Kňaz šibeníc
Nevšedná väzenská služba otca Jozefa Cafassa
„Nedovolím ti odísť, kým nepôjdeš na spoveď!“ vyhlásil otec Jozef Caffaso, držiac za bradu jedného z väzňov, ktorým slúžil. Práve strávil týždeň vo väzení v Turíne, kde viedol katechézy pre štyridsaťpäť neslávne známych zločincov. Sprvu mu všetci sľúbili, že pôjdu na spoveď, no potom si to rozmysleli.
Vtedy otec Cafasso, muž malého vzrastu a chatrnej postavy poznačenej deformáciou chrbtice, vykročil smerom k najväčšiemu a najsilnejšiemu zo všetkých väzňov, usmial sa a schytil ho za dlhú bradu.
Muž zopakoval, že na spoveď nepôjde, ale Cafasso na tom o to väčšmi trval. Cafassove vľúdne, no zároveň rozhodné správanie ho napokon presvedčilo. Ba nakoniec nielenže vyznal svoje hriechy, ale prehovoril na prijatie sviatosti zmierenia aj všetkých ostatných spoluväzňov.
Čo podnietilo Cafassa k takému smelému a nebezpečnému počinu? Don Bosco, jeho súčasník a prvý životopisec, uvádza, že celý Cafassov život bol „neprestajným a neprerušeným prejavom dobročinnej lásky“. Jeho lásku bolo jasne vidno nielen v mnohých dobrých skutkoch, ktoré vykonal, ale aj v celej jeho kňazskej službe: od kazateľa a učiteľa, cez spovedníka, poradcu a duchovného vodcu, až po mentora, ktorý pre službu v Cirkvi pomáhal formovať celú generáciu kňazov.
Detstvo a mladosť
Cafassa k pomoci druhým nepochybne inšpirovali aj jeho zážitky z detstva. Narodil sa 15. januára 1811 v dedinke Castelnuovo d’Asti v hornatom regióne Piemont na severozápade Talianska. Ako druhé najmladšie dieťa vyrastal v rodine chudobných roľníkov, ktorí okrem neho mali tri ďalšie deti. Jeho rodičia mali len skromný príjem, a tak si museli privyrábať prácou na okolitých poliach a hospodárstvach. Napriek tomu však boli známi svojou láskavosťou k susedom a ľuďom, ktorí boli v podobne ťažkej situácii ako oni.
Aj keď toho o jeho rodičoch veľa nevieme, určite ovplyvnili aj jeho formáciu vo viere: veď napríklad jeho rodná sestra Marianna sa stala mamou svätého Jozefa Allamana, ktorý založil Misijný inštitút Consolata.
Nevieme, či Cafasso niekedy prežil nejaký „okamih obrátenia“, ktorý by radikálne zmenil smerovanie jeho života; prinajmenšom sa nám o tom nič nedochovalo. Podľa všetkého však Krista miloval už odmalička.
Už ako desaťročný zvykol zbierať do košíka chlieb, ovocie a mince, ktoré potom išiel rozdať chudobným. S dospievaním rástla nielen jeho štedrosť, ale aj starostlivosť o druhých, čo sa často prejavovalo v jeho dare rady. Už vtedy sa snažil urovnávať konflikty – či už medzi otcami a synmi, alebo medzi zamestnávateľmi a zamestnancami.
Toto všetko išlo ruka v ruke s jeho vierou. Vždy rád prijímal sviatosti, zúčastňoval sa na svätej omši a prehlboval svoj duchovný život. Na nedeľnej svätej omši pozorne počúval homíliu a snažil sa čo najviac si z nej zapamätať. Len čo prišiel domov, pozval svojich priateľov a susedov, požiadal ich, aby si kľakli a pomodlili sa, a potom sa postavil na stoličku a začal im kázať.
„Chcem sa stať svätým“
V škole bol Cafasso vzorným žiakom. Ako pätnásťročný začal študovať v kňazskom seminári v meste Chieri. Vďaka jeho vynikajúcim výsledkom i tomu, že bol takým poslušným, úctivým a láskavým mladíkom, si vyslúžil prezývku „malý kňaz“.
Keď Cafasso nastúpil do seminára, odhodlane sa modlil: „Môj Bože, nielenže ti chcem celkom patriť, ale chcem sa aj stať svätým. A keďže neviem, či bude môj život dlhý, alebo krátky, zaprisahávam sa ti, že sa ním chcem stať čo najskôr.“
Práve v tomto období sa stretol s ďalším budúcim svätcom, donom Boscom, ktorý sa narodil v tej istej dedine ako Cafasso. Bosco, ktorý mal vtedy len dvanásť rokov, bol Cafassom okamžite očarený. Cafasso Boscovi povedal, že si nepraje „na tomto svete nič – okrem toho, čo môže prispieť k väčšej Božej sláve a čo bude na úžitok duší“.
To bol začiatok ich dlhoročného priateľstva. Keď sa Ján Bosco stal kňazom, Cafasso sa stal jeho duchovným vodcom. A zohral v jeho živote kľúčovú úlohu – bol to práve on, kto povzbudil dona Bosca, aby v Turíne založil oratórium pre chudobných chlapcov a chlapcov bez domova, kde by sa mohli stretávať, aby sa spoločne modlili aj si oddýchli.
Kňaz pre kňazov
Po kňazskej vysviacke, ktorú Jozef Cafasso prijal v roku 1833 ako dvadsaťdvaročný, pokračoval v štúdiách na Inštitúte svätého Františka z Assisi v Turíne. Rektor tohto inštitútu, don Guala, hneď rozpoznal jeho mimoriadne nadanie. Vymenoval ho za odborného asistenta a Cafasso si čoskoro získal uznanie ako vynikajúci prednášateľ morálnej teológie.
Cafassove prednášky však neboli len litániami suchých faktov; vychádzali z jeho vlastných skúseností. Každý deň trávil mnoho hodín spovedaním v kostole neďaleko inštitútu. Vo svojej knihe Kňaz – Boží muž, ktorá je dodnes povinným čítaním v niektorých seminároch, zdôrazňuje, že najdôležitejšou čnosťou spovedníka musí byť láska: „Láska preukazovaná pri tejto službe [spovedania] sa vždy prirovnávala… k pomoci milosrdného Samaritána, ktorý sa ujal muža putujúceho z Jericha, ktorého prepadli zlodeji, obrali ho o šaty, zranili a nechali ho polomŕtveho na ceste.“
V roku 1848 Cafasso nahradil Gualu na poste rektora Inštitútu svätého Františka z Assisi a túto funkciu zastával až do smrti. Jeho pôsobenie v tomto inštitúte ovplyvnilo mnohých kňazov vrátane dona Bosca a ďalších, ktorí neskôr založili rôzne rehoľné kongregácie a inštitúty.
Väčšine kňazov by prijatie takejto zodpovednej úlohy úplne stačilo, Cafassovi však nie. Všetok voľný čas, ktorý mal, trávil buď v susednom kostole, alebo priamou službou druhým. Pomáhal mladým mužom hľadať si zamestnanie, rozdával jedlo chudobným rodinám, finančne podporoval seminaristov a vo svojich priestoroch prijímal nespočetné množstvo ľudí, kde počúval ich problémy a radil im.
Povolanie k väzenskej službe
Jednou z pastoračných činností, ktorou sa Cafasso zvlášť preslávil, bola práca s väzňami. V tej dobe boli turínske väznice preplnené, špinavé a zamorené škodcami, no jeho ani to neodradilo.
Cafasso videl, že väzni sú zbavení základnej ľudskej dôstojnosti – no zároveň vedel, že stále majú nádej. Chodieval im preto kázať a privádzal so sebou aj ďalších kňazov, ktorí potom spolu s ním spovedali. Počúval väzňov, radil im a spovedal ich. Veľakrát znovu odovzdali život Pánovi a rozhodli sa žiť svoju vieru. Nadávky a poddávanie sa zúfalstvu vymenili za modlitbu a chválospevy na Božiu slávu.
Cafasso oslovoval aj väzňov odsúdených na smrť. Začalo to tak, že jeden väzeň, s ktorým mal hovoriť, zomrel bez svätej spovede. Cafasso sa v ten deň vrátil domov a modlil sa, aby od tej chvíle každý väzeň, ktorému bude slúžiť, zakúsil skutočné obrátenie a konal opravdivé pokánie.
Zdá sa, že to tak aj naozaj bolo. Sám Cafasso odhadoval, že sprevádzal na šibenicu šesťdesiat osem mužov, pričom všetci sa pred smrťou zmierili s Bohom. No jeho starostlivosť sa nekončila len pri svätej spovedi. V noci pred ich popravou kľačal pred Najsvätejšou sviatosťou a modlil sa za nich. Nasledujúce ráno za nich odslúžil svätú omšu a podal im posledné sväté prijímanie.
Chodil s nimi na šibenicu a stál až do poslednej chvíle po ich boku. Držal pred nimi kríž a povzbudzoval ich slovami: „Toto je Priateľ, ktorý ťa nevystraší a neopustí. Dúfaj v neho a nebo bude tvoje!“ Pripomínal im príbeh o kajúcom zločincovi, ktorému Ježiš sľúbil raj, a uisťoval ich, že ak ponúknu svoju smrť ako pokánie za svoje hriechy, pôjdu priamo do neba. Mnohí z týchto mužov išli napokon na šibenicu s radosťou. Cafasso ich nazýval svojimi „obesenými svätcami“ a prosil ich, aby sa za neho modlili.
Hľadanie Božej vôle
Aké bolo tajomstvo Cafassovho úspechu? Niekto by mohol povedať, že to bola jeho vernosť modlitbe a konaniu pokánia. Vstával už o štvrtej ráno, aby sa modlil, a často ho vídali na adorácii Najsvätejšej sviatosti. Nikdy nespal viac ako päť hodín a jedával len jedno malé jedlo denne. Rozhodol sa, že nevyplytvá ani jedinú minútu. „Nemal čas na nič, čo bolo čisto ľudské; všetko bolo pre lásku,“ poznamenal jeden z jeho známych.
Ale ako povedali iní svätí, na to, aby sa človek stal svätým, je najdôležitejšia práve jeho túžba po svätosti. Sám Cafasso napísal: „Všetka svätosť, dokonalosť a úžitok človeka spočíva v dokonalom plnení Božej vôle… Šťastní sme vtedy, keď sa nám podarí vliať naše srdce do Božieho srdca a zjednotiť naše túžby a našu vôľu s jeho vôľou až do tej miery, že vznikne jedno srdce a jedna vôľa.“
Túto túžbu po svätosti preukazoval Cafasso od malička až do smrti. Vyčerpaný prísnym spôsobom života a pastorácie vážne ochorel a 23. júna 1860 ako štyridsaťdeväťročný zomrel. Za svätého ho vyhlásil pápež Pius XII. 22. júna 1947. V roku 2010 naňho poukázal aj pápež Benedikt XVI. slovami:: „Nech príklad svätého Jozefa Cafassa slúži všetkým ako pripomienka toho, že sa máme ponáhľať k dokonalosti kresťanského života, k svätosti.“