Vianoce vo februári
Takmer sme si syna nepriviezli domov
Ellen Harteová
Písal sa rok 1994 a ja som strávila Štedrý deň na detskej jiske pri posteli svojho najstaršieho syna Matthewa. Bol intubovaný a v bezvedomí – a ja som mala pocit, akoby som svojím bdením mohla zabrániť tomu, aby sa mu stalo niečo horšie.
Popri tom, ako som pri ňom bdela, som sa zaňho modlila k Bohu. Moje myšlienky sa neustále vracali k tomu strašnému dňu spred štyroch rokov: nášmu deväťročnému synovi sme vtedy museli oznámiť, že má leukémiu. V tej chvíli som prežívala znova každý okamih jeho trojročnej chemoterapie, lumbálnych punkcií a pobytov v nemocnici. Spomenula som si aj na to, akú radosť som cítila, keď sa jeho chemoterapie skončili. Usporiadali sme vtedy v školskej telocvični veľkú oslavu pre celú jeho triedu; boli tam aj štyri pingpongové stoly, na ktorých sa deti mohli zahrať. No už o päť mesiacov neskôr sme dostali zdrvujúcu správu, že sa mu choroba vrátila. Celá táto nočná mora sa tak začala odznova.
Ani nie dvadsaťpercentná šanca
Na začiatku decembra 1994 sme sviatky opäť trávili v nemocnici. Tentoraz sme tam boli kvôli zákroku, ktorý Matthewovi dával najväčšiu šancu na uzdravenie: transplantácii kostnej drene. Pred samotným zákrokom však bolo potrebné chemoterapiami a ožarovaním celého tela úplne zničiť jeho pôvodnú kostnú dreň. V dôsledku toho mal veľmi slabú imunitu a veľmi ľahko mohol dostať nejakú infekciu – a to nielen z vonka, ale aj z baktérií vlastného tela.
A presne k tomu aj došlo. Matthew dostal 10. decembra horúčku. Lekári mu každý deň brali krv, no dlho nedokázali zistiť príčinu jeho zvýšenej teploty. O osem dní sa v jednom z kultivačných testov potvrdila vzácna forma baktérie Escherichia coli. Zdrojom infekcie bol jeho hlavný katéter, ktorý mu hneď museli chirurgicky odstrániť. Práve preto som vtedy pri ňom bdela a modlila sa.
Keď sa lekárom podarilo identifikovať zdroj nákazy, veľmi sa mi tým uľavilo. O to viac ma však zaskočilo, keď presne na Vianoce začal Matthew kolabovať. Modlila som sa: Ako je to možné, Pane? Veď mu po tých antibiotikách bolo už tak dobre! O tri dni nato sa kolaps zopakoval. Lekári sa domnievali, že na vine je silné antibiotikum, a tak sa ho rozhodli vysadiť, hoci Matthew ešte nedokončil celú liečbu.
Zrejme si poviete, že sa od tej chvíle začal Matthewov stav zlepšovať. No to sa nestalo. Vyvinula sa u neho reakcia na transplantát; jeho telo začalo novú kostnú dreň agresívne odmietať. Prvého januára sme v Matthewovej lekárskej správe náhodou zbadali poznámku, v ktorej stálo: „Pravdepodobnosť úmrtia je vyššia než 80 percent.“ Úplne nás to položilo, pretože sme zistili, že podľa lekárov nemalo naše dieťa ani len dvadsaťpercentnú šancu na prežitie.
Ťažko sa mi modlilo
Tri mladšie deti som nechala doma na starosť rodičom, aby som všetok svoj čas aj energiu mohla venovať Matthewovi. Vtedy som si neuvedomovala, ako Boh koná aj prostredníctvom našej rodiny a priateľov. Toľkí nám boli oporou: pravidelne nám nosili jedlo a organizovali modlitebné stretnutia, kde sa za Matthewa modlili. Dostávali sme aj množstvo pohľadníc a listov; rodičia spolužiakov mojich detí sa ponúkli, že ich budú voziť na krúžky. Bolo to veľké požehnanie… ale všetka moja pozornosť sa vtedy upierala na jedinú možnosť: že sa možno Matthew už s nami nevráti domov.
Spoznali sme aj iných rodičov rovnako chorých detí. Aj životy ich detí viseli na vlásku – a mnohí z nich si svoje dieťa domov naozaj nepriviezli. Trhalo nám to srdce. Modlila som sa: Dobrý Bože, prosím, zachráň moje dieťa. Ale zamýšľala som sa aj nad tým, prečo by mal byť ušetrený práve Matthew, keď toľkí iní ušetrení neboli. Bola som tak emocionálne a duchovne vyčerpaná, že som mala ťažkosti vôbec sa modliť.
Len zriedkakedy som sa vzdialila od Matthewovho lôžka, ale jedna sociálna pracovníčka, ktorá videla, čím si prechádzame, mi navrhla, aby sme vyhľadali duchovnú pomoc. Ponúkla sa, že zostane s Matthewom, aby sme s manželom mohli zájsť na svätú omšu. Na Nový rok, na sviatok Panny Márie Bohorodičky, sme sa teda vybrali na svätú omšu a po nej sme sa išli porozprávať s miestnym mladým kňazom. Bol taký milý! Pozorne nás počúval, keď sme mu cez slzy rozprávali o našom synovi a jeho stave. Potom z jedného spevníka vytrhol kúsok papiera a napísal naň svoje meno a telefónne číslo. Povedal, že o hodinu príde za nami do nemocnice, no zároveň dodal, že nepríde sám. Zaujímalo nás, koho ešte so sebou privedie.
V Božích rukách
Otec Bill prišiel asi o druhej poobede, ale nikoho sme s ním nevideli. Nikdy nezabudnem na to, čo povedal. Zvolal zo všetkých strán k lôžku nášho syna anjelov a vyzval ich, aby ho obstúpili. Potom Matthewa pomazal posväteným olejom. Nato sme sa chytili za ruky a spoločne sme sa modlili. Ešte v ten večer lekári skúsili poslednú možnú liečbu, ktorou chceli dostať reakciu Matthewho tela odmietajúceho novú kostnú dreň pod kontrolu.
Nasledujúce ráno si lekár zapísal: „Zdá sa, že je to o niečo lepšie.“ Od toho dňa sa Matthewov stav pomaly zlepšoval. Po dvadsiatich dvoch dňoch strávených na detskej jiske ho preložili na bežné oddelenie, kde sa mal úplne zotaviť. K zlepšeniu Matthewovho stavu iste prispel aj zásah lekárov; no my sme vedeli, že lekári sú len nástrojmi v Pánových rukách, a tak sme všetku vďaku a slávu vzdávali Bohu.
Otcovi Billovi budeme navždy vďační za to, že v ten deň do Matthewovej izby pozval anjelov. Ešte väčšmi som vďačná za jeho slová, ktoré mi pomohli pochopiť, že môj syn nie je len v mojich rukách, ale aj v rukách nebeského Otca. Moje celonočné bdenia a úpenlivé modlitby sa skončili. Samozrejme, stále som sedela pri Matthewovom lôžku, ale moju úzkosť vystriedal pokoj a moje úpenlivé modlitby nahradili modlitby chvály a vďaky.
Po sedemdesiatich siedmich dňoch od Matthewovej hospitalizácie sme si nášho syna mohli odviezť domov. A hoci bol február, konečne sme mohli osláviť naše rodinné Vianoce.
Ďalšia skúška
Celá táto skúsenosť obnovila našu dôveru v Pána. Obaja – ja aj môj manžel – sme nadobudli hlboké presvedčenie, že Boh je s nami aj uprostred našich ťažkostí. Táto dôvera však bola vystavená ďalšej tvrdej skúške, keď o dvadsaťpäť rokov našli Matthewovi nádor na mozgu, ktorý pravdepodobne vyvolal liek na chemoterapiu v detstve. Keďže sa to udialo uprostred pandémie, tentoraz sme s ním nemohli ostať v nemocnici. Ale prežívali sme pokoj, lebo sme vedeli, že v skutočnosti nie je sám. Po celý ten čas bol v láskyplných rukách nebeského Otca.
A čo sa stalo s tým kúskom papierika, ktorý otec Bill kedysi vytrhol zo spevníka? Môj manžel ho stále nosí v peňaženke ako neustálu pripomienku toho, že Boh nám v ten správny okamih pošle do života ľudí, ktorých práve potrebujeme. Našou úlohou je len prosiť a dôverovať.