Pre dopravu zadarmo
nakúpte ešte za 35,00
Košík. 0,00

Spoločník, priateľ a brat

Zmena je konštantou života. Každý sa postupom času mení a väčšina ľudí sa na tieto zmeny adaptuje. No mne sa zmeny prijímali vždy ťažko. Sčasti to bolo aj preto, že som sa narodil so spastickou mozgovou obrnou, takže sa môžem pohybovať len s pomocou vozíčka. A aj keď som prežil veľa bežných zmien, zažil som aj také, ktoré ľudia zvyčajne neprežívajú – zvykal som si na nový vozíček, učil som sa pohybovať na miestach, ktoré neboli celkom bezbariérové, a videl som, ako sa moji priatelia a príbuzní posúvajú v živote a rastú inak než ja.

Jednou takouto veľkou zmenou pre mňa bolo to, keď mi v septembri 2000 prvý raz v živote pridelili opatrovateľku. Gail [jej meno som zmenil] bola slobodnou matkou a malý plat, ktorý dostávala od agentúry, ledva pokryl jej mesačné výdavky na živobytie.

Prvých šesť týždňov nám to išlo pomerne dobre. No jedného dňa po nás neprišiel špeciálny spoj pre vozíčkarov tak, ako mal. Keďže sme v dôsledku toho uviazli v jednom obchodíku, museli sme zavolať môjmu švagrovi a poprosiť ho, aby po nás prišiel. Na Gail to už bolo asi príliš, pretože sa už nikdy viac neukázala. Nedala nám dopredu vedieť, že už nepríde, ani to neskôr nevysvetlila. Jednoducho zmizla.

 

Konštanta v mojom živote

Moja rodina sa teda pustila do hľadania nového opatrovateľa. Našťastie sme už čoskoro našli toho pravého. Na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, 8. decembra 2000, mi zavolal jeden muž, ktorý si hľadal prácu. Telefonát prebehol dobre a ja som začal uvažovať nad tým, že by to mohol byť dar od Božej Matky. Dokonca sa tento opatrovateľ volal Rafael – tak ako anjelský spoločník z Knihy Tobiáš!

V priebehu prvého dňa sa Rafael stretol s mojou rodinou. V ten deň povedal môjmu otcovi, ktorému sa vtedy začal zhoršovať zdravotný stav, aby si nerobil starosti; povedal mu, že on mi bude vždy k dispozícií. Vyšlo najavo, že Rafael je kresťan, ba dokonca slúži v jednej miestnej cirkvi. Môj otec počul Rafaela rozprávať o jeho láske k Pánovi a vypočul si jeho prísľub, že sa o mňa postará. Tieto slová mu dodávali silu až do dňa jeho smrti. Keď približne o rok neskôr zomrel, odchádzal v pokoji, pretože vedel, že budem v poriadku.

Rafael bol konštantou môjho života celých 23 rokov. Bez ohľadu na to, aké zmeny som prežíval, on stál vždy po mojom boku a pomáhal mi. Chodil so mnou k lekárom, do nemocnice, ba brával ma aj na krátke výlety na pláž. A to všetko robil napriek tomu, že nevedel šoférovať! Buď zariadil, aby nás niekto odviezol, alebo mi pomáhal pri presune verejnou dopravou.

Každý deň bol Rafael mojimi rukami aj nohami. Dvíhal ma z vozíčka, keď som sa potreboval presunúť do auta – a potom ma doňho zasa opatrne usádzal. Pomáhal mi variť, upratovať, ba dokonca sa aj osprchovať, obliecť a použiť toaletu. Keď som niečo potreboval, bol tu vždy pre mňa, aby mi pomohol.

 

Ešte ďalej

No Rafael mi často pomáhal aj s vecami, ktoré presahovali bežné denné potreby. Keby som celý deň spokojne sedel doma a väčšinu času trávil pri televízore, asi by mi stačila aj základná starostlivosť. No ja som bol presvedčený, že Boh chce, aby som chodil von a tvoril s ľuďmi spoločenstvo. Som presvedčený, že ma povolal, aby som sa zasadzoval za dôstojný život pre ľudí s hendikepom a aby som svedčil o radosti z Pána a bol pre druhých ľudí svedkom čo najplnšieho prežívania katolíckej viery. Nič také by som nemohol robiť, keby nebolo tohto verného a zbožného spoločníka, ktorý mi každý deň ukazoval Božiu lásku.

Jedného dňa ma napríklad sprevádzal do hlavného mesta nášho štátu, aby som sa tam mohol u istých ľudí prihovoriť za rozšírenie verejnej dopravy pre osoby s hendikepom. Vďaka tomuto výletu štát Pensylvánia výrazne rozšíril dopravnú sieť verejnej dopravy pre ľudí s hendikepom – a to nielen v oblasti, v ktorej žijem ja, ale v celom štáte! Rafael bol nesmierne hrdý, keď sa dozvedel, čo sa stalo. V ten deň bol Božím nástrojom: nielenže pomohol mne (dostať sa k našim poslancom), ale pomohol aj mnohým, naozaj mnohým ľuďom s hendikepom.

Raz ma Rafael sprevádzal na miestnu strednú školu. Mal som tam prednášku o tom, ako prežívam svoju vieru ako človek s hendikepom. Po krátkom predstavení sa a po niekoľkých slovách o mojej cesty s Pánom som odpovedal na otázky v jedálni plnej starších stredoškolákov. Keď niekoľko detí začalo hádzať požuté papierové guličky, Rafael so mnou nadviazal očný kontakt. Bez toho, aby povedal jediné slovo, mi naznačil, že sa za nich modlí. Jeho pohľad akoby hovoril: „To je v poriadku.“ A naozaj to tak bolo; riaditeľ veľmi rýchlo obnovil poriadok a nechal ma pokračovať.

 

Brat v Kristovi

V priebehu dvadsiatich rokov som bol svedkom toho, ako Rafael rástol v múdrosti. A on bol svedkom toho, ako – vďaka Božej milosti – rastiem ja. Podobne ako anjel Clarence vo filme It’s a Wonderful Life, aj Rafael by okamžite namietol, že nie je dokonalý. Ani ja taký nie som. No spolu sme dokázali svedčiť o Pánovi, a to sa počíta.

Teraz stojím vo svojom živote pred ďalšou zmenou. Rafael má takmer šesťdesiattri rokov a vážne uvažuje o odchode do dôchodku. Jeho neprítomnosť zanechá v mojom srdci prázdne miesto, ale uvedomujem si, že už na to zrejme dozrel čas. Môže to znieť sebecky, ale modlím sa, aby neodišiel príliš skoro! Nielenže mi za posledné dve desaťročia uľahčil a obohatil život, ale stal sa viac než len mojím spoločníkom. Stal sa mi vzácnym priateľom a bratom v Kristovi.