Žena odetá slnkom
Vďaka svojmu nanebovzatiu sa Mária teraz teší z toho, v čo dúfajú všetci učeníci – zo vzkriesenia tela a večného života v Božej prítomnosti.
Možno sa to zdá ako len jediný okamih vo vašom živote, ale práve teraz, v každom okamihu, tečie rieka. Zvyčajne to dokážeme vidieť až spätne.
Uvedomujeme si, že keď sme robili určité rozhodnutie, tento faktor z minulosti nás tlačil jedným smerom, iný faktor ovplyvňoval naše myslenie iným spôsobom, nádeje na určitú budúcnosť nás inšpirovali a uprostred toho všetkého pôsobili aj náhody, šťastné zhoda okolností a množstvo ďalších faktorov. Deje sa všeličo, vrátane možno plánu, väčšieho a hlbšieho, než sme si vtedy mohli uvedomiť alebo než dokážeme pochopiť teraz.
Táto dynamika medzi našimi cestami a Božími, medzi náhodou a zámerom, nádej, ktorá presvitá cez otázky, neistotu a dokonca aj temnotu, je zložitým, lákavým tajomstvom v srdci života, ktorý nám Boh dal. A dal ho aj Márii, lebo ona je jednou z nás.
Ale čo život, ktorý príde? Čo to všetko nakoniec znamená?
Opäť nám Mária poskytuje náhľad.
Žena v Knihe Zjavenia
Kniha Zjavenia je zvláštna, tajomná kniha, ktorá bola v priebehu dejín interpretovaná rôznymi spôsobmi a využívaná na rôzne teologické účely. Prekypuje symbolikou a nie je to kniha na bežné čítanie.
Forma tejto knihy je „apokalyptická“, čo je termín odvodený z gréckeho slova znamenajúceho „odhalenie“. Apokalyptická literatúra sa vyznačuje pocitom, že veľké udalosti, ktoré sa odohrávajú v nebi, sa odrážajú v pozemských udalostiach, a tieto pozemské udalosti pre veriacich zvyčajne znamenajú utrpenie, ale v konečnom dôsledku aj nádej.
Príklady apokalyptickej literatúry nájdete v Starom zákone, napríklad v knihe Daniel, ako aj v dielach, ktoré kolovali v storočiach pred Ježišovým životom a službou. Tieto spisy vznikli v čase, keď židovský národ prežíval utrpenie a útlak zo strany mocnejších síl, od Babylončanov cez Grékov až po Rimanov.
Kniha Zjavenie v Novom zákone odráža témy nebeského boja, utrpenia a nádeje, ktoré nachádzame v židovských apokalyptických spisoch. Odborníci sa nezhodujú v otázke času jej vzniku. Najčastejšie sa datuje na koniec prvého storočia počas vlády cisára Domiciána (81–96 n. l.), avšak rôzne staroveké pramene a čoraz väčšia časť súčasných odborníkov ju datujú do obdobia vlády Nera (54–68 n. l.). Jedným z dôvodov pre prehodnotenie datovania je skutočnosť, že Domicián v skutočnosti kresťanov systematicky neprenasledoval, zatiaľ čo Nero áno, a utrpenie v dôsledku intenzívneho prenasledovania tvorí neustále pozadie knihy Zjavenie.
Autor Zjavenia sa od samého začiatku a opakovane v celom texte identifikuje ako „Ján“. Opäť, totožnosť tohto Jána je sporná a je tak už celé stáročia. Je to apoštol Ján, evanjelista Ján (za predpokladu, že nie sú tou istou osobou), alebo iný „Ján z Patmosu“, ktorý nie je ani jedným z nich?
Nikto to naozaj nevie. Vieme však, že autor tejto knihy bol hlboko oddaný Kristovi a bol vodcom kresťanskej komunity s dostatočnou autoritou na to, aby mohol napísať túto knihu ako list „siedmim cirkvám“ v Malej Ázii, nad ktorými zrejme dohliadal.
Obsah knihy Zjavenie je príliš zložitý na to, aby sme ho tu zhrnuli, ale musíme niečo povedať, aby sme pasáž, ktorá sa týka Márie, zasadili do kontextu. Týmto veršom predchádza jedenásť kapitol, v ktorých vidíme nebo, Baránka na tróne a zvitok so siedmimi pečaťami, z ktorých každá sa otvára s veľkými a ťažkými dôsledkami pre život na zemi. A potom, v 12. kapitole, stretávame ženu:
Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd. Bola ťarchavá a kričala v bolestiach, lebo mala rodiť. A bolo vidieť aj iné znamenie na nebi: Veľký ohnivý drak; mal sedem hláv a desať rohov a na hlavách sedem diadémov; jeho chvost zmietol tretinu nebeských hviezd a vrhol ich na zem. A drak sa postavil pred ženu, ktorá mala rodiť, aby zhltol jej dieťa, len čo ho porodí. I porodila syna, chlapca, ktorý má železným žezlom panovať nad všetkými národmi. A jej dieťa bolo uchvátené k Bohu a k jeho trónu. Žena potom utiekla na púšť, kde jej Boh pripravil miesto, aby ju tam živili tisícdvestošesťdesiat dní.
[Nasleduje boj medzi Michalom a drakom. Drak je porazený a zhodený na zem.]
Keď drak videl, že je zvrhnutý na zem, prenasledoval ženu, čo porodila chlapca. Ale žena dostala dve krídla veľkého orla, aby mohla odletieť na púšť na svoje miesto, kde ju budú živiť čas a časy a pol času ďaleko od hada. Had vychrlil za ženou zo svojej papule vodu ako rieku, aby ju rieka strhla. Ale zem pomohla žene: zem otvorila ústa a pohltila rieku, čo vychrlil drak zo svojej papule. Drak sa na ženu nahneval a odišiel bojovať s ostatnými z jej potomstva, ktorí zachovávajú Božie prikázania a majú Ježišovo svedectvo. I zastavil sa na morskom piesku. (Zjavenie 12, 1–6, 13–18)
Jediným pokušením, ktorému sa musíme vyhnúť pri interpretácii akéhokoľvek úryvku zo Zjavenia, vrátane tohto, je pristupovať k nemu lineárne, s jediným rozmerom symboliky, a myslieť si: „No, toto znamená práve to a nič iné, a vedie to k ďalšej sérii udalostí.“
Zjavenie také nie je. Nachádzajú sa tu vrstvy symboliky a tento text má to, čo niekto nazval „plastickosťou“. Podobne ako v živote, každý detail nesie množstvo významov – akékoľvek množstvo významov.
Vzhľad ženy uprostred zemských nepokojov nám hovorí, že je spojená s Izraelom a s vesmírom, ktorý stvoril Boh. Je odetá slnkom, tak ako je Boh opísaný v Žalme 104:2 ako „zahalený svetlom“. Jej koruna z dvanástich hviezd nám pripomína dvanásť izraelských kmeňov, ako aj Jozefov sen o slnku, mesiaci a jedenástich hviezdach, ktoré sa mu klaňajú (pozri Gn 37:9).
Výkriky tejto ženy nie sú len výkrikmi fyzickej bolesti, sú to „výkriky“ k Bohu, ktoré Izrael vyslovoval celé generácie (Ž 22, 5), túžiac po Božej spasiteľnej prítomnosti. Chlapec, ktorý bude vládnuť, pripomína očakávania vyjadrené prorokmi, orol pripomína Božiu ochranu, opísanú ako „krídla orlov“ (Iz 40, 31), a púšť pripomína úlohu, ktorú púšť zohrávala v dejinách Izraela ako miesto útočiska a stability.
Samozrejme, prenasledovanie ženy drakom nám nemôže nepripomenúť Evu: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ (Gn 3, 15)
A nakoniec, kto by mohol uvažovať o tejto vízii zlej bytosti prenasledujúcej matku a jej dieťa – ktoré je „vytrhnuté“ a odnesené k Božiemu trónu – a potom prenasledujúcej „deti“ tejto ženy, a nemyslel by na Máriu, jej syna a Cirkev?
Nanebovzatie Panny Márie
Nanebovzatie Panny Márie je jednoducho učenie, že Mária bola „vzatá“ alebo „odnesená“ do neba, telom i dušou. Teraz sa teší z toho, v čo dúfajú všetci učeníci – zo vzkriesenia tela a večného života v Božej prítomnosti.
Hoci bolo Nanebovzatie formálne definované ako katolícka doktrína až v roku 1950 pápežom Piom XII., už od staroveku sa v neho široko verilo. Pôvodné vyjadrenie tejto viery nachádzame vo východnej Cirkvi. Nie je to prekvapujúce, pretože práve na Východe vzniklo kresťanstvo a počas prvých niekoľkých storočí sa tam odohrávala väčšina teologických diskusií. Okrem toho východní kresťania už od počiatku pestovali silnú úctu k Márii, pričom jej postavenie v nebi odráža východné chápanie spásy ako účasti na Božom živote. Východná oslava tejto udalosti sa nazýva „Usnutie“ alebo „usnutie do večného spánku“. Východní kresťania veria, že Mária skutočne zomrela a že Ježiš vzal jej telo do neba, pričom zanechal prázdny hrob.
Západné chápanie Nanebovzatia sa vyvíjalo a rozvíjalo v priebehu storočí. Sviatok sa v Ríme slávil už na začiatku 8. storočia. Formálnu definíciu tohto starobylého vierovyznania formuloval Pius XII.: „Nepoškvrnená Panna… keď sa skončil jej pozemský život, bola vzatá telom i dušou do nebeskej slávy.“ Otázkou, ktorá v tejto definícii zostáva otvorená, je, či Mária skutočne prežila smrť. Teológovia o tejto otázke diskutovali a stále diskutujú, keďže smrť je jedným z prekliatí, ktoré ľudstvo zažíva ako následok pádu. Teológovia zvažujú, či by Mária, oslobodená od dedičného hriechu, zažila následok smrti. Pápež Ján Pavol II. však vyjadruje prevládajúci názor, keď hovorí: „Aby sa Mária mohla podieľať na Kristovom vzkriesení, musela sa najprv podieľať na jeho smrti.“ V konečnom dôsledku tento predpoklad znamená, že Kristovo víťazstvo nad smrťou je viditeľné v Márii. To, čím sa teraz teší v prítomnosti Pána, čaká aj na nás.
Žena zo Zjavenia 12 je teda skutočne všetkým týmto: je Izraelom, Evou, Cirkvou a Máriou. Katolícky výklad tohto úryvku odráža túto hĺbku už stovky rokov, keďže teológovia a duchovní autori ho interpretovali vo svetle pochopenia – tak jasného v Ježišových slovách k Márii a milovanému učeníkovi pri kríži –, že Mária a Cirkev sú navzájom úzko stotožnené. Tým, že porodila Kristovo telo, Mária porodila Cirkev, Cirkev, ktorú sleduje v jej utrpení a s ktorou trpí.
Obraz Márie ako ženy „odetej v slnku“ má nepochybne silu a svoje miesto v kresťanskej ikonografii. Je dôležitý aj v katolíckom a ortodoxnom chápaní Máriinho miesta v nebi. Tento obraz je však zároveň natoľko komplexný, že obohacuje naše chápanie aj nad rámec tejto identifikácie a pomáha nám vnímať Boží dar Márie ako Matky Cirkvi – ako našej matky.
…Mária je silnou prítomnosťou v našich životoch ako jednotlivcov, tak aj ako kresťanského spoločenstva, lebo v nej vidíme sľub, ktorý Boh dáva nám všetkým. Vidíme, že naše „áno“ – naše „fiat“ – má význam. Boh koná a vykupuje uprostred tých najnákladnejších ľudských tajomstiev tehotenstva a pôrodu, pričom využíva stvorenie na to, aby znovu stvoril, aby spasil.
V našej vzájomnej prítomnosti nesieme a vítame Krista. Naša láska k Bohu a k blížnemu je súčasťou kozmického toku dejín. Keď vítame Kristovo svetlo, keď oslavujeme jeho spravodlivosť a vášnivú lásku, sme súčasťou niečoho úžasného a zázračného, lebo je to Božie dielo vo svete, prostredníctvom nás. Podstatou učeníctva je hľadanie Krista a, keď ho raz nájdeme, počúvanie a nasledovanie jeho slova. Utrpenie prichádza a v utrpení každého človeka je Kristus, pri ktorom sme povolaní byť ticho a s láskou prítomní.
Taký je život Márie. Je to aj náš život, ktorý nežijeme sami, ale pod starostlivosťou najmilujúcejšej matky, darom najmilujúcejšieho a najchápavejšieho Boha.
Svätá Mária, Matka Božia, oroduj za nás hriešnych, teraz i v hodine našej smrti. Amen.
Úryvok z knihy Mária a kresťanský život od Amy Welbornovej (The Word Among Us Press, 2008).