Štvrtok, 8. októbra
Ježiš povedal učeníkom: „Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: ‚Priateľu, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám mu čo ponúknuť.‘ A on znútra odpovie: ‚Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti.‘ Hovorím vám: Aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje. Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“
Zamyslenie
„O čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia“ (Lk 11, 13).
„Toto zvládnem, aj keby to mala byť posledná vec, ktorú v živote urobím!“ Ako často si už čosi také povedal? O trápení a rôznych skúškach bežne rozprávame ako o zápase, ktorý musíme vyhrať. Občas dokonca používame aj vojenskú terminológiu: „dobyť, poraziť, premôcť“. Sme hrdí na svoju húževnatosť či bojovnosť. No ak sa nám veci nedaria podľa našich predstáv, táto naša bojovná mentalita sa môže začať rozpadať ako domček z karát. Keď prehrávame, máme pocit, že sme sa dostatočne nesnažili, že sme sa zmýlili v stratégii alebo sme niečo mohli urobiť inak. Nielenže sa cítime ako porazení, ale máme aj pocit zodpovednosti za svoju porážku – a to aj vtedy, keď boli v hre faktory, ktoré sme nijako nemohli ovplyvniť. Čo keby sme sa namiesto boja rozhodli pre „odovzdanosť“? To neznamená, že musíme súhlasiť so všetkým, čo nás ruší a čo nám prekáža. Znamená to len odovzdať sa do Božích rúk. Takýto postoj si vyžaduje odlišný, nesebecký typ vytrvalosti: rozhodnutie ovládať hnevlivé myšlienky, držať jazyk na uzde a vytrvať v dôvere v Božiu pomoc a vedenie. V dnešnom evanjeliu nás Ježiš nabáda vytrvať v odovzdanosti – prosiť, hľadať a klopať na dvere nášho Otca v pevnej viere, že Boh nás vypočuje a odpovie nám. Ježiš nás žiada, aby sme – namiesto bojovania vlastnými silami – čakali na jeho slovo. Chce, aby sme mu odovzdali svoju úzkosť a obavy, ako aj myšlienky na úplnú sebestačnosť, ktoré by nám mohli brániť v dôvere a poslušnosti jeho usmerneniam. Ako taká odovzdanosť vyzerá? Paradoxne je dosť aktívna. Treba si dávať pozor na myšlienky – najmä na obavy a strach – a odovzdať ich Pánovi. Znamená to prosiť ho o pomoc primerane odhadnúť, kedy ešte máme konať my a čo už nechať na neho. Každý večer mu odovzdať všetky starosti a dôverovať, že bude pri nás aj počas spánku. Odovzdať sa Bohu nebýva vždy jednoduché. Je ťažké vzdať sa ilúzie, že máme všetko pod kontrolou. Boh je však naším Otcom. Miluje nás a nikdy nás neopustí.
„Pane, pomôž mi odovzdať ti svoju nezávislosť. Dôverujem ti.“
List Galaťanom 3, 1 – 5; (Žalm) Lukáš 1, 69 – 75; Lukáš 11, 5 – 13