Zatvorené dvere a otvorené okná

Keď nie od Boha viedlo k ešte väčšiemu áno

Gabriel Garnica

Nikdy nezabudnem na to, aký som bol nadšený, keď som otvoril list z nášho Diecézneho úradu pre diakonskú službu. Bolo to vo štvrtok 16. júla 2020 na sviatok Panny Márie Karmelskej. No jasné, pomyslel som si, Boh mi posiela správu už tým, že mi tento dlhoočakávaný list prišiel v taký mimoriadny sviatok! Prosbu o prijatie diakonátu som odovzdal na jeseň 2019. Myslel som si: Tento okamih mi navždy zmení život! No ani vo svojich najsmelších predstavách som si nepredstavoval, aká bude táto myšlienka pravdivá.

 

Povolanie

Dlhú dobu som vnímal povolanie využiť „Bohom prepožičané“ talenty a milosti v službe Pánovi a jeho ľudu. Pred tým, než som sa vo svojej diecéze prihlásil do programu vedúcemu k prijatiu diakonátu, som viac než šesť rokov rozjímal, modlil sa a uvažoval nad rôznymi dielami a rodinnými záujmami. Práve som dovŕšil šesťdesiat rokov, čo je maximálny vek pre prijatie do tohto programu. Bola to moja jediná šanca – takto som si mohol naplniť svoj sen o službe Bohu. Taktiež mi bolo povedané, že ako právnik, ktorý dokáže plynulo hovoriť anglicky aj španielsky, by som mohol slúžiť hispánskej komunite na cirkevnom súde.

Svoje talenty a milosti, ktoré som dostal, označujem ako „Bohom prepožičané“, pretože som presvedčený, že Pán nám jednoducho nedáva tieto talenty a milosti tak, ako si želáme. Ony nám nepatria. Boh nám ich skôr prepožičiava a žiada nás, aby sme ich použili v službe jemu a našim bratom a sestrám v Kristovi. Podobne ako pán z podobenstva o talentoch – ktoré patrí medzi moje najobľúbenejšie podobenstvá – aj náš Pán očakáva výnos z toho, čo do nás investoval (Mt 25, 14 – 30).

 

Pád

Keď som začal čítať list, ktorý mi v ten deň 16. júla pred štyrmi rokmi prišiel, uvažoval som nad tým, ako som krátko pred vypuknutím pandémie vstúpil do tohto procesu a ako som v ňom pokračoval aj v ťažkých časoch, ktoré nastali. Myslel som si, že Pán použije túto skúsenosť na to, aby mi pomohol väčšmi si vážiť budúce príležitosti a udalosti, ktoré mi zmenia život.

No krátko po tom, ako som sa začítal do tohto listu, sa celý svet vôkol mňa začal rúcať. S ľútosťou vám oznamujeme… Neprijali ma. Po prvotnom šoku prišla neochota uveriť tomu, zdesenie a pocit odmietnutia a opustenia. Odovzdal som svoje srdce Kristovi… a toto mi ho zlomilo! V nasledujúcich dňoch som začal pociťovať veľkú nevôľu, horkosť a hnev. Pomyslel som si: Ak takto Cirkev zaobchádza s tými, ktorí chcú slúžiť, tak na čo si vôbec dávať nejakú námahu?

Náš pán farár a aj mnohí iní ľudia mi vyjadrili súcit a zdieľali moje prekvapenie. Požiadal som o radu a podporu viacerých priateľov, ktorí sú diakonmi, no ich reakcie sa rôznili. Začal som si uvedomovať, že ľudia, ktorí nezakúsili nejaké konkrétne odmietnutie, nedokážu mať hlbší súcit s tými, ktorí takúto bolesť zažili.

 

Otvorené okná

Kládol som si otázku, čo odo mňa chce Boh teraz. Prahnúc po odpovedi na túto otázku som hľadal miesto, kde by som mohol použiť svoje dary. Počas svojho hľadania som narazil na Avila Institute, ktorý sa venuje duchovnej formácii. Páčilo sa mi, ako spájajú teológiu s osobným duchovným životom, a tak som si urobil niekoľko kurzov. Presne niečo také som hľadal! Získal som online certifikáty z duchovnej formácie a spirituálnej teológie. Momentálne prechádzam vzdelávaním v oblasti duchovného vedenia, ktoré tento inštitút organizuje v spolupráci s michiganskou farnosťou Ann Arbor.

Prostredníctvom tohto vzdelávania Pán kŕmi moju dušu duchovnou potravou a uzdravuje moje zranené srdce. Taktiež mi už ukázal, že aj keď nie som povolaný k diakonátu, existujú mnohé iné spôsoby, akými môžem používať prepožičané dary. A že Boh odo mňa stále žiada, aby som slúžil jemu a jeho ľudu.

Ozbrojený Božou milosťou a duchovným brnením, ktoré som si obliekol počas svojej duchovnej prípravy, som nedávno vytvoril malý online kurz, v rámci ktorého účastníkom pomáham na ich duchovnej ceste rozpoznať a aplikovať dvanásť prvkov osobnej svätosti. Okrem toho som mal nedávno v španielčine dve prednášky pre medzinárodné mariánske spoločenstvo a viedol som duchovnú obnovu pre birmovancov z miestnej farnosti. V poslednom čase som dokonca začal písať duchovnú poéziu.

Všetky tieto kurzy, ako aj moje dlhoročné skúsenosti so službou vo farnostiach, mi poskytli bohatšiu pôdu pre moju prácu farského katechétu a aj pre moju službu v priestore internetu. Ale to je len začiatok. Chcem toho urobiť pre Pána ešte oveľa viac a teraz som presvedčený, že to chce aj on! Možno zavrel dvere diakonátu, ale otvoril mnoho ďalších okien.

 

Čo teraz?

Vždy sa mi páčilo, že vzkriesený Ježiš ukázal svoje rany učeníkom, aby nám všetkým pripomenul, že Boh používa naše pozemské rany na to, aby nás formoval pre večné zámery, ktoré s nami má. Všetko začína jazykom, ktorý používame, keď opisujeme svoje nezdary a bôle. Namiesto toho, aby sme hľadeli na svoje rany a pýtali sa: „Prečo ja?“, mali by sme hľadieť na ukrižovaného Krista a opýtať sa oveľa pokornejšiu, konštruktívnejšiu a hlbšiu otázku: „A čo teraz? Čo Boh chce, aby som urobil s touto skúsenosťou?“

Všetky naše žiale a bôle sa môžu stať príležitosťami na posvätenie a lepšie rozlišovanie povolania, ktoré nám Boh dáva. Nikdy by sme sa nemali báť zavretých dverí. Ony sú pozvánkami k prijatiu otvorených okien, ktoré nám Boh pripravil!