Pokazený svet

Nová kniha otca Mika Schmitza

V našom vydavateľstve v týchto dňoch vychádza nová kniha otca Mika Schmitza Pokazený svet. Otec Schmitz, ktorý pracuje s mladými a je známy tým, ako ich dokáže osloviť aj prostredníctvom svojich videí, si v tejto kratučkej knihe kladie najťažšie otázky v živote kresťana. Prečo a ako sa pokazil svet? Môže človek dôverovať Bohu, aj keď prežíva veľké utrpenie? A prečo niekto dostane zázrak a iný nie?

* * *

Na začiatku filmu Život je krásny (It’s a Wonderful Life, 1946) dvaja anjeli diskutujú o rozpoložení muža menom George Bailey, ktorý sa na zemi borí s mnohými problémami. George prežil veľké sklamania, finančný krach a vojnu; a jeho sny sa rozplynuli. Keď sa s ním stretáme, má už všetkého po krk. Myslí si, že si zbabral život a uvažuje nad tým, že si naň siahne.

Anjeli Franklin a Joseph privolajú ďalšieho anjela menom Clarence a povedia mu: „Pošleme ťa dole za Georgeom Baileym. George má práve veľký problém.“ A Clarence na to povie: „Fíha, vari je chorý?“ Franklin odvetí: „Nie, horšie – je znechutený.“

Pouvažuj nad tým. Je chorý? Umiera? „Nie, horšie – je znechutený.“

Najhorší okamih Georgea Baileyho nie je chvíľa, keď stratí otca, ani keď takmer príde o svoju firmu, ktorá dáva pôžičky na bývanie. Jeho najhorším okamihom je chvíľa, keď stratí svoje srdce.

Bol si už niekedy v takomto rozpoložení? Pomyslel si si už niekedy Je koniec; je po všetkom; čo by som s týmto už len mohol robiť? Čo si len teraz počnem?

 

Boh, ktorý plače a čaká

Myslím, že to, čo dokáže zlomiť naše srdce viac než čokoľvek iné, je smrť. Smrť nás ničí. Smrť je zdrvujúca. Dokonca aj na Ježiša pôsobila zdrvujúco. Tým, že sa ako všemohúci a nemeniteľný Boh rozhodol stať jedným z nás, dopustil aj to, aby ho zdrvila smrť. A to nielen jeho vlastná smrť.

V príbehu o Lazárovi Ježiš dovolil, aby mu srdce zdrvila smrť jeho priateľa. Opisuje to jeden z najkratších veršov v Písme. Sú to vlastne len dve slová, vyjadrujúce, čo sa stalo po tom, čo Ježiš prišiel k hrobu a videl zármutok pozostalých: „Ježiš zaslzil“ (Jn 11, 35). Aj keď vedel, že už o dve minúty tohto muža vzkriesi, v prítomnosti iných zlomených sŕdc si nechal zlomiť srdce.

Vždy keď sa modlíme k Ježišovi, vždy keď slávime svätú omšu, uctievame Boha so zlomeným srdcom. Prečo? Pretože on si necháva zlomiť srdce tým, čo láme naše srdce.

Ježiš plakal, ale aj čakal. To druhé sa nám už prijíma ťažšie. Jánovo rozprávanie dáva veľmi jasne najavo, že keď sa Ježiš dopočul, že Lazár je chorý, čakal. Ako sa dajú tieto dve veci skĺbiť? Ak Boh plače nad smrťou a necháva si zlomiť srdce spolu s nami, čo si máme počať s tým, že čakal pred tým, než začal konať? Ježišu, prečo si nekonal hneď? Prečo si tam okamžite neprišiel? Prečo si čakal? Takto na Ježiša volali Marta a Mária a takto naňho volajú mnohí z nás.

 

Ak, tak?

Myslím, že Ján ako autor tohto evanjelia nám chcel dať dôležitú lekciu o „čakaní Boha“ – chcel nás naučiť túto vec, aj keď vedel, že bude pre nás ťažké prijať ju. Preto dáva veľmi jasne najavo, že všetko, čo Ježiš v tomto príbehu robí, robí z veľkej lásky. Až trikrát upriamuje pozornosť na Ježišovu lásku k Lazárovi, Marte a Márii (Jn 11, 3; 5, 36).

Jánovým zámerom je povzbudiť nás k tomu, aby sme zanechali podmienečný vzťah s Bohom. Podmienečné vzťahy sú založené na dohode – „ak, tak“. „Pane, keby [ak by] si bol býval tu, [tak] môj brat by nebol umrel“ (pozri Jn 11, 21. 32).

Pod povrchom Máriinej a Martinej sťažnosti počujeme hlbší výkrik: „Pane, keby si nás miloval, náš brat by nebol umrel.“ Prichytil si sa niekedy pri takejto modlitbe? „Bože, keby si ma miloval, potom by si urobil toto.“ „Keby si ich miloval, potom by si urobil toto.“ Ak, tak.

Po tom, čo v Adamovom a Evinom srdci vyhasla dôvera, Boh nám v každej ďalšej knihe Písma hovorí: „Skutočne mi môžeš dôverovať. Aj keď sa všetko rozpadá, aj keď je tvoje srdce zlomené, nenechaj sa znechutiť, nestrať svoje srdce. Aj keď čakám, aj keď neprídem hneď, aj keď ti nedám to, o čo ma prosíš, nezúfaj, nepodľahni malomyseľnosti, nestrať svoje srdce.“

 

Zázraky a mučeníci

Jeden z mojich obľúbených biblických príbehov o nestratení srdca máme v Knihe proroka Daniela. Dej tejto knihy je zasadený do obdobia babylonskej nadvlády nad Božím ľudom. Kráľ Nabuchodonozor porazil dva južné kmene Izraela a zničil hlavné mesto Jeruzalem. Postavil zlatú sochu a vydal výnos, že zakaždým, keď zaznie signál, musia všetci prerušiť svoju činnosť a klaňať sa tejto soche.

Krátko po vydaní tohto nariadenia sa Nabuchodonozor od svojich úradníkov dopočul, že traja Židia – Anananiáš, Azariáš a Mízael – tento rozkaz odmietajú plniť. Kráľ sa rozzúril a dal si týchto mužov zavolať. Keď ich k nemu priviedli, dal im ešte poslednú možnosť uposlúchnuť jeho rozkaz: „Ste ochotní teraz, hneď… padnúť na zem a klaňať sa soche, ktorú som urobil? Ak sa nebudete klaňať, v tú hodinu vás hodia do rozpálenej pece; a ktorý boh vás vyslobodí z mojej ruky?“ (Dan 3, 15).

Ananiáš, Azariáš a Mízael sa vzpriamili a vyslovili tú najlepšiu odpoveď, akú som kedy počul. Títo muži povedali kráľovi:

„Na toto ti nemusíme odpovedať; totiž či nás náš Boh, ktorého uctievame, môže zachrániť z rozpálenej pece a či nás vyslobodí z tvojej ruky, kráľ. Aj keby to neurobil, vedz, kráľ, že tvojich bohov si nectíme a zlatej soche, ktorú si postavil, sa neklaniame“ (Dan 3, 16 – 18).

Bolo to vyhlásenie bezpodmienečnej dôvery. Nebolo to: „Ak nás zachráni, sme jeho.“ Nie je tam absolútne žiadne ak, tak. Práveže tam je „Ak nás zachráni, sme jeho; ak nás nezachráni, sme jeho.“

Kráľ dal hodiť týchto troch mužov do pece a oni nezomreli. Dokonca odrazu bolo v peci vidno štyroch mužov, pričom jeden z nich vyzeral ako „syn Boží“ (porov. Dan 3, 92). Ananiáš, Azariáš a Mízael nemali podmienečnú dôveru. Prečo? Pretože mali srdce podobné Ježišovmu srdcu. To, aké srdce má Ježiš, vidíme v Getsemanskej záhrade, kde sa modlí v podobnom duchu ako títo traja muži: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty“ (pozri Mt 26, 39). Ananiáš, Azariáš a Mízael boli oslobodení; dostali zázrak. No podstatné nie je to, či dostaneme zázrak. Podstatné je mať také srdce, aké má Ježiš.

Nie vždy sa pre nás udeje zázrak. Štefan, jeden z prvých diakonov, bol prvým mučeníkom pre Krista (pozri Sk 7). Štefan mal od Boha zvláštne pomazanie na kázanie. Keď kázal tým, ktorí zabili Ježiša, oni ho nechceli počúvať, a tak si „zakrývali uši“ (7, 57). Napokon sa Štefana zmocnili, vyvliekli ho z mesta a ukameňovali.

Štefan, podobne ako Ananiáš, Azariáš a Mízael, mal srdce ako Ježiš. Títo štyria muži si jednoducho nekládli žiadne podmienky. „Ak má zachrániš, bude to skvelé. Ak ma nezachrániš, stále ťa budem milovať.“

V našom kresťanskom spoločenstve i v našom osobnom príbehu máme zázraky – no máme aj mučeníkov. Niekedy dostaneme zázrak; niekedy sme umučení. Niekedy sme vyslobodení; niekedy dostaneme smrť. Ako tieto veci spolu súvisia?

Samozrejme, chceme, aby sa udial zázrak. Možnože začíname aj žiarliť na ľudí ako sú Lazár, Mária a Marta. „Do kelu! Ako to, že pre nich Boh urobil zázrak?“ Možno poznáme osobne ľudí, ktorí dostali zázrak; boli pred niečím uchránení alebo boli uzdravení. Predpokladáme, že ak sme milovaní, budeme vždy uchránení od zdrvenia, predpokladáme, že žiť v láske znamená byť zakaždým ušetrený od zlomenia srdca. No možno Boh na to hľadí tak, že existuje ešte čosi horšie než smrť, čosi horšie než zlomené srdce: stratené srdce. Myslím, že niekedy Ježiš dopúšťa zlomenie nášho srdca preto, aby nás uchránil pred jeho stratou.

* * *

A to je na kresťanstve a na kresťanoch také bláznivé: aj naše srdcia – podobne ako Ježišovo srdce –, sa môžu zlomiť bez toho, aby sa stratili. Môžeme patriť Pánovi a mať s ním bezpodmienečný vzťah. S jeho milosťou, ktorá v nás pôsobí, môžeme povedať: „Nech sa stane to, čo ťa najviac zjaví tomuto svetu. Či už to bude zázrak, alebo mučeníctvo, oslobodenie, alebo smrť, na tom nezáleží. Nemám žiadne podmienky. Chcem mať také srdce, aké máš ty – zlomené, no nie stratené.“

*