Pravá láska odpúšťa
Sme povolaní odpúšťať tak, ako bolo odpustené nám
Mike Schmitz
V apríli 1994 zavládol v Rwande obrovský chaos. Juvénal Habyarimana, rwandský prezident a člen kmeňa Hutuov, zahynul pri leteckej nehode. Následne – v priebehu niekoľkých minút – začali Hutuovia po celej krajine vraždiť svojich susedov, priateľov a spolužiakov z kmeňa Tutsiov. Immaculée Ilibagiza, v tom čase vysokoškoláčka, trávila doma veľkonočné prázdniny. Jej otec jej chcel zachrániť život, a tak jej povedal, aby išla k jednému susedovi, Hutuovi, ktorý bol protestantským pastorom. „Popros ho, aby ťa vzal do svojho domu,“ povedal jej.
Pastor ju vzal k sebe a zavrel ju do kúpeľne veľkej asi meter krát meter. O pár minút priviedol ďalších päť žien. A ešte v ten istý deň sa k nim pridali ďalšie dve. V tej malej kúpeľni sa tak celé mesiace skrývalo osem žien. A vždy mohla sedieť len jedna z nich.
Jedného dňa prišli k pastorovmu domu nejakí muži. Prehľadali každú izbu: podkrovie, strop, dokonca mu nazreli aj do kufrov, lebo si mysleli, že tam skrýva deti. Immaculée vedela, že títo muži ju i ostatné ženy čoskoro nájdu. Chcela otvoriť dvere a vzdať sa. No začala sa modliť: „Bože, viem, že zomriem. Nie som o nič výnimočnejšia ako ktokoľvek za týmito múrmi. Nežiadam ťa, aby si mi zachránil život, len ťa prosím, aby si mi dovolil žiť ešte jeden deň. A ak mi dovolíš žiť ešte jeden deň, budem vedieť, že si skutočný. A budem vedieť, že ma miluješ.“
Jeden z tých mužov išiel ku kúpeľni, položil ruku na kľučku, aby otvoril dvere, ale potom sa zastavil. Obrátil sa k pastorovi a povedal: „Veríme vám. Je to v poriadku.“ Keď sa otočil a odišiel, Immaculée si pomyslela: „Teraz to viem. Viem, že je to pravda. Viem, že Boh existuje. Viem, že je skutočný. A viem, že ma miluje.“ Potom si pomyslela: „Musím spoznať tohto skutočného Boha. Musím spoznať tohto Boha, ktorý ma miluje.“
Odpusť nám, ako i my odpúšťame
Imaculée požiadala pastora o Sväté písmo a pustila sa do jeho čítania. No zdalo sa jej, že zakaždým otvorí Písmo na nejakom úryvku hovoriacom o láske k nepriateľom. Čítala slová ako: „Modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“ (Mt 5, 44) alebo: „Koľko ráz mám odpustiť? Sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18, 21 – 22). A zakaždým si pomyslela: „To nedokážem.“
Mala ťažkosti aj pri modlitbe ruženca. Vždy, keď sa dostala k slovám modlitby Otče náš „odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“, pomyslela si: „Boh vie, že nechcem odpustiť svojim nepriateľom. Nebudem teda Bohu klamať.“ A tak tú prosbu preskočila. Bolo to pre ňu jednoducho príliš ťažké.
Deväťdesiatjeden dní po tom, ako prišla do pastorovho domu, sa Immaculée dozvedela, že jej mama a otec i jej dvaja bratia, ktorí ešte žili v Rwande, jej babička aj dedko, všetci jej susedia i spolužiaci zo školy, sú mŕtvi. Nezabili ich však rakety ani pušky. Zabili ich vlastní susedia mačetami a lopatami. Za tri mesiace bolo v Rwande zabitých milión ľudí.
Niet divu, že im nedokázala odpustiť! Ale potom raz čítala o konci Ježišovho pozemského života. Ježiš visiac na kríži vyslovil slová: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34). Imaculée hovorí: „Keď som čítala tieto slová, niečo sa vo mne zlomilo.“ Pochopila, že ak Ježiš dokázal odpustiť tým, ktorí ho zabíjali, „tak aj ja môžem odpustiť tým, ktorí zabili moju rodinu. Ak on miluje svojich vrahov takouto láskou a miluje i mňa takouto láskou, tak takouto láskou môžem milovať aj ja vrahov svojej rodiny.“ A tak to aj urobila. A tak to robí dodnes. Lebo pochopila, že je milovaná láskou, ktorá je ochotná obetovať všetko.
Osvojiť si túto lásku – lásku, ktorá odpúšťa nepriateľom – nie je ľahké. Je to totiž pravá a náročná láska.
Čo je odpustenie?
Niekedy si myslíme, že odpúšťať znamená nechať si skákať po hlave alebo byť pre druhých akoby handrou. Akoby sme hovorili: „To je v poriadku. Ja nie som dôležitý. Nemal by som sa brániť.“ To nie je odpustenie. Odpustiť neznamená predstierať, že to, čo sa ti stalo, nie je nič vážne. Neznamená to predstierať, že ťa to nebolí. Nie je to ani ospravedlňovanie spáchaného zla; neznamená to povedať: „Netráp sa tým. Nie je čo odpúšťať.“
Odpúšťať tiež neznamená začať opäť veriť niekomu, kto ťa zranil, ak nepreukázal, že je už hodný dôvery. A odpustenie nie je ani to isté, čo zmierenie – aspoň nie dovtedy, kým si daná osoba zmierenie nezaslúži. A odpustenie tiež nie je len pocit.
Čo je teda odpustenie? Odpustenie pramení zo spravodlivosti. Spravodlivosť znamená dať druhému to, čo mu patrí alebo čo si zaslúži. Ak mi niekto niečo vezme, dlží mi to, čo mi vzal. Alebo ak si požičiam niečie auto a poškodím ho, dlžím majiteľovi náklady na jeho opravu. Odpustiť znamená povedať: „Dlhuješ mi to, ale nebudem od teba žiadať, aby si mi to splatil.“ To je všetko. Nie je to pocit. Je to rozhodnutie a toto rozhodnutie zahŕňa obetu. Je to vzdanie sa niečoho, na čo máme nárok.
Odpusti dlžobu!
Ako na to? Prvý krok je spočítať dlh. Ak chceme byť ľuďmi, ktorí odpúšťajú, musíme poznať výšku dlžoby. V Ježišovom podobenstve o nemilosrdnom sluhovi (Mt 18, 21 – 35) sa v pôvodnom gréckom texte uvádza presná suma sluhovho dlhu: desaťtisíc talentov. Kráľ to spočítal. Vedel presne, koľko mu sluha dlhoval. A pretože poznal presnú sumu, mohol povedať: „Oslobodzujem ťa od tvojho dlhu. Nebudem od teba žiadať, aby si mi zaplatil desaťtisíc talentov, ktoré mi dlžíš.“
Preto ťa pozývam: ak ti niekto ublížil, choď na nejaké miesto, kde sa môžeš pomodliť, napríklad pred Najsvätejšiu sviatosť, a pripomeň si, čo ti daný človek urobil a čo ťa jeho činy stáli. Napríklad si predstav, ako mu hovoríš: „Tvoje rozhodnutia ma stáli moju nevinnosť. Pre to, čo si urobil, nedokážem už nikomu dôverovať. Pretože si odišiel, stále sa bojím, že ma niekto opustí. Pretože si povedal/a to a to, neustále počujem tvoj hlas. Zakaždým, keď urobím krok vpred, počujem tvoj hlas, ktorý ma opäť zráža k zemi. Toto si mi spôsobil.“ Je dôležité to urobiť – nie v hneve, ale len preto, aby si si to zhrnul.
Potom ťa pozývam, aby si urobil prvý krok k odpusteniu. Jednoducho sa rozhodni a povedz: „Oslobodzujem ťa od tvojho dlhu. Už ti to nebudem vyčítať a nebudem od teba žiadať, aby si mi to splatil.“
Odpustenie nie je udalosť, ale skôr proces. Môžeme povedať: „Odpúšťam tomu človekovi“ a mať pritom aj dobrý pocit. Ale potom toho človeka znova uvidíme a pomyslíme si: „Odpúšťam mu… no… tak trochu.“ A znova sa zamotáme do myšlienok ohľadom toho, čo nám dlží. Alebo počujeme, ako o ňom niekto hovorí niečo pekné, a pomyslíme si: „Keby si len vedel to, čo viem ja.“ Chceme svoje odpustenie vziať späť, pretože sa znova cítime ukrivdení. Vtedy musíme znovu potvrdiť svoje odpustenie. Aj to je náročná láska. Lebo odpustenie je proces, ktorý zahŕňa obetu. Ale túto tvrdú lásku môžeme prejaviť z jedného dôvodu: pretože presne tak nás miloval Boh.
Je to proces
V Ježišovom podobenstve o nemilosrdnom sluhovi sluha prosí kráľa: „Pozhovej mi a všetko ti vrátim“ (Mt 18, 26). Spomeň si, že dlží kráľovi desaťtisíc talentov, čo sa rovná 60 miliónom denných miezd, čiže 160 000 rokom služby. Taký veľký dlh odpustil tento kráľ sluhovi.
Ale je tu ešte jedna postava – človek, ktorý tomuto sluhovi dlhuje oveľa menšiu sumu. Aj on prosí o odpustenie, ale tento sluha mu ho neudelí. Ako to mohol urobiť? Veď mu bolo odpustené, ako by mohol neodpustiť svojmu spolusluhovi? A to je celý zmysel podobenstva: Ježiš nás vyzýva, aby sme si navzájom zo srdca odpúšťali (Mt 18, 35). Prečo? Pretože nám bol odpustený oveľa väčší dlh.
Desaťtisíc talentov odzrkadľuje hĺbku Božej lásky k nám, lásky, ktorou Boh miluje teba i mňa. Boh nás miluje a stálo ho to všetko. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3, 16). Teba aj mňa miluje láska, ktorá je ochotná obetovať všetko. Je to pravá a náročná láska, láska zakorenená v spravodlivosti. Je to láska, na základe ktorej Boh hovorí: „Oslobodzujem ťa od tvojho dlhu. Nebudem od teba žiadať, aby si mi to splatil.“
Takáto láska niečo stojí. Musíme vykonať obetu; no zároveň môžeme spočítať, čo všetko nám daný človek dlží, a s Božou milosťou povedať: „V Ježišovom mene hovorím: Nebudem od teba žiadať, aby si mi to splatil. V Ježišovom mene ťa oslobodzujem od tvojho dlhu.“