Ďakujme Pánovi, lebo je dobrý
Modlitba vďakyvzdania
Keby si mal spísať zoznam dôvodov, prečo by si mal byť vďačný Bohu, aký dlhý by bol? Mohol by si začať tým, že ťa stvoril. Pravdepodobne by si mu poďakoval za to, že poslal Ježiša, aby ťa vykúpil. A poďakoval by si mu aj za dar viery. Mohol by si mu poďakovať za sviatosti, najmä za Ježišovu prítomnosť v Eucharistii. Určite by si mu poďakoval za svoju rodinu a priateľov! Možno by si mu poďakoval aj za rôzne maličkosti – napríklad za teplú sprchu či rannú šálku dobrej kávy.
Vďačnosť má veľkú silu. Pripomína nám dary, ktoré sme dostali. Usmerňuje našu pozornosť k pozitívnym veciam a upriamuje nás na dobro, ktoré do nášho života vniesli iní ľudia. Dokonca aj neurológovia hovoria, že vďačnosť je prospešná: zvyšuje pocit spokojnosti so životom, zlepšuje nám náladu a posilňuje našu odolnosť.
Ešte dôležitejšie však je to, že Pána teší, keď mu prejavujeme vďačnosť, pretože pri vzdávaní vďaky začíname chápať, že to on je Pôvodcom všetkých darov. Od neho pochádza všetko dobré, všetko to, čím sme a čo máme. Keď si pravidelne nachádzame čas na to, aby sme mu poďakovali za všetko, čo pre nás urobil, postupne rastie aj naša láska k nemu. V tomto článku sa chceme pozrieť na to, ako môžeme pestovať a prehlbovať túto formu modlitby. A tak sa pozrime na to, čo nás o vzdávaní vďaky Bohu učí Sväté písmo.
Vďaka za uzdravenie
V Lukášovom evanjeliu čítame o Ježišovom stretnutí s desiatimi malomocnými. Títo desiati muži volali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ (Lk 17, 13). Vieš si predstaviť, ako sa museli cítiť, keď si uvedomili, že ich malomocenstvo odrazu zmizlo? Ježiš im v tej chvíli úplne zmenil život.
Jedna vec je však cítiť vďačnosť a druhá ju aj vyjadriť. Poďakovať sa Ježišovi vrátil len jeden z týchto mužov – Samaritán. Bol taký šťastný, že padol Ježišovi k nohám a „veľkým hlasom velebil Boha“ (17, 15). No ani toto krásne gesto pravdepodobne nedokázalo úplne vyjadriť, aký vďačný bol. Ježiš toho muža pochválil a povedal mu: „Tvoja viera ťa uzdravila“ (17, 19).
Ježiš uzdravil aj nás. Prostredníctvom svojej smrti a zmŕtvychvstania nás uzdravil z „malomocenstva“ hriechu a oslobodil nás od istej smrti. Tak ako premenil život spomínaného Samaritána, premenil aj nás tým, že nám dal nový život v Duchu. Ale pretože sme ľudia, máme sklon zameriavať sa viac na svoje ťažkosti než na mnohé dary, ktoré sme dostali. Preto môžeme zabudnúť vracať sa denne k Ježišovi a ďakovať mu za všetko, čo pre nás urobil. Keď si však nájdeme čas, aby sme mu vyjadrili svoju vďačnosť (aj keby sme mu mali poďakovať len za milosť niesť svoje skúšky), mení sa celé naše vnímanie danej veci!
Vieme, že aj sám Ježiš ďakoval svojmu Otcovi v modlitbe. Keď sa napríklad sedemdesiati dvaja učeníci vrátili zo svojej misie, hovorili: „Aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ (pozri Lk 10, 17). Ani Ježiš sa vtedy nezameriaval na to, že niektoré mestá odmietli jeho posolstvo. Namiesto toho poďakoval svojmu Otcovi za dar svojich učeníkov, ktorí v neho uverili a ktorí tak úspešne šírili radostnú zvesť. „V tej hodine zaplesal v Duchu Svätom a povedal: ,Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým‘“ (10, 21).
Ježiš sa ako nábožný Žid modlil aj starobylé modlitby z Knihy žalmov, ktoré obsahujú mnohé prejavy vďaky Otcovi. Preto sa na niektoré z nich dôkladnejšie pozrieme. Čo podnietilo ich autorov, aby Pánovi prinášali modlitby vďaky, a ako ich môžeme aj my použiť pri modlitbe?
Žalmy vďakyvzdania
„Chcem ťa, Pane, oslavovať celým srdcom.“ Práve týmto vyjadrením hlbokej vďačnosti sa začína 138. žalm. Prečo? Pretože, ako hovorí žalmista, „vždy si ma vyslyšal, keď som ťa vzýval, a rozmnožil si vo mne odvahu“ (Ž 138, 3). Žalmista zažil, že ho zachránil Pán, a tak nadobudol pevnú dôveru, že bez ohľadu na to, akému nebezpečenstvu bude čeliť v budúcnosti, Boh bude s ním: „Aj keby som mal prejsť súžením, ty ma pri živote zachováš a svoju ruku vystrieš proti hnevu mojich nepriateľov; zachráni ma tvoja pravica“ (Ž 138, 7). Tento žalm vďaky nám môže pripomenúť všetky spôsoby, akými nás Boh zachránil tým, že sa postaral o naše potreby a vypočul naše prosby. Keď mu ďakujeme za to, že nás zachránil, naša viera sa posilňuje a rastie v nás istota, že Boh bude naďalej kráčať po našom boku bez ohľadu na to, čo nám prinesie život.
V 107. žalme, ďalšom žalme vďaky, žalmista opisuje štyri situácie, v ktorých Boh prišiel na pomoc svojmu ľudu: vyviedol ho z púšte, vyslobodil ho z tmy a temnoty, z choroby i z nebezpečenstiev na mori (107, 4 – 32). Spomína tiež na to, ako Pán po celé roky požehnával izraelský ľud (107, 33 – 41). Svoj žalm potom zakončuje otázkou adresovanou svojim čitateľom: „Kto je dosť múdry, že sa nad tým zamyslí a pochopí milosrdenstvo Pánovo?“ (107, 43). Aj my prostredníctvom uvažovania o veľkom Božom milosrdenstve a o tom, ako nám prišiel na pomoc v časoch, keď sme sa ocitli v tme a nebezpečenstve, môžeme rásť vo vďačnosti a múdrosti.
V 30. žalme zasa žalmista ďakuje Bohu za to, že ho vyslobodil z rúk nepriateľov a zachránil mu život: „Budem ťa, Pane, oslavovať, že si ma vyslobodil a že si nedovolil, aby sa moji nepriatelia radovali nado mnou… Pane, vyviedol si ma z ríše zosnulých, navrátil si mi život, aby som nezostúpil do hrobu“ (30, 2. 4). Nevieme, v akej situácii sa žalmista nachádzal ani od akých nepriateľov bol vyslobodený. Keď sa však k Pánovi modlíme týmito slovami, môžeme mu ďakovať za to, že nás oslobodil od našich vlastných „nepriateľov“ – napríklad od strachu, choroby, pokušenia alebo hriechu – a za to, že nám dal svojho Svätého Ducha, aby sme v ňom mohli mať nový život.
Samozrejme, prejavy chvály a vďaky možno nájsť v celom Svätom písme. Hoci ich autori ďakujú Bohu za konkrétne okolnosti svojho života, my tieto pasáže môžeme prispôsobiť svojim vlastným situáciám a z celého srdca sa modliť ich slovami. Môžeme ich použiť ako začiatok a záver svojich každodenných modlitieb. Napríklad sa môžeme modliť: „Ó, Pane, môj Bože, navždy ti budem ďakovať,“ keď sa ráno prebudíme a keď si večer ľahneme (Ž 30, 13).
Alebo si môžeme vytvoriť vlastné žalmy: tak, že si spomenieme na minulé aj prítomné pôsobenie Boha v našom živote a zrekapitulujeme si ho. Možno by si si dokonca mohol spísať litánie, v ktorých pochváliš Boha za všetko, čo pre teba urobil. Vzdávanie vďaky za každých okolností, ako nás k tomu nabáda svätý Pavol, otvára naše oči pre Božiu dobrotu a napĺňa nás nádejou (porov. 1 Sol 5, 18).
Eucharistia – dokonalá modlitba vďakyvzdania
Tak ako je svätá omša najvyššou formou uctievania a zvelebovania Boha, je aj najvyššou formou vďakyvzdania. Je totiž spojená s Ježišovou vlastnou modlitbou, ktorú prednáša Otcovi. „Cirkev môže skrze Krista prinášať obetu chvály na vzdávanie vďaky za všetko dobré, krásne a spravodlivé, čo Boh urobil v stvorení a v ľudstve“ (KKC 1359). Túto skutočnosť potvrdzujú aj slová kňaza; napríklad v prefácii pred eucharistickou modlitbou sa celebrant modlí: „Je naozaj dôstojné a správne, dobré a spásonosné vzdávať vďaky vždy a všade tebe, Pane.“
Počas svätej omše môžeme Bohu priniesť obetu vďaky za všetku jeho dobrotu a potom Pána prosiť o milosť plne sa podriadiť jeho vôli. Môžeme ďakovať Ježišovi za to, že sa obetoval Otcovi, aby nás spasil. Zakaždým, keď prijímame Ježišovo telo a krv, môžeme mu ďakovať za to, že sa k nám tak priblížil. Podobne ako spomínaný Samaritán, ktorý si možno uvedomil, že si taký veľký dar ani nezaslúžil, aj my môžeme pokľaknúť pred Ježišom a poďakovať mu, že sa z lásky k nám znova a znova daruje pri každej svätej omši.
Autor 116. žalmu si kladie otázku: „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal?“ (v. 112). My nikdy nedokážeme Pánovi oplatiť všetko, čo nám dal. No vždy, keď vstupujeme do jeho prítomnosti, môžeme mu vzdávať vďaku. Kiež nikdy nezabudneme na to, čo pre nás Boh urobil. Kiež mu vzdávame chválu a vďaku po všetky dni svojho života!