Sobota, 31. októbra
Bratia, nech sa akýmkoľvek spôsobom, či už pod dajakou zámienkou, alebo úprimne zvestuje Kristus. A ja sa tomu teším a budem sa tešiť, lebo viem, že mi to bude slúžiť na spásu pre vašu modlitbu a pomoc Ducha Ježiša Krista. Ako túžobne očakávam a dúfam, že nebudem v ničom zahanbený, pevne dúfam, že ako vždy, tak aj teraz, bude oslávený Kristus v mojom tele, či už životom alebo smrťou. Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk. Ale ak žiť v tele znamená pre mňa plodnú prácu, neviem, čo si vyvoliť. Oboje na mňa dolieha: túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie, ale zostať v tele je zasa potrebnejšie pre vás. A s istotou viem, že zostanem a budem s vami všetkými na váš osoh a radosť z viery, aby ste sa mnou mohli ešte viac chváliť v Kristovi Ježišovi, keď zasa k vám prídem.
Zamyslenie
„… je potrebnejšie pre vás“ (Flp 1, 24).
V miestodržiteľovom dome zaobchádzali s Pavlom, ktorý tu bol v čase písania Listu Filipanom uväznený, celkom ľudsky. Hoci bol v okovách, dovolili mu prijímať návštevy a mohol mať aj spoločníka. V porovnaní s dobrodružstvami na mori a bitkami, ktoré utŕžil, to nebolo až také zlé. A predsa si robí starosti o svojich priateľov vo Filipách. Bolo by pre neho lepšie zomrieť, alebo zostať na zemi? Pavol túži zomrieť, aby mohol konečne prežívať ničím nerušené spoločenstvo s Pánom. Napokon však dochádza k záveru, že hoci to nie je príjemné, radšej zostane v tele. Prečo? Pavlovo zdôvodnenie je jednoduché, osobné i hlboké: „Lebo je to potrebnejšie pre vás“ (pozri Flp 1, 24). Pavol miloval Filipanov – ako aj členov všetkých ostatných cirkevných spoločenstiev, v ktorých pôsobil – a chcel im neustále pomáhať a deliť sa s nimi o radostnú zvesť. Ísť za Pánom – to znie vzrušujúco. Tužiť po smrti – to môže niekomu pripadať morbídne. Uvedom si však, že v Pavlovom prípade slúžiť Cirkvi často znamenalo písať listy, modliť sa a riešiť právnické a logistické záležitosti. Jedným slovom, bolo to vedenie na diaľku. Takto si zrejme človek nepredstavuje typickú činnosť misionára; a nepredstavoval si ju tak ani Pavol. S prestávkami strávil v žalári alebo v domácom väzení niekoľko rokov, a tak toho mohol osobne urobiť len málo. Veľa času trávil aj putovaním z miesta na miesto – zvyčajne peši. No napriek týmto obmedzujúcim okolnostiam vedel, že má stále veľké možnosti plodne pracovať pre Boha. Podobne ako Pavol, aj my môžeme velebiť Boha, kdekoľvek sa nachádzame: či už sme vo väzení, alebo na slobode, v kuchyni alebo na stavenisku, v škole alebo v dome opatrovateľských služieb, dokonca aj či sme živí, alebo mŕtvi. Každá obeta pre Boží ľud je totiž príležitosťou budovať Cirkev – pre dobro tohto ľudu. Ak ťa teda zvádza myšlienka, že ty toho veľa v Božej službe nemôžeš urobiť, znovu sa zamysli. Spomeň si na svätého Pavla vo väzení. Ak sa zriekneš svojho času či možností a obetuješ svoje modlitby z lásky k ľuďom okolo teba, budeš tým slúžiť Bohu. A Boh ti ukáže, ako v tom pokračovať ďalej – pre dobro druhých.
„Pane, napriek svojim obmedzeniam ťa túžim zvelebovať.“
List Filipanom 1, 18b – 26; Žalm 42, 2 – 3. 5; Lukáš 14, 1. 7 – 11