„Vždy som túžila byť svätou“

2. októbra 2024 |

Svätá Terézia z Lisieux a jej cesta lásky

Jacques Philippe

Otec Jacques Philippe je známy exercitátor, duchovný vodca a člen francúzskej Komunity blahoslavenstiev. Jeho knihy boli preložené do dvadsiatich štyroch jazykov a predali sa z nich milióny výtlačkov. Články tohto čísla čerpáme z jeho knihy Cesta dôvery a lásky (Komunita Blahoslavenstiev 2015).

Žiť v súčasnom svete nie je jednoduché a občas si z rôznych dôvodov nesieme ťažké bremeno starostí. Preto je dôležité, aby sme rástli v dôvere a prosili Ducha Svätého o silu viery, vďaka ktorej sa budeme vedieť postaviť zoči-voči všetkému, čomu musíme čeliť v našej dobe.

No ako hovorí svätý Pavol, Božia sila sa dokonale prejavuje v našej slabosti (pozri 2 Kor 12, 9). Keďže sme Božie deti, sme pozvaní nechať sa navštíviť Bohom vo svojej malosti, úbohosti i slabosti a prijať novú silu: silu dôvery a viery. Terézia z Lisieux je svätica, ktorá dostala osobitnú milosť na to, aby nás voviedla do detského postoja dôvery a zároveň v nás v ňom upevnila. Pouvažujme preto nad jej skúsenosťou a múdrosťou a všímajme si, ako môžeme skrze Ducha Svätého rásť v dôvere a láske aj my.

Krátky život

Svätá Terézia z Lisieux sa narodila 2. januára 1873. Detstvo strávila v Alençone a neskôr v Lisieux. Vieme tiež, že jej detstvo poznačilo veľké utrpenie. Ako štvorročná prišla o mamu, ktorá zomrela na rakovinu prsníka, a táto strata v nej zanechala hlbokú ranu. Jej smútok prehĺbilo aj odlúčenie sa od sestier. Aj to prispelo k tomu, že ako desaťročná vážne ochorela. (Uzdravila sa, keď uvidela, ako sa na ňu usmiala socha Panny Márie.)

Tieto straty a skúšky nezabránili Terézii vyvinúť si hlbokú vieru a lásku k Bohu. Na Vianoce v roku 1886 ju Boh tesne pred jej štrnástimi narodeninami Boh uzdravil z vnútorných zranení a duševnej krehkosti, ktoré ju dovtedy trápili. Toto uzdravenie jej dodalo silu naplniť svoju túžbu a vstúpiť v pätnástich rokoch do karmelitánskeho kláštora. Zomrela veľmi mladá na tuberkulózu. Do večnosti odišla 30. septembra 1897 ako dvadsaťštyriročná.

Nebeské poslanie

Po Teréziinej smrti – v súlade s vtedajším rehoľným zvykom – zverejnil jej kláštor nekrológ poskladaný z jej autobiografických zápiskov. (Tie spísala na žiadosť svojich predstavených.) Keď neskôr vyšli tieto zápisky knižne, jej kniha s názvom Príbeh mojej duše nečakane zožala veľký úspech, obletela celý svet a dotkla sa sŕdc mnohých ľudí. K jej povesti prispel aj mimoriadne veľký počet milostí udelených na jej príhovor.

Napríklad počas prvej svetovej vojny (1914 – 1918) mnohí ľudia pocítili zvláštny spôsob ochrany, keď prosili o príhovor Teréziu, ktorá v tom čase ešte nebola ani vyhlásená za svätú. Jeden z mojich ujov pôsobil ako misionár medzi Inuitmi v severnej Kanade. On mi rozprával o tom, ako v jednom momente túto svoju misiu považovali za úplné zlyhanie a chystali sa s ňou skoncovať a odísť inam. V tom čase biskup zodpovedný za túto misiu odcestoval do Lisieux. Vrátil sa s trochou zeme z hrobu svätej Terézie a potom ju rozptýlil na misijnej pôde. Následne začalo dochádzať k mnohým obráteniam. A takýchto príbehov by sa dali vyrozprávať tisícky; u karmelitánov sú ich plné archívy.

Svätá Terézia sa tak stala veľmi rýchlo obľúbenou sväticou. Jej sochy nájdete na Novom Zélande, v Brazílii i uprostred Číny. Pápež Pius XI. ju 17. mája 1925 vyhlásil za svätú. Na jej svätorečenie prišlo pol milióna veriacich. Ján Pavol II. ju v roku 1997 dokonca slávnostne vymenoval za učiteľku Cirkvi. Cirkev totiž usúdila, že Terézia nás spoľahlivo učí chápať a žiť posolstvo evanjelia.

Jej štýl niekomu nemusí celkom sadnúť, keďže je plodom 19. storočia, no jej spisy obsahujú mimoriadnu silu a pravdu. Pápež Ján Pavol II. povedal, že Terézia mu pomohla nanovo objaviť jadro evanjelia: nehu Boha Otca a cestu, na ktorú máme vykročiť a na ktorej sa máme stať pred Božou tvárou malými deťmi.

Stať sa malými deťmi

V evanjeliách človek nájde aj takéto priame Ježišove slová: ak sa neobrátite, ak nebudete ako deti, nevstúpite do nebeského kráľovstva (pozri Mt 18, 3)! Každý z nás nevyhnutne potrebuje vnútornú premenu, ktorá nám pomôže stať sa takými, akými sú malé deti. A práve Terézia nás jednoducho a jasne učí, čo presne to znamená a ako to uvádzať do praxe. To je ten dôvod, prečo ju vyhlásili za učiteľku Cirkvi!

Jeden úryvok z Teréziinej autobiografie opisuje jej hlavné duchovné učenie, ktoré sama nazýva „malou cestou“. Keďže hlboko vnímala túto evanjeliovú pravdu, túžila ju odovzdať sestrám, ktoré jej v karmelitánskom kláštore boli blízke – najmä novickám, ktoré jej predstavené zverili do opatery. O toto svoje chápanie sa delila počas svojho krátkeho života, no väčšmi sa rozšírilo najmä po jej smrti. Krátko pred ňou totiž vyslovila známu vetu: „Chcem prežívať svoje nebo konaním dobra na zemi.“ A tieto svoje slová napĺňa aj dnes: pomáha každému z nás učiť sa jej malej ceste a milovať Boha tak, ako sa ho naučila milovať ona. Stačí ju o to len poprosiť.

Pravá cesta k svätosti

Táto Teréziina cesta má v jej spisoch viacero mien. Často o nej hovorí ako o „malej ceste“. No nazýva ju aj „cestou dôvery a lásky“ alebo „cestou jednoduchej a zaľúbenej dôvery“.

Čo je teda táto malá cesta? Je to duchovná cesta, na ktorú sa Terézia vydala, a je to pravá cesta k svätosti. No táto cesta je otvorená pre všetkých, takže si nikto nemusí zúfať – ani ten najmenší, najbiednejší či najhriešnejší človek. Každý môže nájsť túto cestu života a obrátenia. V tomto Terézia predbehla Druhý vatikánsky koncil, ktorý vyhlásil, že svätosť nie je výnimočná cesta, ale povolanie dané všetkým kresťanom, z ktorého nemožno vyňať nikoho. Na povolanie stať sa svätým tak môže odpovedať aj ten najslabší a najbiednejší človek spomedzi všetkých.

K tomuto svojmu objavu dospela Terézia postupne. V roku 1897, v ktorom odišla do večnosti, svojej predstavenej napísala: „Vždy som túžila byť svätou.“ Po vstupe do Karmelu svojho spovedníka raz šokovala slovami: „Chcem sa stať rovnako veľkou sväticou ako Terézia z Avily.“ Jej spovedník mal pocit, že sa za týmito slovami skrýva pýcha, a tak jej poradil, aby sa uspokojila s tým, že bude dobrou rehoľnou sestrou.

No Terézia sa netúžila stať svätou z ctižiadostivosti alebo márnivosti, ale preto, aby milovala Boha tak, ako ho len možno milovať. A to je úplne v súlade s evanjeliom. Veľmi tiež túžila po tom, aby bola užitočná Cirkvi, a zároveň mala pocit, že to môže uskutočniť jedine tak, že sa bude celou silou usilovať o svätosť.

„Vždy som túžila byť svätou. Ale, žiaľ! Vždy keď som sa porovnala so svätými, skonštatovala som, že medzi nimi a mnou je rovnaký rozdiel ako medzi vrchom, ktorého štít sa stráca v nebesiach, a bezvýznamným zrnkom piesku, zašliapaným nohami okoloidúcich.“

Nemožný cieľ

Terézia si veľmi rýchlo uvedomila, že chcela dosiahnuť nemožné. Napriek všetkej dobrej vôli a vrúcnym túžbam čoskoro narazila na svoje obmedzenia a nadobudla pocit, že jej túžba po svätosti je nesplniteľná. Treba pritom povedať, že v dobe, v ktorej žila, ľudia stále zvykli stotožňovať svätosť s výnimočnou dokonalosťou, vyznačujúcou sa veľkými hrdinskými činmi, mimoriadnymi milosťami a podobne. Terézia cítila, že medzi týmto vzorom a tým, čím bola ona vo svojom každodennom živote, je nepreklenuteľná priepasť. Jej slová by sme mali brať veľmi vážne. Stála pred vážnou ťažkosťou a nepochybne prechádzala veľkou vnútornou krízou.

V takej chvíli prichádza pokušenie nechať sa znechutiť: Nikdy sa mi to nepodarí! A ako zareagovala Terézia?

„Namiesto malomyseľnosti som si povedala: Pán Boh by nevzbudzoval neuskutočniteľné túžby, môžem sa teda, napriek svojej malosti, usilovať o svätosť.“

Krásnou stránkou Teréziinej duchovnej osobnosti je práve toto: jej veľká jednoduchosť, dôvera v Boha. Ak Boh do mňa vložil túto túžbu – a nosím ju už roky, preto som vstúpila do Karmelu –, musí sa dať uskutočniť. Túto túžbu mám odjakživa, nemôže ma klamať. Lebo Boh je spravodlivý na všetkých svojich cestách.

V ďalšom článku uvidíme, ako Terézia prekonala túto krízu.