Rada od otca, ktorý ťa miluje
Rada svätého Benedikta rezonuje dodnes.
Približne v polovici šiesteho storočia napísal jeden taliansky mních niekoľko usmernení pre ľudí, ktorí sa zaujímali o mníšsky život.
Výsledkom bola malá knižka, ktorú opísal ako „rady od otca, ktorý vás miluje“.
Mních sa volal Benedikt a jeho skromná knižka mala vplyv, ktorý v žiadnom prípade nezodpovedal jej veľkosti. Táto kniha, známa ako „Regula svätého Benedikta“, vyvolala v Cirkvi revolúciu, ktorá trvá dodnes. Jeho múdrosť po stáročia posilňovala a udržiavala desiatky tisíc veriacich. Stalo sa tak preto, že sa stala základom celého západného mníšstva, ako aj zdrojom vedenia pre nespočetné množstvo laikov, ktorí hľadajú užší vzťah s Pánom.
Život Benedikta. Väčšina toho, čo vieme o Benediktovi, pochádza z druhej zo štyroch kníh nazvaných Dialógy, napísaných približne päťdesiat rokov po Benediktovej smrti. Za jej autora sa tradične považuje pápež Gregor Veľký. Benedikt sa narodil okolo roku 480 v mestečku Nursia, sedemdesiat kilometrov severovýchodne od Ríma. Keď bol mladý, rodičia ho poslali do Ríma na štúdiá, ale nezostal tam dlho. Mesto mu pripadalo natoľko plné dekadencie, že sa rozhodol opustiť štúdiá a venovať sa modlitbe.
Niekoľko rokov žil Benedikt ako pustovník v jaskyni v Subiacu, kde mal rímsky cisár Nero pred stáročiami svoju vilu. Mních z neďalekého kláštora mu potajomky nosil jedlo. Nakoniec však Benedikta objavili ostatní ľudia žijúci v tejto oblasti. Jeho povesť svätosti a múdrosti prilákala mnohých, ktorí sa okolo neho zhromaždili ako okolo svojho učiteľa, a čoskoro založil tucty malých kláštorov.
Ako sa to často stáva v životoch tých, ktorí sa venujú svätosti, Benedikt priťahoval nielen obdivovateľov, ale aj nepriateľov. Jeden kňaz z okolia spôsobil toľko problémov, že Benedikt usúdil, že pre všetkých bude najlepšie, ak opustí Subiaco. Presťahoval sa na miesto na vrchole Monte Cassino, hory na polceste medzi Rímom a Neapolom. V tomto pokojnejšom prostredí mal príležitosť zhrnúť svoje roky modlitby a skúseností ako mních do jednoduchého malého pravidla, ktoré priviedlo toľkých ľudí bližšie ku Kristovi.
O Benediktovom živote sa toho veľa viac nevie, okrem mnohých zázrakov, ktoré sa mu pripisujú. Podľa Gregora Veľkého však najdôležitejším zdrojom informácií je samotný Benedikt. „Každý, kto chce vedieť viac o Benediktovom živote a charaktere,“ napísal Gregor, „môže v jeho Regule zistiť, aký presne bol ako opát, lebo jeho život sa nemohol líšiť od jeho učenia.“
To je pre nás dobrá správa. Hoci nepoznáme veľa podrobností o Benediktovom živote a nemali sme príležitosť spoznať ho osobne, stále môžeme na vlastnej koži zažiť jeho múdre vedenie. Čítaním Benediktovej Reguly Pravidla spolu s Gregorovými Dialógmi môžeme získať cenné pohľady na charakter tohto veľkého svätca. Môžeme tiež sami pre seba objaviť kľúče k radosti, ktorá prenikala jeho životom.
Uvedomenie si Božej prítomnosti. Gregor píše, že na rozdiel od márnotratného syna, ktorý prišiel k rozumu – „k sebe samému“ – pri pasení ošípaných (Lk 15, 17), Benedikt bol vždy „sám so sebou“. Inými slovami, dôsledne bdel nad svojím životom, aby „neustálym skúmaním svojej duše vždy vnímal sám seba v prítomnosti svojho Stvoriteľa“.
Aj skorší mnísi, ako sv. Bazil a sv. Anton, urobili uvedomenie si Boha stálou témou svojho učenia. V jednej homílii napríklad sv. Bazil citoval Pavlove slová: „Či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu.“ (1 Kor 10, 31)
Bazil ďalej vysvetlil, že to znamená vedome sa obracať k Bohu v modlitbe počas celého dňa a uprostred všetkých našich činností: keď sa prebudíme, keď sa obliekame, keď jeme alebo ideme do práce, a na konci dňa, keď hľadíme na krásu nočnej oblohy.
Podobne ako tí, ktorí prišli pred ním, aj Benedikt naliehal na niečo podobné – ale najmä vtedy, keď sme v kostole. V jednej z najkrajších kapitol svojej Reguly Benedikt najprv konštatuje, že veríme, že Boh je prítomný všade a že mu nič neunikne. Ďalej hovorí, že by sme mali veriť, že to platí obzvlášť vtedy, keď sa stretávame s ostatnými, aby sme sa modlili. „Všetci by sme sa teda mali vážne zamyslieť nad tým, ako sa postaviť pred Božiu majestátnosť v prítomnosti jeho anjelov. To nás privedie k tomu, aby sme sa uistili, že keď spievame, existuje úplná harmónia medzi myšlienkami v našej mysli a významom slov, ktoré spievame.“
Ak vôbec, Benediktova rada je v dnešnej dobe ešte dôležitejšia, než bola v Taliansku v šiestom storočí. Vo svete, ktorý je taký rýchly a plný rozptýlení ako ten náš – dokonca aj keď sme v kostole –, je veľmi ľahké stratiť pocit radosti a úžasu z Božej lásky. Benedikt vedel, že neexistuje žiadny jednoduchý, automatický liek na naše blúdiace myšlienky, napriek tomu nám dáva praktické rady, ktoré nás povzbudzujú k vytrvalosti. Benedikt vedel, že čím viac si budeme spomínať na Boha, tým hlbšie pochopíme úžasnú pravdu, že v tomto svete nie sme sirotami, ale milovanými synmi a dcérami Otca. A toto vedomie nám osvetlí srdcia a bude nás posilňovať bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádzame.
Život v rovnováhe. Hoci Benediktova mníšska Regula obsahuje inšpirujúce pasáže o Božej prítomnosti a o našom povolaní k pokore a poslušnosti, súdržne s nimi sú tu aj veľmi praktické kapitoly o dennom rozvrhu mníchov. Benedikt trval na tom, aby si mnísi sami zarábali na živobytie, a preto im predpísal päť až šesť hodín práce denne. Vyzýval k asi ôsmim hodinám modlitby, pričom približne štyri hodiny venoval Liturgii hodín a omši a ďalšie štyri hodiny osobnej modlitbe a meditácii. Pokiaľ ide o tieto osobné pobožnosti, Benedikt kládol dôraz predovšetkým na praktizovanie toho, čo nazýval lectio divina – modlitebné, meditatívne čítanie Písma alebo iných duchovných kníh.
Priznajme si, že len veľmi málo z nás dnes môže každý deň venovať toľko času modlitbe a meditácii. Benedikt však tento rozvrh zaviedol, aby pomohol svojim bratom udržať si duchovné zameranie a zabrániť tomu, aby ich pohltila práca. Hodiny môžu byť rozdelené inak v porovnaní s tým, čo dokážeme dnes, ale Benediktova starostlivosť je napriek tomu stále veľmi aktuálna. Aj on videl nebezpečenstvá, ktoré „pracovná závislosť“ predstavuje pre kresťanský život, a rozhodol sa im čeliť.
Benediktínsky autor David Knowles krásne vystihol tento benediktínsky ideál vyváženého života, keď napísal: „Mních, ktorý za bežných okolností pristupuje k akejkoľvek práci s takou horlivosťou, ktorá pohlcuje všetok jeho čas a energiu a ktorá vyčerpáva jeho silu a zdravie, sa odkláňa od toho, čo je pre neho cestou spásy. Pre mnícha nie je cnosťou… nemať čas na účasť na spoločnom recitovaní Božej služby, na čítanie určitého množstva textov a na styk so svojou komunitou.“
To isté platí aj pre ľudí, ktorí žijú mimo kláštorov. Aj tu nás príliš zaneprázdnený, nevyvážený život môže vyčerpať z energie a pripraviť o radosť. Trávenie neprimeraného množstva času v práci bez toho, aby sme si našli čas na oddych s našimi rodinami a na pestovanie toho, čo stredovekí mnísi nazývali „svätý voľný čas“, je škodlivé fyzicky, emocionálne aj duchovne. Benediktova rada nás povzbudzuje, aby sme preskúmali svoje vlastné denné rutiny a hľadali správnu rovnováhu medzi prácou, odpočinkom a duchovným osviežením.
Súcitné srdce. Benedikt si uvedomoval, že ľudia majú rôzne potreby a silné stránky. Trval na tom, aby si to opát kláštora uvedomoval, aby mohol silnejším bratom dať cieľ, o ktorý sa majú usilovať, a zároveň od tých slabších nežiadal viac, než bolo reálne. „Pri napravovaní chýb,“ napísal Benedikt, „musia opáti konať s rozvahou, uvedomujúc si nebezpečenstvo, že príliš energickým útokom na hrdzu rozbijú samotnú nádobu. Mali by mať vždy na pamäti svoju vlastnú krehkosť a nezabúdať, že nemajú zlomiť zlomenú trstinu.“
V inej kapitole sa Benedikt zaoberá problémom členov komunity, ktorí sa hriechom oddelili od života spoločnej modlitby a práce. V týchto prípadoch naliehal na predstavených, aby nasledovali príklad Ježiša, Dobrého pastiera, ktorý nechal deväťdesiatdeväť oviec svojho stáda na horách, aby išiel hľadať tú jednu, ktorá zablúdila. Benedikt chcel, aby jeho starší členovia utešovali tých, ktorých premáhal smútok, a znovu potvrdili lásku spoločenstva k nim.
Aj tu môžeme ľahko vidieť múdrosť Benediktovej rady pre našu dobu. Hoci len veľmi málo z nás bude v pozícii napomínať zblúdených mníchov, Benedikt nás vyzýva, aby sme preskúmali, ako často máme sklon jednoducho „odpísať“ človeka, ktorý sa dopustil nejakého priestupku. Takýto postoj nielenže pripravuje vinníka o radosť z zmierenia a uzdravenia, ale oslabuje aj našu radosť, keď cítime, že niekto blízky nám trpí. Benedikt nás nabáda, aby sme to s nimi nevzdávali. Vedel, že každý, kto je odlúčený od svojho domova alebo spoločenstva, potrebuje viac než čokoľvek iné lásku, pochopenie a rozvážnosť. Veď nakoniec, nie je to práve tak, ako by sme chceli, aby sa k nám správali ostatní, keď my sami potrebujeme milosrdenstvo?
Kľúče k radosti. Aj tento stručný prehľad života a učenia svätého Benedikta nám môže pomôcť pochopiť, prečo dnes toľko tisícok ľudí, ktorí nežijú v kláštoroch, prijíma aspekty benediktínskej spirituality. Prostredníctvom modlitby, vyváženého života a vzájomnej lásky sa každý z nás môže priblížiť k Ježišovi. A to je ten najlepší spôsob, ako zažiť radosť, ktorú poznal Benedikt – radosť, ktorú sa snažil šíriť medzi všetkých svojich učeníkov vo všetkých dobách.
James Wiseman je opátom opátstva sv. Anselma vo Washingtone, DC.