Ku každému pristupoval láskavo
Príbeh ctihodného Guida Schäffera, „anjela na surfe“
Monica Waltonová
Stať sa úspešným lekárom je veľký úspech. Aj byť šikovným surfistom alebo energickým laickým služobníkom v rámci Cirkvi. Guido Schäffer nemal ešte ani dvadsaťpäťrokov, a už dosiahol všetky tri tieto úspechy. Okrem toho mal očarujúci úsmev, hlavu posiatu tmavými kučerami a láskavé hnedé oči. No predovšetkým mal hlbokú a stálu vieru a bol otvorený voči Duchu Svätému. Práve vďaka týmto dvom vlastnostiam ho napĺňala a hnala láska k tým, ktorých stretol pri všetkých svojich podujatiach.
Túžil slúžiť
Guido Vidal França Schäffer sa narodil 22. mája 1974 v brazílskom Riu de Janeiro. Bol pokrstený v katolíckom Kostole svätej Cecílie a vyrastal v štvrti neďaleko slávnej pláže Copacabana. Táto brazílska štvorkilometrová pláž obmývaná Atlantickým oceánom je známa krásnym výhľadom na oceán, rušným mestom ležiacim v tieni pahorku s názvom Cukrová homoľa a ikonickou 40-metrovou sochou Krista Vykupiteľa. Vzhľadom na ráz tejto krajiny preto nie je žiadnym prekvapením, že Guido spolu so svojimi kamarátmi začal už v mladosti surfovať.
Jeho otec Guido Manoel Vidal Schäffer bol lekár. On do svojho syna vštepil lásku k medicíne. Guidova mama Maria Nazareth França Schäfferová sa angažovala v Katolíckej charizmatickej obnove, ktorá sa v Brazílii objavila koncom 60. rokov. Guidovo srdce priťahovala jasná a bezprostredná modlitba chvál a páčila sa mu aj otvorenosť voči Duchu Svätému, ktorú zakúšal v tejto komunite.
Počas dospievania v ňom zapúšťali hlbšie korene povolania oboch jeho rodičov. Dal sa na štúdium medicíny, stal sa aktívnym členom charizmatického spoločenstva a ako dobrovoľník pracoval v nemocnici a slúžil chudobným. Jeho viera začala prestupovať všetky oblasti jeho života. V nemocnici, v ktorej pracoval, na uliciach, v ktorých slúžil ako dobrovoľník, a aj na plážach, na ktorých surfoval, túžil byť Kristovými rukami i nohami.
Využíval svoje charizmy
Počas posledného ročníka medicíny Guido spolu so svojou priateľkou a ich spoločným kamarátom, duchovným otcom Jorjãom, založil vo svojej farnosti modlitebnú skupinu s názvom Oheň Ducha Svätého. Táto modlitebná skupina sa zameriavala na hlbší duchovný život. Povzbudzovala laikov, aby využívali svoje charizmy, dary Ducha Svätého, a tak sa prostredníctvom nich mohli – slovom i skutkom – deliť s druhými o Krista.
Otec Jorjão ako Guidov duchovný sprievodca a radca skonštatoval, že bol často svedkom toho, ako Guido využíval svoje dary milosrdenstva, láskavosti, smelosti a trpezlivosti. „V skorých ranných hodinách prišiel ku katedrále, aby nakŕmil žobrákov,“ povedal. „No nedal im len chlieb, ale ich aj naučil modliť sa ruženec.“ Raz poslúžil jednému bezdomovcovi; niekto ho veľmi zbil, a v nemocnici ho odmietli ošetriť. „Guido mu potom hodinu nežne ošetroval rany,“ prezradil otec Jorjão. „A ten muž mu potom povedal: ,Tá bitka bola požehnaná, lebo vďaka nej som dostal takéto požehnanie od Pána.‘“
Guido dokončil štúdium medicíny v roku 1998 a už nasledujúci rok začal pracovať v nemocnici Santa Casa de Misericórdia (v preklade Svätý dom milosrdenstva) ako pomocný lekár. Tam pracoval aj nasledujúce tri roky; no popritom hľadal aj iné spôsoby, akými by mohol slúžiť Pánovi. Približne v tom čase bol na jednej duchovnej obnove, kde sa ho hlboko dotkol jeden verš z Písma: „Neodvracaj svoju tvár od chudobného, aby sa neodvrátila Božia tvár od teba“ (Tob 4, 7). Guido sa modlil: „Ježišu, pomôž mi starať sa o chudobných.“
Krátko nato začal ako dobrovoľník spolupracovať s misionárkami Matky Terézie z Kalkaty – spolu s nimi poskytoval bezplatnú zdravotnú starostlivosť v najchudobnejších štvrtiach Ria. Prizval aj svojich kolegov z nemocnice a mladých z modlitbovej skupiny, aby im tak mohli poskytnúť viac než len zdravotnú starostlivosť. Maria, Guidova mama, dosvedčila, že sa jej syn zveril s tým, že mu je veľmi ľúto chorých, pretože trpia, no ešte väčšmi mu je ľúto tých, ktorí sú chorí aj chudobní, pretože im chýbajú potrebné prostriedky. Povedal jej: „Keď k nim pristupujem, počujem, ako mi Ježiš vo vnútri hovorí: ,Bol som chorý a pomohli ste mi.‘ A tak na každého chorého hľadím ako na Krista.“
Sestra Caritas, jedna z misionárok Matky Terézie, si spomína, ako sa Guido okrem zdravotného stavu chudobných zaujímal aj o ich duchovný stav. „Keď chodieval za bratmi a sestrami žijúcimi na ulici, nielenže sa staral o zdravie ich tela, ale predovšetkým dbal na zdravie ich duše. Snažil sa každému z nich zvestovať Krista. Mnohí z nich odchádzali z jeho kancelárie hlboko dojatí a so slzami v očiach,“ povedala. „Ku každému pristupoval láskavo, trpezlivo a s pochopením. Nikdy som nevidela, že by sa bol na niekoho hneval alebo že by bol pri niekom stratil trpezlivosť. Dokonca aj vtedy, keď niekto prišiel opitý alebo pod vplyvom drog, a chcel len robiť problémy, našiel si naňho čas.
Jasné smerovanie
Guido sa ďalej otváral vedeniu Ducha Svätého. Po prečítaní knihy o svätom Františkovi z Assisi a absolvovaní púte do Európy, kde oslávil jubilejný rok 2000, Guido vo svojom vnútri pocítil tiahnutie k novému povolaniu. Vnímal, že aj keď mu to ako lekárovi ide skvele, Boh ho povoláva ku kňazstvu.
Guido teda odišiel z nemocnice, rozišiel sa so svojou priateľkou a v roku 2002 vstúpil do kňazského seminára pri Kláštore svätého Benedikta (São Bento). Popri štúdiu však naďalej chodieval ako dobrovoľník pomáhať do miestnej nemocnice. V roku 2008 sa presunul do Arcidiecézneho seminára svätého Jozefa, a všetky svoje snahy a úsilia – teologické štúdiá, modlitbu, utrpenie, ako aj starostlivosť o chorých, chudobných a trpiacich – zasvätil Bohu.
Zdá sa, že jeho vľúdnosť a láskavosť vplývali na každého, koho stretol. Jeho spolužiak Isaac Marques prezradil o ňom toto: „Už len jeho samotná prítomnosť vštepovala do jeho poslucháčov túžbu po svätosti. A tak to bolo tam, kde kázal, ale aj na iných miestach, kde plnil celkom všedné úlohy.“ Guidovu vieru v akcii si všimol aj profesor Clementino Fraga Filho: „Za ten čas vydal svedectvo viery svojím bezchybným správaním sa k druhým. Žil podľa kresťanských hodnôt srdečnosti, miernosti, dobročinnej lásky a spravodlivosti.“
Tragická nehoda
Guidov život plný služby tragicky ukončila nehoda, ktorá sa mu stala dvadsaťjeden dní pred jeho 35. narodeninami. 1. mája 2009, teda rok pred vysviackou, utrpel totiž počas surfovania so svojím priateľom Eduardom Martinsom zranenie hlavy a utopil sa. Pláž, pri ktorej sa to stalo, pomenovali na jeho počesť názvom Praia do Guido (Guidova pláž) a Guido dostal prívlastok „anjel na surfe“.
Evanjelizačné dielo, na ktoré sa Guido Schäffer podujal ešte ako mladý študent, pokračuje dodnes. Príbeh o jeho svätom živote a tragickej smrti zvestujú po celom svete katolícke médiá, časopisy pre surfistov i bežní ľudia na sociálnych sieťach. Jeho fotky a príbehy o tom, ako „lámal vlny“ a súčasne učil druhých o viere a nosil rímsky kolárik, naďalej inšpirujú ľudí všetkých povolaní a vedú ich k tomu, aby poznávali Pána a slúžili mu.
Guidova cesta k svätosti sa začala päť rokov po jeho smrti. V roku 2023 ho pápež František vyhlásil za ctihodného. Za Guidovo blahorečenie sa teraz modlia desaťtisíce jeho verných nasledovníkov a o jeho príhovor prosia mladí aj starí, ľudia z Ria i jeho okolia, ako aj ľudia po celom svete.
Zakúsil Božiu lásku
Guido Schäffer miloval Boha celým svojím bytím. Monsignor Jonas Abib, jeden zo zakladateľov Komunity Canção Nova (v preklade Nová pieseň), sa s Guidom veľakrát rozprával, a hovorí, že si na ňom všimol čosi zvláštne: „Videl som spiritualitu tohto chlapca. Bol to lekár, ale bol úplne iný. Jeho spiritualita bola hlboká. Jeho dielo sa netočilo okolo toho, čo od neho Boh očakáva. Skôr to všetko konal preto, lebo chcel niečo vykonať pre Boha a pre druhých. Dával seba samého.“
Po mnohých stránkach žil Guido Schäffer celkom normálny život. Pracoval v nemocnici, surfoval, mal priateľov. Tí, ktorí ho poznali, tvrdia, že iný bol len v tom, ako hlboko miloval Ježiša, a ako jeho charizmy, ktoré dostal od Boha, oživovali jeho vzťahy s druhými i jeho službu blížnym. Jeho život nám pripomína, že Boh je s nami aj na celkom nečakaných miestach – aj na pláži, aj na ulici.
Môžeme si preto položiť otázku: „Komu mám dnes podať pomocnú ruku? K čomu ma pobáda Duch Svätý?“ A tak či už si v knižnici, v obchodnom dome, malých potravinách, parku alebo v kancelárii, láskavé slovo niekedy zmôže veľmi veľa.