Neochvejná nádej
Nová kniha v našom vydavateľstva
V našom vydavateľstve v týchto dňoch vychádza okrem knihy Znamenie kríža od Berta Ghezziho aj kniha Neochvejná nádej od otca Johna Riccarda. Táto kniha je ideálnym materiálom na prežitie súčasného Jubilejného roku, zameraného na nádej. Nádej – to je tá vec, ktorá chýba ľuďom, ktorí strácajú chuť do života. Nádej v Boha dáva silu človeku kráčať aj v utrpení, ktorému nerozumie.
Otec John Riccardo nám ponúka desať biblických „dláh“, ktoré môžu narovnať našu nádej. Ponúkame vám teda malý úryvok z tejto knihy, ktorú si môžete objednať poštou, telefonicky alebo na našej stránke www.slovomedzinami.sk.
Šiesta Božia dlaha
„O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou
a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu.“
– List Filipanom 4, 6
Svätý Pavol sa týmto veršom prihovára nielen cirkvi vo Filipách, ale práve teraz, v tejto chvíli dejín, sa prihovára súčasnej Cirkvi, našej krajine a aj našim rodinám: „O nič nebuďte ustarostení.“ Je to príkaz! Nebuďte ustarostení o nič. Mňa tieto slová usvedčujú. Naša kultúra je plná úzkosti. Vlastne, ako sme si už povedali, je plná beznádeje. Preto mi dovoľte, aby som vám teraz trochu priblížil túto smutnú zvesť – aby sme napokon lepšie pochopili, prečo naša kultúra, hoci nevedomky, túži po radostnej zvesti, ktorou je evanjelium.
Pred niekoľkými rokmi vyšiel článok, ktorý ma zaujal. Zaoberal sa novým trendom v spoločnosti: ľudia žijú kratšie a v priemere začínajú zomierať skôr. Vďaka tomuto článku som si prvýkrát uvedomil to, na čo som už vlastne poukázal: sociológovia si uvedomili, že máme do činenia s krízou úmrtí zo zúfalstva. Tento článok poukazoval na to, že rok 2018 bol za posledných sto rokov prvým rokom, v ktorom priemerná dĺžka života v Spojených štátoch amerických tretí rok po sebe klesla.
Naposledy sa to stalo v roku 1918. Prišiel koniec prvej svetovej vojny a pandémia španielskej chrípky – pandémia, ktorá zabila päťdesiat miliónov ľudí. Teraz nežijeme vo svetovej vojne a neprežívame ani podobne ničivú pandémiu, hoci strašná bola aj pandémia ochorenia covid-19.
Sociológovia sa vyjadrujú, že v súčasnosti zomierame, pretože strácame vôľu žiť. Azda najzdrvujúcejšia štatistika spomedzi mnohých, ktoré sa v poslednom čase objavili, sa týka detí. Napriek všetkému, čo máme, je v našej krajine samovražda druhou najčastejšou príčinou úmrtia mladých ľudí od desať do štrnásť rokov. To je úplne strašné! A netrpia len deti. Veľkú krízu duševného zdravia badáme vo všetkých vekových kategóriách – a analyzovať sme ju začali až po skončení pandémie.
Každý, kto pracuje v oblasti duševného zdravia, či už ako psychológ, terapeut, kňaz – alebo jednoducho ako človek, ktorý je ochotný načúvať trpiacemu priateľovi –, vie jednu vec: žijeme v mimoriadne úzkostlivej kultúre. Dovolím si tvrdiť, že naša kultúra je kultúrou, ktorá nemá nádej. Hovorím to preto, lebo nádej je zvlášť kresťanskou čnosťou. Ak totiž neviete, kto je Boh, a neviete, čo urobil Ježiš, potom nemáte žiadnu nádej.
Preto sme v našom spoločenstve presvedčení, že najpálčivejšou úlohou Cirkvi v súčasnosti je práve presvedčivé a príťažlivé ohlasovanie evanjelia. To, čo Boh urobil pre ľudstvo, ba pre celý vesmír, nám dodáva nádej. Nič iné!
Úzkosť však nie je len niečo, čo je „tam vonku“ – vo svete alebo v kultúre. Úzkosť je prítomná aj „tu“ – v Cirkvi.
Verím, že práve teraz nám Boh môže ponúkať niečo ako reset – šancu hlboko porozjímať o tom, ako a prečo mohol Pavol adresovať nielen Filipanom, ale aj vám a mne tieto slová:
„O nič nebuďte ustarostení.“