Klaňajme sa Pánovi
Modlitba poklony a chvály
Pamätáš si na svoju prvú modlitbu? Možno si v detstve opakoval slová modlitby Otče náš alebo Zdravas’, Mária. Možno si sa modlil za chorého príbuzného alebo za uzdravenie svojho priateľa. Alebo si sa možno prvý raz modlil až v dospelosti a prosil si Boha, aby ti ukázal, že existuje. V istom zmysle je modlitba celkom jasná a jednoduchá. Plynie z nás celkom prirodzene, pretože Boh nás stvoril na to, aby sme s ním žili vo vzťahu. Vlastne sme takpovediac „stvorení“ pre modlitbu!
No predsa sa o nej máme čo učiť. Dokonca aj učeníci Ježiša poprosili: „Pane, nauč nás modliť sa.“ Túto prosbu mu predniesli po tom, čo sa Ježiš domodlil „na ktoromsi mieste“ (pozri Lk 11, 1). Ježiša pri modlitbe zrejme sledovali veľakrát. Možno vďaka sledovaniu jeho postoja tela, výrazov tváre a slov pocítili, že potrebujú prehĺbiť svoju modlitbu.
Bez ohľadu na to ako, kedy alebo kde sa modlíme, aj my vnímame, že sa potrebujeme naučiť o modlitbe čosi viac. Preto tento mesiac preskúmame tri najbežnejšie druhy modlitby: modlitbu chvály a zvelebovania Boha, príhovornú a prosebnú modlitbu a ďakovnú modlitbu. Pozrieme sa aj na to, ako nás tieto rôzne druhy modlitby vedú k hlbšej modlitbe a otvorenosti voči Bohu a jeho vôli pre náš život. A ukážeme si, že Pán nás chce požehnať vždy, keď sa k nemu obraciame.
Úcta a láska – jadro modlitby poklony a chvály
Prvé, čo urobíme po vstupe do kostola, je, že si namočíme prsty do sväteničky so svätenou vodou a prežehnáme sa. Potom si kľakneme pred svätostánkom a pokloníme sa tak Pánovi. Keď začneme svoju modlitbu takýmto úkonom poklony a chvály, robíme to, čo nás naučil robiť Ježiš, keď svoje poučenie o modlitbe začal slovami: „Otče, posväť sa meno tvoje“ (pozri Lk 11, 2).
Každý úkon poklony a chvály je uznaním toho, kto je Pán, náš Stvoriteľ a Vykupiteľ. My ho uctievame nie preto, že by sme dúfali, že za to od neho niečo dostaneme, ale preto, lebo je Boh a my mu chceme vzdať slávu, ktorú si zaslúži. A to robíme tak v osobnej modlitbe, aj spoločne ako Kristovo telo v liturgii.
Najvyššou formou chvály je, samozrejme, svätá omša, ktorú Katechizmus nazýva „prameňom a vrcholom“ kresťanského života (KKC 1324). Spôsoby, ktorými máme účasť na svätej omši – státím, kľačaním, klaňaním sa a ústnymi modlitbami –, sú úkonmi uctievania Boha. Ony odrážajú naše vnútorné presvedčenie a vieru, že Boh, pretože je Bohom, je hoden našej úcty a chvály.
Boha uctievame aj prostredníctvom iných obľúbených modlitieb Cirkvi. Vezmime si napríklad starobylý hymnus Te Deum. Tento hymnus v liturgii hodín začína: „Teba, Bože, chválime, teba, Pane, velebíme, Teba, večný Otče, uctieva celá zem.“ Do modlitby chvály môžeme vstúpiť aj inými ústnymi modlitbami a spevmi, napríklad modlitbou Nech je zvelebený Boh (JKS 327) alebo Zachariášovým chválospevom, ktorý voláme Benediktus (pozri Lk 1, 68 – 79).
No chvála siaha hlbšie než len po naše slová a telesné gestá – siaha až k hnutiam nášho srdca voči Bohu. Keď uctievame Boha, hovoríme mu: „Ty si môj najväčší poklad. Teba milujem, Prameň všetkého dobra. V porovnaní s tebou všetko bledne.“ Aj my obetujeme Pánovi všetku svoju lásku a pozornosť. Tak sa stávame podobnými Márii z Betánie, ktorá sedela pri Ježišových nohách a počúvala ho, kým jej sestra Marta pripravovala jedlo. Keď sa Marta sťažovala, že Mária jej nepomáha, Ježiš jej povedal: „Potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme“ (pozri Lk 10, 42). Pre nás je týmto „lepším podielom“ uctievanie a zvelebovanie Boha.
Drahá obeta
Uctievanie Boha vždy zahŕňa prinášanie obiet. Starovekí Izraeliti mali kňazovi odovzdať najlepšie kusy svojho dobytka a svoje najkvalitnejšie obilie. Kňaz to následne v mene ľudu priniesol ako obetu Pánovi. Robili to preto, že Boh bol hoden toho najlepšieho, čo mali, hoci ich to niečo stálo.
Kráľ Dávid chápal, že ak má byť uctievanie Boha opravdivé, vždy nás musí niečo stáť. Keď dal preniesť Božiu archu do Jeruzalema, tancoval pred Pánom a pred celým Izraelom, oblečený iba do ľanového rúcha. Saulova dcéra Michol ním preto pohrdla, ale Dávid ďalej tancoval a spieval na Božiu slávu (pozri 2 Sam 6, 13 – 17). Potom priniesol obety a poveril Asafa a ďalších hudobníkov, aby chválili Pána a spievali: „Vzdávajte vďaku Pánovi, vzývajte jeho meno; zvestujte medzi národmi jeho skutky“ (pozri 1 Krn 16, 8).
O niekoľko rokov neskôr Dávid trval na tom, že od Jebuzejca Ornana kúpi humno a neprijme ho ako dar. Chcel tam totiž postaviť oltár Pánovi. Ornan mu ho chcel dať zadarmo, ale Dávid to odmietol. Povedal mu: „Nie, chcem to od teba kúpiť za plnú cenu. Nevezmem predsa pre Pána to, čo je tvoje, a neobetujem celopal zadarmo!“ (pozri1 Krn 21, 24).
Aj Ježiš počas svojho pozemského života stretol ľudí, ktorí mu priniesli výnimočne drahé obety. Z úcty k Bohu sa Panna Mária obetovala ako živá obeta tým, že prijala povolanie stať sa matkou Božieho Syna. Táto obeta ju podnietila k tomu, aby zaspievala Bohu Magnifikat – chválospev na Božiu dobrotu voči nej (pozri Lk 1, 38. 46 – 55). Mudrci priniesli Ježišovi dary – zlato, kadidlo a myrhu (pozri Mt 2, 8). A jedna žena prišla do domu Šimona Malomocného, rozbila svoju alabastrovú nádobu a pomazala Ježiša drahocenným vonným olejom (pozri Mk 14, 3). Hoci niektorých takýto mimoriadny dar pobúril, Ježiš túto ženu pred všetkými pochválil slovami: „Urobila mi dobrý skutok. Urobila, čo mohla“ (14, 6. 8).
Obetujme sa Pánovi
Aj keď my neprinášame na obetu obetné zvieratá, ani nemíňame veľké sumy na vonné oleje, chvála a uctievanie Boha nás vždy čosi stojí. Keď uctievame Boha, dávame mu všetok svoj čas a pozornosť. Ba uznávame, že on je Pánom nášho života. Pretože je toho hoden, podrobujeme mu celý svoj život. Jeho chceme nasledovať a poslúchať. On nás vedie a sprevádza. Prinesením tejto obety dávame Bohu to, čo si naozaj zaslúži. Obetovanie celého svojho ja, svojich svätých túžob, ktoré sa nezhodujú s Božou vôľou, môže byť náročné, no je to dar, ktorý Pánovi robí naozaj radosť.
Naše uctievanie Boha má mimoriadnu cenu vtedy, keď sa rozhodneme chváliť Pána uprostred nejakej náročnej situácie. Vtedy sa naše uctievanie naozaj stáva „obetou chvály“, o ktorej píše žalmista. Napríklad v 27. žalme sa žalmistovi vyhrážajú jeho nepriatelia, no on predsa vyhlasuje: „V jeho stánku mu prinesiem obetu chvály, budem spievať a hrať Pánovi“ (Ž 27, 6). A aj 50. žalm nás povzbudzuje: „Obetuj Bohu obetu chvály a Najvyššiemu svoje sľuby splň“ (Ž 50, 14).
Svojou smrťou na kríži priniesol Ježiš tú najdrahšiu obetu – a urobil to pre nás. No aj keď bola „jeho duša vzrušená“, pretože vedel, že ho čaká utrpenie, predsa i tak dokázal chváliť svojho nebeského Otca: „Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno!“ (pozri Jn 12, 27 – 28).
Ovocie chvály
Áno, Boh nepotrebuje našu chválu – potrebujeme ju my. Potrebujeme spoznať Božiu veľkosť a pochopiť, že Boh má nad naším životom vládu, a že môžeme žiť tak, aby sme mu robili radosť a čoraz väčšmi sa približovali k nemu, svojmu Stvoriteľovi. Keď chválime a uctievame Pána, nielenže dávame Bohu to, čo si zaslúži, ale robíme to, pre čo sme boli stvorení. Naša chvála dvíha naše srdcia a mysle nad svetské starosti a umožňuje nám nahliadnuť do nebeského kráľovstva. Posilňuje našu vieru a dôveru v Pána. A keď jedným hlasom chválime a zvelebujeme Pána spolu s našimi bratmi a sestrami, či už na svätej omši, doma s rodinou či so svojimi priateľmi, navzájom sa posilňujeme vo viere. A ako nám hovorí Písmo, Pán „tróni“ na chválach svojho ľudu (porov. Ž 22, 3). Prostredníctvom chvály zakúšame Božiu prítomnosť.
Ježiš je poklad, ktorý hľadáme; on je hoden všetkého, čo máme, a všetkého, čím sme. Keď k nemu prichádzame v chvále, nachádzame ho – a naše srdcia sa napĺňajú radosťou. Jedného dňa sa pripojíme k nebeskému zboru obklopujúcemu Boží trón. Spoločne ho budeme zvelebovať a spievať: „Svätý, svätý, svätý, Pán Boh všemohúci, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde!“ (pozri Zjv 4, 8). Spievajme teda túto pieseň už teraz – a tak sa pripravujme na ten veľký deň!