Vytrvalé srdce

Krížová cesta blahoslavenej Benedetty Bianchi Porrovej

Elizabeth M. Kellyová

Niekedy si predstavujeme, ako Ježiš kráča na krížovej ceste so zaťatými zubami, pričom ho vpred ženie nekompromisné, no sväté odhodlanie. A takto uvažujeme aj o vytrvalosti: so zaťatými zubami i päsťami, čírou silou ľudskej vôle sa nikdy nevzdať, nikdy neustúpiť – bojovať, bojovať a bojovať až do konca.

Pokiaľ takto chápeme kresťanskú vytrvalosť, dochádza k jednej veci: zameriavame sa na seba, na svoje vlastné úsilie a úplne prestávame počítať s Ježišom. A ak nás to život ešte nenaučil, pravdepodobne nás to naučí neskôr: táto interpretácia má totiž zásadné nedostatky.

Podstatou kresťanskej vytrvalosti je odovzdanie svojho srdca nebu. Preto, aby mal človek takúto vytrvalosť, musí svoje srdce odovzdať večným hodnotám, ktorými sa bude riadiť bez ohľadu na to, čo sa bude v jeho živote diať. Nie je to len o snahe prekonávať ťažkosti, ale aj o porovnávaní týchto ťažkostí s večnosťou a tiež spoliehaní sa na Boha, že nás cez ne prevedie s neporušenou dušou.

Ježiš nekráčal na Kalváriu so zaťatými päsťami. Kráčal krížovou cestou s otvoreným srdcom a otvorenými rukami, do ktorých mu Otec vložil kríž. Odovzdal svoje srdce Otcovi a pritom meral svoj kríž váhou večnosti.

Poznáme ľudí, ktorí v tom tiež vytrvali. Ich život je príkladom „videnia za smrť“, a to až do tej miery, že sa zdá, že už boli jednou nohou v nebi. Medzi takýchto ľudí patrí aj Benedetta Bianchi Porrová.

 

Napĺňanie sna

Benedetta sa narodila 8. augusta 1936 v dedinke Dovadola, v talianskom kraji Forli, ako druhé dieťa zo šiestich. Jej otec, Guido Bianchi Porro, bol inžinier. Jej mama, Elsa Giamarchiová, odovzdávala svojim deťom jednoduchú, no pritom hlbokú vieru.

Benedetta v detstve dostala detskú obrnu, v dôsledku ktorej ochrnula na jednu nohu. Neskôr musela nosiť ortézu, ktorá bránila deformácii chrbtice. Nosenie ortézy bolo nesmierne bolestivé, no na to, že bola ešte len dieťaťom, znášala túto bolesť s nezvyčajnou silou.

Benedetta sa rada učila. Už vo veľmi ranom veku sa pevne rozhodla, že sa stane doktorkou a pôjde pracovať do misijných oblastí. No počas dospievania postupne prichádzala o sluch. Toto postihnutie začalo vážne ohrozovať jej sny o tom, že by sa mohla stať lekárkou. No napriek tomu, že sa jej problémy so sluchom časom ešte väčšmi zhoršovali, Benedetta bola vynikajúca a odhodlaná študentka. Keď sa ako sedemnásťročná dostala na Milánsku univerzitu, napísala: „Do svojho nového štúdia som sa pustila s novou silou: musím naplniť svoj sen a stať sa lekárkou. Chcem žiť, bojovať a obetovať sa pre všetkých ľudí.“

A Boh poctil túto jej ušľachtilú modlitbu. Niektorí profesori mali spočiatku námietky a nesúhlasili s tým, že by medicínu mohla študovať aj nepočujúca študentka, no Benedetta im dokázala, že má veľmi bystrú hlavu, a tak jej dovolili pokračovať. Naučila sa čítať z pier, no niekedy, počas ústnych skúšok, si žiadala otázku napísať na papier, aby si ju mohla prečítať a potom ju ústne zodpovedať. Niektorí jej spolužiaci ani nevedeli, že je nepočujúca.

 

Postupná strata

Bernadetta vytrvala vo svojom štúdiu, no napokon sa lekárkou nestala. Vlastne diagnostikovala chorobu len jedinému človekovi: sebe samej. V roku 1957, po štyroch rokoch štúdia medicíny, Benedetta nadobudla presvedčenie, že trpí neurofibromatózou – a túto diagnózu neskôr potvrdili aj jej profesori a iní lekári. Pri tomto mimoriadne vzácnom a nevyliečiteľnom ochorení sa u pacienta môžu vytvoriť – buď osamote alebo v kombinácii –, nádory na mozgu a pozdĺž miechy a nervov. Tie potom ovplyvňujú prenos signálov medzi mozgom a miechou. V závažných prípadoch je zvyčajne ako prvý poškodený sluchový nerv a potom zrakový nerv; následne sú ohrozené aj ostatné zmysly – hmat, chuť a čuch. Nakoniec postupne dochádza k úplnému ochrnutiu tela. A presne to sa stalo aj Benedette.

V priebehu niekoľkých rokov Benedetta podstúpila viaceré operácie. Prišla o sluch, o zrak, o schopnosť hýbať sa, o chuť, ba dokonca aj o hmat. Ostala jej len schopnosť používať pravú ruku a schopnosť rozprávať, ba aj spievať, aj keď len šeptom.

Počas tohto mimoriadneho utrpenia si Benedetta čoraz viac uvedomovala bohatstvo svojho vnútorného života – života za zmyslami, života dôverne spojeného s Ježišom v jeho agónii. Napriek tomu, že jej telo sužovalo čoraz väčšie utrpenie, naďalej Otcovi odovzdávala najhlbšie zákutia svojho srdca.

Pred jednou operáciou si napríklad musela nechať oholiť hlavu. Neskôr spomínala na to, aké to bolo ponižujúce. „Keď mi odstrihávali vlasy, cítila som sa ako baránok v rukách strihača a modlila som sa, aby ma Pán urobil silnou a malou. Veľmi som trpela, a tak som požiadala Pána, aby ma urobil malou a tichou ovečkou v jeho rukách.“

 

„Nechýba mi nádej“

Je obdivuhodné, že Benedetta pokračovala v štúdiu a dokončila päť zo šiestich ročníkov medicíny. Chýbal jej už len rok do dokončenia štúdia, keď podstúpila ďalšiu operáciu, ktorá mala spomaliť postup ochrnutia spodnej časti jej tela. No táto operácia jej stav napokon ešte zhoršila. Nemohla už chodiť. V roku 1960 sa musela úplne vzdať štúdia – čo bolo pre Benedettu, ktorá chcela aktívne slúžiť druhým, veľkým sklamaním. Svojej priateľke Nicolette sa vyznala, že sa cíti „osamelá, unavená, do istej miery pokorená a bez veľkej trpezlivosti“, pričom si kládla otázku: „Prečo sa mi to deje? Prečo to Boh dopúšťa?“

Nicoletta jej odpovedala: „Nepanikár, ak sa ti zdá, že sa búriš – to v Božích očiach nie je dôležité. On vie, aká je pravda. Keď stojíš pred týmto nesmiernym tajomstvom, on žiada od teba len tvoje ,áno‘; nezáleží pritom na tom, či to ,áno‘ hovoríme zle.“ Benedetta jej odpísala: „Nech ťa Boh požehná za to, akú radosť si mi darovala, radosť priveľkú pre mňa, takú nehodnú. Zaplavila ma taká radosť, akoby sa všetky oceány vliali do orechovej škrupinky.“

Od tej chvíle už Benedetta nevnímala toto utrpenie len ako bremeno, ale ho hrdinsky niesla a čoraz viac ho brala ako znamenie Božej priazne. Ježiš ju povolal, aby mala podiel na jeho kríži, aby sa s ním mohla stotožniť. A ona vytrvala vďaka tomu, že sa úplne vložila do jeho rúk, pričom silu nachádzala v evanjeliách, ktoré dennodenne čítala, ako aj v listoch svätého Pavla a v žalmoch.

Krátko nato Benedetta absolvovala ďalšiu operáciu; tentoraz jej operovali očný nerv. Po tejto operácii zostala úplne slepá. „Nedá sa nič robiť, len so zavretými očami dôverovať Bohu. Prechádzam procesom k jednoduchému životu, čiže procesom obnažovania duše. Aké je to krásne! Človek sa stáva takým ľahkým a slobodným!“

Jeden zo svojich najdojímavejších listov adresovala jednému cudzincovi, mladíkovi, ktorý si prechádzal podobným utrpením ako ona. Benedetta napísala:

 

„Keďže som hluchá a slepá, mnohé veci sú pre mňa zložitejšie než predtým. No napriek tomu mi na tejto mojej kalvárii nechýba nádej. Viem, že na konci tejto cesty na mňa čaká Ježiš. Najskôr v kresle a teraz na posteli som našla múdrosť väčšiu, než je tá ľudská – zistila som, že Boh existuje, že je láska, vernosť, radosť, istota, a to naveky vekov. Moje dni nie sú ľahké. Sú ťažké, no sladké, pretože Ježiš je so mnou, keď trpím; dáva sladkosť mojej osamelosti a svetlo tejto temnote. Usmieva sa na mňa a prijíma moju spoluprácu.“

 

Vytrvať až do konca

Benedetta 21. januára 1964 pocítila, že sa blíži jej smrť; v ten deň sa teda vyspovedala a prijala sväté prijímanie. Na druhý deň vo večerných hodinách poprosila sestričku, aby zostala pri nej, pretože ju pokúšal satan. Povedala: „Emilia, zajtra zomriem. Cítim sa veľmi zle.“

Ráno Benedetta poprosila svoju mamu, aby jej prečítala Úkon obetovania sa milosrdnej Láske od svätej Terézie z Lisieux. Po tom, čo jej mama pomohla prežehnať sa, na parapete pristál malý vtáčik a potom odletel na neďaleký ružový krík. Benedettina mama videla, ako v tej chvíli pod ním takmer okamžite rozkvitla biela ruža. Rozkvitnutá ruža v januári na severe Talianska! Benedettina matka oznámila svoj objav dcére a tá jej odpovedala: „To je znamenie, na ktoré som čakala.“ Benedetta mala totiž niekoľko týždňov predtým, na Sviatok všetkých svätých, sen, v ktorom vstúpila do rodinnej hrobky. Videla ju ozdobenú bielou ružou, ktorá vrhala jasné svetlo.

Benedetta krátko nato zomrela. Mala dvadsaťsedem rokov. Jej posledné slová boli: „Ďakujem.“ Benedetta vytrvala až do konca, odovzdala sa veľkej Láske a táto Láska jej dala schopnosť nazrieť až za smrť. Zároveň nám tak všetkým ukázala, aké mimoriadne  prostriedky nebo používa, aby človeka priviedlo k rozkvetu. 14. septembra 2019 ju pápež František vyhlásil za blahoslavenú.