Proste a dostanete
Modlitba príhovoru
Ak si bol niekedy dlhšie v spoločnosti malých detí, tak iste vieš, že ak deti niečo naozaj chcú alebo to potrebujú, neprestajne o to prosia. Dobre si uvedomujú svoje vlastné obmedzenia; vedia, že sú takmer vo všetkom závislé od mamy alebo otca. V jednej chvíli prosia o pohár vody a už o chvíľu potrebujú upokojujúce objatie. Vďaka tomu, že ich potreby sú neustále uspokojované, postupne spoznávajú, ako veľmi ich rodičia milujú a starajú sa o nich.
Ježiš chce, aby sme mali rovnakú dôveru v nášho nebeského Otca, ktorý miluje nás, svoje deti. Preto, keď svojich učeníkov vyučoval o modlitbe, použil toto podobenstvo o otcovi a synovi: „Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada?“ (pozri Lk 11, 11). Tak ako každý milujúci rodič dáva svojmu dieťaťu dobré dary, aj náš nebeský Otec odpovedá na naše prosby darmi, ktoré slúžia pre naše dobro. Ako Ježiš sľúbil svojim učeníkom: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Lk 11, 9).
A tak ako malé deti prosia svojich rodičov, aj my môžeme k Pánovi dennodenne vysielať mnoho modlitieb. Ba práve k tomu nás Ježiš pobáda! Keď sa modlíme, prosíme a prihovárame, tak hľadáme a klopeme. V tomto článku sa chceme hlbšie pozrieť na túto známu formu modlitby, aby sme zistili, ako môžeme nášho nebeského Otca prosiť o to, čo potrebujeme, s väčšou dôverou a vytrvalosťou.
Volajme na Pána
Evanjeliá nám prinášajú mnohé príbehy o mužoch a ženách, ktorí o niečo prosili Pána. A často ho prosili o uzdravenie. No možno najlepším príkladom toho, ako máme pristupovať k Pánovi, je slepec a žobrák Bartimej.
Bartimej ako zvyčajne sedel na svojom mieste pri ceste vedúcej do Jericha. Ten deň sa pravdepodobne začal ako každý iný; volal na pocestných a dúfal, že od nich dostane pár mincí. Ale práve v tento deň sa dialo niečo vzrušujúce – blížil sa Ježiš Nazaretský a s ním „veľký zástup“ (pozri Mk 10, 46). Bartimej túžil po uzdravení, a tak neotáľal: „Začal kričať: ,Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!‘“ (10, 47). Ľudia okolo neho boli rozčúlení a hovorili mu, aby prestal, ale Bartimej sa nimi nenechal odradiť a „ešte väčšmi kričal“ (10, 48). Keď Ježiš začul jeho prosebné volanie, spýtal sa ho, čo pre neho môže urobiť. Bartimej mu vtedy jednoducho povedal: „Rabboni, aby som videl“ (10, 51).
Bartimej nám ukazuje, akí smelí máme byť, keď prosíme Pána o to, čo potrebujeme. On neprosil zdvorilo ani potichu – on „kričal“ a volal na Pána. A robil to dovtedy, kým ho nevypočul. A keď sa ho potom Ježiš spýtal, čo chce, povedal mu to. My môžeme robiť to isté. Nikdy by sme nemali váhať, či máme prosiť Pána o niečo, čo potrebujeme – aj keby sa nám to zdalo nemožné. A mali by sme byť podobne vytrvalí ako Bartimej; mali by sme mu neustále hovoriť, čo chceme, aby pre nás urobil.
Pán má radosť, keď k nemu prichádzame so svojimi prosbami, aj keď na ne neodpovedá v takom čase alebo tak, ako by sme si priali. Tým, že sa na neho obraciame so všetkým, čo potrebujeme, preukazujeme svoju dôveru v jeho dobrotu a istotu v jeho moc pôsobiť v akejkoľvek situácii. Ako hovorí Katechizmus: „Kto má takto účasť na spasiteľnej Božej láske, chápe, že každá potreba sa môže stať predmetom prosby. Kristus… je oslávený prosbami, ktoré v jeho mene predkladáme Otcovi“ (2633). Keď sa neprestávame modliť, on nás posilňuje a otvára nám zrak, aby sme videli všetky spôsoby, akými pôsobí v našom živote a mení naše srdce.
Keď sa prihovárame za druhých
Ježiš sa nachádzal v oblasti Týru, teda na území pohanov. Vtedy ho oslovila jedna žena, Sýrofeničanka, ktorá ho prosila, aby oslobodil jej dcéru od nečistého ducha. Najprv mlčal. Keď ho však ďalej vytrvalo prosila, odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela“ (pozri Mt 15, 24). Ona ho však ďalej prosila a napokon povedala: „Pane, ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov“ (15, 27). Nato Ježiš pochválil jej vieru a ustúpil. A jej dcéra bola „od tej hodiny“ oslobodená (15, 28).
Táto žena sa prihovárala za svoju milovanú dcéru: prišla k Bohu v jej mene. To je podstata príhovoru, keď sa pred Pánom zastávame niekoho iného. Tento druh modlitby vidíme v celom Svätom písme. Napríklad Abrahám prosil Boha, aby ušetril obyvateľov Sodomy pred zničením (pozri Gn 18, 16 – 33). Mojžiš „sa postavil do trhliny“ v mene Izraela a prosil Boha, aby odpustil Izraelitom uctievanie zlatého teľaťa (pozri Ex 32, 11 – 14; Ž 106, 23). A Mária sa v Káne prihovárala u Ježiša za novomanželov, keď im došlo víno (pozri Jn 4, 1 – 11).
Keď sa prihovárame za iného človeka, v skutočnosti sa podieľame na Ježišovom príhovore zaňho. Náš Veľkňaz sa totiž podobne ako Mojžiš „postavil“ za nás, hriešnikov, pred Boha a vstúpil „do trhliny“ tým, že sa za nás obetoval na kríži. List Hebrejom hovorí, že Ježiš „môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral“ (pozri 7, 25). Keď sa modlíme za niekoho iného, môžeme si byť istí, že Boh počuje naše modlitby, lebo sa modlíme v jednote s Ježišom, ktorý nikdy neprestáva za nás orodovať.
No neprihovára sa za nás len Ježiš; prihovára sa za nás aj Duch Svätý. Svätý Pavol píše: „Nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (pozri Rim 8, 26). Aj keď nevieme, ako sa za niekoho modliť, Duch nám pomáha modliť sa v súlade s Božou vôľou pre tohto človeka.
Všetci svätí v nebi
Modlitbu príhovoru však nikdy neprednášame sami. Za potreby Božieho ľudu sa neustále prihovára aj Panna Mária so všetkými svätými. Dochovalo sa nám nespočetné množstvo príbehov o zázračných zásahoch pripisovaných príhovoru svätých. Preto ich prosíme, aby sa modlili za naše úmysly, lebo sú to naši bratia a sestry v Kristovi, ktorí nás predišli do večnosti. Starajú sa o nás a keďže sú teraz v nebi, môžu predstúpiť pred Boží trón v našom mene. Vždy sa môžeme spoľahnúť na ich lásku a záujem.
Môžeme sa spoľahnúť aj na modlitby našich bratov a sestier tu na zemi, ktorí sa za nás prihovoria u Boha, keď ich o to požiadame. Preto by sme nemali váhať prosiť sa navzájom o modlitbu! Ako nás naučil Ježiš: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (pozri Mt 18, 20). Vždy, keď sa zhromaždíme, aby sme sa prihovárali za potreby človeka, ktorého máme radi, Ježiš je s nami a prihovára sa zaňho spolu s nami. A to isté robia aj všetci svätí!
Svojím vtelením, smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiš založil Božie kráľovstvo, ale toto kráľovstvo bude úplne nastolené až vtedy, keď sa vráti v sláve. Preto nás Ježiš naučil modliť sa: „Príď tvoje kráľovstvo“ (pozri Lk 11, 2). Keď sa teda modlíme spoločne ako jedno telo, naše úprimné prosby stúpajú do neba pred trón nášho Otca ako jedna prosba. Spoločne sa môžeme prihovárať za poslanie Cirkvi, ktorým je hlásanie evanjelia, aby každý spoznal Ježiša ako svojho Spasiteľa. Môžeme sa tiež modliť za jednotu, a to ako v Cirkvi, tak aj medzi všetkými kresťanmi, „aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život“ (pozri Jn 17, 2). Prostredníctvom týchto modlitieb „každý pokrstený spolupracuje na príchode Božieho kráľovstva“ (KKC 2632).
Boh je verný
Možno sa pýtame, prečo sa nám niekedy zdá, akoby Boh neodpovedal na naše modlitby. Možno nerobí presne to, o čo ho prosíme, ale on určite niečo robí. Ak vytrváme v modlitbe, otvorí nám oči, aby sme videli, akými rozličnými spôsobmi koná v našom živote. To nám pripomína aj Katechizmus: „Premena srdca, ktoré sa modlí, je prvou odpoveďou na našu prosbu“ (2739).
Boh je verný, preto „neúnavne konajme dobro“ a „bez prestania sa modlime“ (pozri Gal 6, 9; 1 Sol 5, 17). Modlime sa nielen za seba a našich blízkych, ale aj za ľudí, ktorí ešte nepoznajú Krista. Modlime sa za tých, ktorí sú chorí alebo umierajú, za tých, ktorí sú osamelí, a za tých, ktorí trpia v dôsledku vojen alebo hladomoru. Modlime sa za našich susedov, vládnych predstaviteľov, duchovných pastierov i misionárov, ktorí vo svete šíria evanjelium. Potrieb je veľa, no jedným si môžeme byť istí: Boh počuje každú našu modlitbu!