Roznecujme v sebe plameň eucharistickej viery
Dôležitosť povolania farnosti stať sa misijnou farnosťou
Arcibiskup William E. Lori
Vo svätostánkoch našich kostolov a kaplniek stále svieti večné svetlo – blikotajúce svetielko, ktoré signalizuje prítomnosť Ježiša v Najsvätejšej sviatosti. Aj každý z nás je povolaný byť svetlom, ktoré bude neustále jasne žiariť. Sme povolaní deliť sa o našu vieru – odzrkadľovať Kristovu lásku tým, s ktorými sa dennodenne stretávame.
No učeník-misionár to nedokáže stále robiť sám. Potrebujeme sa spojiť a vytvoriť spoločenstvo s inými členmi Kristovho tela, aby sme tak spoločne ešte väčšmi zažiarili vo svete. V tomto článku chcem predstaviť, aké priority si treba stanoviť v rámci farnosti, aby sme mohli účinnejšie „roznietiť plameň“ našej eucharistickej viery (pozri 2 Tim 1, 6)!
Jedným z kľúčov k tomu, aby farnosti jasnejšie žiarili „vonkajšiemu svetu“, je nechať sa vystrojiť a pripraviť nielen na organizáciu dobrých podujatí a akcií (s nádejou, že na ne prídu aj nejakí ľudia), ale na aktívne vyhľadávanie tých, ktorí potrebujú počuť evanjelium. Pápež František nás povzbudzoval slovami o tom, že farnosť potrebuje byť „v kontakte s rodinami a so životom svojich farníkov“. Inak jej bude hroziť, že sa stane „len nefunkčnou štruktúrou oddelenou od ľudí alebo skupinou vyvolených, ktorí sú zahľadení do seba“ (Evangelii gaudium 28).
Poslanie farnosti
Zistil som, že farnosť, ktorá prechádza autentickým misijným obrátením, sa musí nechať formovať týmito základnými misijnými prioritami:
* Prvou je slávenie liturgie, zvlášť tej eucharistickej. Eucharistia je srdcom každej farnosti a pre väčšinu katolíkov je nedeľná omša jediným priestorom, na ktorom sa stretávajú s Cirkvou. Na tom, ako sa slávi liturgia v našich farnostiach, teda veľmi záleží. Na Boží ľud má vplyv a priťahuje ho zmysluplné kázanie, krásna liturgická hudba, úcta k Pánovmu telu a krvi a vzájomná úcta medzi kresťanmi. Mali by sme si klásť otázku: Pomáha naše slávenie liturgie druhým mať účasť na nebeskej liturgii, ktorá sa odohráva vo večnosti? Je naša liturgia taká, že sa ľudia túžia na ňu vracať každý týždeň?
*Našou druhou základnou misijnou prioritou je prijatie alebo pohostinnosť. Nielenže by naše farnosti mali byť miestami vrúcnosti a priateľstva, ale mali by aj vedome pestovať kultúru pohostinnosti – atmosféru prijatia aktívnych farníkov i celkom nových ľudí. Farská pohostinnosť sa začína už srdečným podaním ruky pri dverách kostola alebo šálkou kávy v pastoračnej miestnosti; no siaha aj ďalej. Jej súčasťou je aj poznanie mien farníkov, poznanie ich životnej situácie a aj otvorenosť voči ich pastoračným darom a potrebám.
Kultúra pohostinnosti a prijatia by sa mala rozprestierať aj na tých, ktorí hľadajú a nachádzajú cestu do Cirkvi. Nemali by sme podceňovať to, aký náročný je návrat pre tých, ktorí žili mimo Cirkvi. Niektorí si myslia, že ich budeme karhať, keď sa objavia; iní sú presvedčení, že kým boli preč, nikomu nechýbali. Kontaktovanie všetkých farníkov – tých, ktorí sú aktívni, aj tých, ktorí aktívni nie sú – môže byť celkom jednoduché: možno im jednoducho stačí dať vedieť, že sú vítaní, a opýtať sa ich, čo by potrebovali. Zvláštnu starostlivosť môžeme venovať našim bratom a sestrám s postihnutiami a špeciálnymi potrebami, ako aj tým, ktorí pochádzajú z iného kultúrneho prostredia ako my. Vďaka našej úprimnej otvorenosti a pohostinnosti bude Kristovo svetlo žiariť jasnejšie aj prostredníctvom našich farských spoločenstiev.
*Treťou prioritou je stretnutie. Všetky stránky života farnosti sa musia zamerať na to, aby každému členovi sprostredkovali možnosť otvoriť svoje srdce Spasiteľovi a do hĺbky si uvedomiť Spasiteľovu osobnú lásku k nim a k ich rodinám. Len čo sa v moci Ducha Svätého stretneme s Pánovou živou prítomnosťou, ožije celá naša viera – Božie slovo, slávenie liturgie a sviatostí, morálne učenie Cirkvi, modlitba a láskyplná služba tým, ktorí sú v núdzi. Keď časť farníkov stretne Krista a obnoví sa jeho láskou, potom sa skrz-naskrz zmení celá farnosť.
*Ak si niekedy musel ísť na akékoľvek náročné stretnutie, určite si ocenil, keď sa ktosi z priateľov ponúkol, že tam pôjde s tebou. Táto potreba sprevádzania je v duchovnom živote ešte naliehavejšia. Mnohí z nás putujú po náročnej ceste: čelíme ekonomickým ťažkostiam, prežívame problémy s výchovou detí, trpíme pre násilie v našich mestách a dedinách a prežívame aj mnohé iné skúšky. Ako cirkevné spoločenstvo by sme si mali dať záležať na tom, aby sme kráčali spoločne, jeden s druhým, pomáhali si na tejto hrboľatej ceste životom. Mali by sme dbať na to, aby sme na nikoho nezabudli a nenechali ho samého a bez pomoci. Ako učeníci-misionári si tiež môžeme navzájom duchovne pomáhať a plnšie prežívať evanjelium prostredníctvom modlitby, sviatostí, duchovnej formácie a priateľstva.
Zmŕtvychvstalý Pán Ježiš, ktorý kráčal po ceste do Emauz s dvomi učeníkmi (pozri Lk 24, 13 – 35), aj nás pozýva, aby sme sa pripojili k našim bratom a sestrám, ktorí sú na ceste k nemu. Niektorí z nich možno prežívajú sklamanie alebo sú zmätení, no podobne ako Pán na ceste do Emauz, aj my s nimi môžeme nadviazať rozhovor, rozrozprávať ich a dovoliť im vyjadriť ich obavy. Môžeme tiež odpovedať na ich otázky a podeliť sa s nimi o to, ako chápeme Písmo my. A keď sa v ich srdci rozhorí viera, modlime sa, aby sa im otvorili oči a spoznali, kto je v skutočnosti Ježiš.
*Naša piata základná misijná priorita je vyslanie. Už som spomenul, že farnosti by mali neustále oslovovať ľudí – a to nielen farníkov, ktorí aktuálne praktizujú vieru, ale aj tých, ktorí z akéhokoľvek dôvodu zostávajú mimo srdca farnosti. Farnosť sa potrebuje zapájať aj do spoločenských a charitatívnych potrieb širšej komunity. Farnosti musia byť verné misijnému impulzu Cirkvi a potrebe „ísť až na kraj zeme“ (porov. Sk 1, 8). To znamená, že farnosť musí pozostávať z misijných učeníkov – Kristových nasledovníkov a údov jeho tela, Cirkvi, ktorí dokážu osobne svedčiť, slúžiť, vytvárať priateľstvá a pozývať: „Poď a uvidíš“ (Jn 1, 46).
Zmenený život
V mojej Baltimorskej diecéze sa mnohé farnosti začali pretvárať na misijné farnosti, ktoré sa aktívne snažia osloviť ľudí, ktorí sú ďaleko od Cirkvi. Matthew Hassaine je mladý muž, ktorému sa zmenil život vďaka takejto farskej iniciatíve. Matthew je dnes v druhom ročníku kňazského seminára. No v čase, keď sa ešte len zaujímal o katolícku vieru, k jej prijatiu ho priviedlo práve vrelé a láskavé prijatie farníkov.
Matthew vyrastal v kresťanskej rodine a pravidelne chodieval aj na kresťanské bohoslužby. No až po jeho študijnom pobyte vo Francúzsku sa v jeho srdci rozhorel jasný plameň – odvtedy žiari čoraz jasnejšie. Keď bol vo Francúzsku, zomrela mu stará mama. Zronený smútkom vstúpil do Katedrály Notre Dame, aby tam zapálil sviečku. Keďže nevedel, čo má povedať Bohu, tak len čakal. A keď potom naplnil priestor zvuk organu, pocítil Božiu prítomnosť. V tom momente si uvedomil, že aj keď on nevedel, ako sa má modliť, Cirkev to vedela, vstúpila do toho a modlila sa namiesto neho vo chvíli, keď to najviac potreboval.
Po návrate do Spojených štátov Matthew cítil vytrvalé volanie – vnímal povolanie vstúpiť do Katolíckej cirkvi. S týmto rozhodnutím však dosť zápasil. Vtedy sa dopočul, že v reštaurácii, v ktorej pracuje, bude mať jedna skupina katolíkov kurz Alfa (evanjelizačný program). Počas tohto kurzu si večer čo večer všímal, akí sú títo katolíci láskaví a otvorení.
Keď sa po jednom večeri tohto kurzu vedúci chystali na odchod, Matthew prišiel k nim a zdôveril sa im, že by sa chcel prihlásiť na prípravu na prijatie iniciačných sviatostí pre dospelých. Taktiež im povedal, že je už asi neskoro a že tento rok to asi nestihne. Ich odpoveď ho zaskočila: „Skúsime to spolu vyriešiť, netráp sa! Zapíš si kontaktné údaje na Karen, ktorá vedie v našej farnosti formačné programy.“ Matthew ešte v ten večer poslal Karen e-mail a keď sa ráno zobudil, zistil, že Karen mu naň už aj odpovedala. Pozvala ho na stretnutie pred nedeľnou svätou omšou. Napokon sa už na tomto stretnutí zapísal do skupiny pripravujúcej sa na prijatie sviatostí!
Matthew hovorí: „Som veľmi vďačný, že vedúci Alfa kurzu ma v ten večer v reštaurácii nebrali len ako niekoho, kto musí prejsť formáciou. Videli vo mne človeka, ktorého volá Boh. A práve vďaka nim som dnes tam, kde som.“
Za múry kostola
Matthew bol v roku 2019 počas Veľkej noci prijatý do Katolíckej cirkvi. Jeho svedectvo slúži ako živý príklad toho, ako môžu farnosti vyžarovať eucharistickú vieru aj za múry svojho kostola. A keď sa im to darí, ľuďom, ktorých oslovujú, prinášajú evanjelium – stretnutie s Ježišom. Modlím sa, aby sa tieto základné misijné priority udomácnili v každej farnosti a aby široko-ďaleko žiarilo Kristovo svetlo.
V ďalšom článku sa pozrieme na to, ako môže Kristovo svetlo žiariť v našich rodinách.