Prví budú poslednými
Žiť Pánovu pokoru
Už sme si ukázali, že Ježiš je prvorodený zo všetkého stvorenia a že je zaodiaty do slávy a vznešenosti. Videli sme tiež, že my všetci sme v tomto svete akoby Božími prvotinami. Keďže sme boli zasvätení ako prvotiny, každý náš skutok služby, každá snaha o šírenie evanjelia i každá naša modlitba môže tento svet posväcovať a robiť ho tak o niečo svätejším.
Ježiša teda obklopuje nesmierna sláva – a slávne povolanie máme aj my, jeho učeníci!
No väčšinou to tak nevyzerá. Náš život zvyčajne nevyzerá až tak slávne. A, úprimne povedané, nevyzeral tak vždy ani Ježišov pozemský život. Málokedy sa mu dostalo pocty a slávy, ktorú si ako Boží Syn zaslúžil. Prečo to tak bolo? A prečo nám povedal, že ak ho chceme nasledovať, aj my by sme sa mali pokoriť?
Ježiš zaodiaty do pokory
Ježiš vyrastal vo vidieckom mestečku Nazaret. Jeho rodina neoplývala množstvom finančných prostriedkov. Hoci si dnes právom ctíme Máriu a svätého Jozefa, obaja prežili väčšinu svojho života v skrytosti a pokore. Malého Ježiša spoločne naučili, že najlepšia odpoveď, akú môže dať Bohu, je tá, ktorú mu dala Mária: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38).
Podobne ako jeho rodičia, aj Ježiš prežil väčšinu svojho života mimo pozornosti verejnosti. Predstav si to! Boh Syn chodil medzi nami, a svet o tom vôbec nevedel. Prvorodený zo všetkého stvorenia prijal naše telo i celú našu prirodzenosť, no my sme ho nespoznali. „Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal“ (Jn 1, 10). Jemu nešlo o žiadne uznanie. Vôbec na seba nepútal pozornosť. Ježišovi stačilo, že prijal „prirodzenosť sluhu“ (Flp 2, 7). Ten, ktorý bol prvý, zaujal posledné miesto.
Ježiš vnímal veľkosť a slávu úplne inak ako väčšina ľudí vo svete vôkol neho. Napríklad taký rímsky cisár – hriešnik rovnako ako my ostatní – sa nechal oslavovať a prisvojil si titul „Pán“. Žil v prepychu a od svojich občanov vyžadoval bezvýhradnú poslušnosť. Ježiš, skutočný „Pán“, pritom po celý čas vlastnil toho len veľmi málo, nenárokoval si žiadny svetský titul a mal len minimum svetskej moci. Keď sa ho učeníci opýtali: „Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?“, postavil pred nich dieťa a povedal: „Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve“ (Mt 18, 1. 4).
Dieťa? Iste, dieťa bolo milované jeho rodičmi, ale predsa len malo iba veľmi málo práv a z hľadiska spoločenského postavenia bolo takmer na úrovni otroka. Takto chce Ježiš, aby sme žili? Áno! Takto sa rozhodol žiť on, a teraz chce, aby sme jeho lásku zjavovali svetu navôkol aj my sami.
Pokora ako znak lásky
Prečo si Ježiš tak veľmi cenil pokoru? Stačí sa pozrieť na jeho najväčší skutok pokory – kríž –, a hneď nájdeme odpoveď. Na kríži bol zbavený všetkej úcty aj dôstojnosti. Bol zosmiešňovaný. Vysmievali sa mu ľudia, ktorých stvoril; opustili ho aj jeho apoštoli. Bičovali ho, bili a prebodli krutí ľudia. Ježiš sa takto vydal ako obeť za hriech. Ten, ktorý je prvorodený zo všetkého stvorenia, ten, ktorý si zaslúžil všetku slávu a česť, sa vzdal nároku na akúkoľvek moc a podrobil sa bolestivej, trýznivej smrti. Ten, ktorý bol v každom ohľade prvý, sa stal posledným. A urobil to z lásky.
Áno, láska k hriešnemu, padlému ľudstvu ho pohla prijať kríž – tá istá láska, ktorá ho pohla k tomu, aby odložil bokom svoju slávu v nebi a stal sa človekom. Ježiš vedel, že len jeho skutok nesebeckej obety môže zlomiť moc, ktorú má nad nami hriech, a miloval nás tak veľmi, že túto obeť dobrovoľne priniesol. Tak veľmi chcel, aby sme boli oslobodení od sebectva a pýchy, ktoré nás odnepamäti zraňovali, že bol ochotný podstúpiť takúto smrť. Pre radosť, ktorá ho čakala – radosť z toho, že nás vykúpi a zmieri s nebeským Otcom –, Ježiš „vzal na seba kríž“ a „pohrdol potupou“ (Hebr 12, 2).
Ježiša viedla na kríž aj láska k Otcovi. V Getsemanskej záhrade ho prepadla taká „hrôza a úzkosť“ z toho, čo mal podstúpiť, že „padol na zem a modlil sa“, aby ho Boh ušetril (Mk 14, 33. 35). Potom sa však oprel o modlitbu, ktorú ho naučila jeho matka, keď bol ešte chlapec: „Nie čo chcem ja, ale čo chceš ty“ (14, 36). Ježišova láska k Otcovi – jeho túžba plniť Otcovu vôľu a nastoliť a budovať Otcovo kráľovstvo – bola taká silná, že ho posilňovala až do úplného konca.
Pravá a falošná pokora
Toto je kľúč k pravej pokore: k takej láske, ktorá je ochotná znížiť sa, aby pozdvihla toho, koho miluje. Pravá pokora nie je o tom, že sa utápame v trápení alebo sa neustále sústreďujeme na svoj hriech. Neznamená ani bagatelizovanie schopností a talentov, ktorými nás Boh obdaril. Skutočná pokora sa vždy zakladá na pravde. A pravda je, že každý z nás má v očiach nášho Boha večnú hodnotu a dôstojnosť. Pokora založená na pravde nám teda hovorí, že nikto nemá menšiu cenu než ten druhý – a to znamená, že tí, ktorí majú viac (či už prostriedkov, zdravia alebo moci), by mali ochotne pomáhať dvíhať tých, ktorí ich majú menej.
Zatiaľ čo sa pokora zameriava na potreby druhých, pýcha upriamuje náš pohľad na seba samých. Pýcha nás vedie k tomu, aby sme svoje dary, schopnosti a povesť považovali za dôležitejšie než potreby iných ľudí. Pyšní ľudia chcú byť prví a vždy si myslia, že prví aj sú!
Podstatu pokory dokonale vystihol svätý Pavol, keď kresťanom vo Filipách kázal: „Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu.“ Naopak, každý z nich mal hľadieť nie „iba na svoje… záujmy, ale aj na záujmy iných“. A poukazujúc na kríž ich vyzval: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš“ (Flp 2, 3 – 5).
Ako zmýšľal Ježiš? On vedel, že je veľký „Ja Som“, že je „cesta, pravda a život“ i „pánom nad sobotou“ (Jn 8, 58; 14, 6; Mt 12, 8). A predsa sa znížil – a urobil to kvôli nám. Hoci si zaslúžil, aby sa s ním zaobchádzalo s tými najväčšími poctami, „neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil“. A jeho túžba slúžiť a zachrániť nás bola taká veľká, že bol ochotný „dať svoj život ako výkupné“ za nás všetkých (porov. Mk 10, 45).
Žiť pokoru v každodennom živote
Takto sa zachoval Ježiš… a teraz k tomu vyzýva aj nás. Aj ty sám sa vo svojej skrytosti, pokore a slabosti môžeš stať služobníkom podľa jeho vzoru. Áno, môžeš sa stať tým najpokornejším z jeho služobníkov. Ako? Tým, že sa budeš snažiť dvíhať všetkých, ktorých ti Pán postaví do cesty. Tým, že sa s niekým podelíš o to, ako ťa Pán posilňoval vo chvíľach utrpenia. Tým, že sa budeš prihovárať za ľudí, dokonca aj za tých, ktorí sa k tebe správajú povýšenecky. Tým, že budeš hovoriť slová, ktoré budú druhých povzbudzovať a privádzať k Bohu.
Nezáleží na tom, či si tvoje skutky služby niekto všimne, alebo nie. Nezáleží na tom, či budú tieto tvoje skutky prijaté, alebo ich druhí odmietnu. Ježiš sľubuje: „Tvoj Otec, ktorý je v skrytosti… ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6, 18). On nikdy nezabudne na teba ani na všetky tvoje pokusy nasledovať Ježišov vzor pokory. A nezabudnú na ne ani iní. Tvoj úsmev totiž vyčarí úsmev aj na tvárach druhých! Tvoja láskavosť pohne niektorých k tomu, aby aj oni boli k iným láskaví. Tvoje slová povzbudenia niektorých povzbudia, aby zmenili svoje slová. A tvoje modlitby ich môžu postupne otvoriť modlitbe.
Dôstojné a úctyhodné miesto
Každého z nás Boh požehnal – každému z nás dal milosť volať sa jeho milovaným dieťaťom. Patríme medzi prvotiny jeho kráľovstva, a preto sme dostali dôstojné a úctyhodné miesto. Ježiš tajomným spôsobom dáva každému z nás možnosť stať sa „prvými“ v jeho kráľovstve. Teraz však od nás, ktorí sme Pánovými prvotinami, žiada, aby sme zaujali posledné miesto. Žiada nás, aby sme sa usilovali slúžiť, a nenechávali sa obsluhovať. No potom, keď nás Pán povolá domov, pripojíme sa ku všetkým našim bratom a sestrám na čele stola s Ježišom, Prvorodeným medzi mnohými bratmi!