On sa pokoril
Ježiš, dokonalý obraz Boha
„Pán je pri tých, čo majú srdce skrúšené, a zachraňuje zlomených na duchu“ (Ž 34, 19).
Modlil si sa už niekedy týmto veršom z Písma vo chvíli, keď si bol znechutený alebo skľúčený? Keď to robíme, utešuje nás vedomie, že Boh, ktorý je dokonalý, svätý a nestvorený, sa k nám skláňa, keď sme zlomení na duchu. Keď máme zlomené srdce, znižuje sa k nám ten, ktorý všetko stvoril, všetko vie a je nad všetkým. Prichádza k nám vždy, keď nás pokorí situácia, v ktorej sme sa ocitli. A robí to preto, lebo nás nesmierne miluje.
Ktože je ten Boh, ktorý neváhal poslať na zem svojho Syna, aby nás vykúpil, a ktorý nám zostáva nablízku zvlášť vtedy, keď trpíme? Otcovo srdce môžeme lepšie pochopiť práve cez Ježišov život a jeho učenie. Pán o svojom Otcovi hovoril veľmi dôverne, osobne a nežne. Svojim učeníkom napríklad povedal: „Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca“ (Jn 14, 7). V tomto článku chceme preskúmať, ako pokorne nás Boh miluje. Chceme tiež uvažovať o Ježišovej pokore i o tom, ako je sám obrazom Božieho srdca, ktorému na nás veľmi záleží.
Otec, ktorý deťom dovoľuje od seba odísť
Asi niet lepšieho opisu nebeského Otca, než aký nám podal Ježiš v podobenstve o márnotratnom synovi (pozri Lk 15, 11 – 32). Úvodné verše pätnástej kapitoly nám odhaľujú dôvod, prečo nám Ježiš vyrozprával toto podobenstvo: „Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: ,Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.‘ Preto im povedal toto podobenstvo“ (v. 1 – 3). Ježiš chcel farizejom napraviť skreslené predstavy o Bohu.
V tomto príbehu mladší syn žiada svoje dedičstvo a potom odchádza z otcovho domu, aby viedol „hýrivý život“ (porov. Lk 15, 13). Otec mu však v odchode nebráni. Boh je milujúcim Otcom, ktorý nám – aj keď je všemohúcim Stvoriteľom – dáva takú mieru slobody, že od neho môžeme aj odísť.
No náš Otec to s nami nikdy nevzdáva. Aj keď môžeme byť „ešte… ďaleko“ (Lk 15, 20), on nás vždy – tak ako otec v tomto podobenstve – vyzerá a čaká. Nestvorený Boh, Sudca celého sveta, by pri pohľade na to, ako sa z ďaleka vraciame, mohol právom zareagovať rozčarovaním alebo dokonca hnevom. No jemu nás podobne ako otcovi v tomto podobenstve príde zakaždým, keď sa k nemu obrátime, „ľúto“. Ba čo viac: on sa k nám rovno rozbehne a víta nás doma!
A ako tento náš Otec odpovedá na našu prosbu o odpustenie? Nedovolí nám donekonečna hovoriť o svojom hriechu. Zastaví nás v strede vety a objíme nás. Hoci by s nami mohol zaobchádzať ako s „nádenníkmi“ či otrokmi, a nie ako so synmi a dcérami, on to nerobí. Nie, toto je Otec, ktorého nám Ježiš zjavil: Otec, ktorý veľkoryso a s ľahkosťou odpúšťa bez ohľadu na to, čo sme urobili. A pokorne nás miluje.
Ježiš, dokonalý obraz Otca
Toto podobenstvo nám toho o Bohu Otcovi hovorí veľmi veľa. No ešte viac nás toho učí samotný Ježišov život. Autor Listu Hebrejom napísal: „V týchto posledných dňoch [Boh] prehovoril k nám v Synovi… On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1, 2 – 3). On je obrazom, ikonou živého Boha (porov. Kol 1, 15). Ako hovorí Ježiš: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 9). Keď vidíme, ako konal Ježiš, vidíme samotné Otcovo srdce. Každá Ježišova črta je istým spôsobom odrazom nebeského Otca.
Čo nás teda Ježišov život učí o Bohu Otcovi? To, že božská láska sa v ľudskej podobe vyjadruje v pokore. Ježišovu pokoru vidíme najskôr v tom, že ochotne prijíma ľudskú prirodzenosť a stáva sa bezmocným dieťaťom v rukách svojej matky. Svätý Pavol to vo svojom Liste Filipanom vyjadruje slovami: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa“ (2, 6 – 8).
Ježiš počas svojho verejného účinkovania často trávil čas so stratenými, poslednými a trpiacimi. Trávil čas s tými, ktorí boli v židovskej spoločnosti považovaní za najúbohejších, s mýtnikmi a neviestkami. Väčšina jeho nasledovníkov nebola vzdelaná ani vážená. Bolo ľahšie nájsť ho stolovať s tými, ktorými ostatní pohŕdali, než s náboženskou elitou a ľuďmi s politickou mocou. Putovali s ním aj ženy a stávali sa jeho učeníčkami. Ba s rovnakým posolstvom o odpustení a láske, ktoré ohlasoval židovským zástupom, sa obrátil aj na hriešnikov spomedzi pohanov. Ježiš sa cítil dobre medzi tými najposlednejšími a najmenšími Božími deťmi.
Pokora na kríži
Ježišova pokora sa však týmto nekončí. A nekončí sa ani jeho príkladom odpúšťania hriešnikom, zachraňovania stratených či uzdravovaním ranených na tele či na duchu. Jeho pokorné svedectvo siaha ďalej než len po súcitné slová alebo povzbudzovanie zástupov.
Ježiš sa slobodne rozhodol pre utrpenie a smrť. Boh Syn „sa zriekol seba samého“ a svojej právoplatnej pozície po Otcovom boku v nebi. Boh Syn prijal to najposlednejšie miesto medzi ľuďmi. Boh Syn dobrovoľne podstúpil týranie a potupu, aj keď sám nikdy nezhrešil.
Prečo sa Ježiš takto pokoril? Prečo sa nebránil alebo nebojoval proti tejto nespravodlivosti? Podľa Izaiášovho proroctva bol tento trpiaci Služobník „prebodnutý pre naše neprávosti, pre naše zločiny strýznený. On pre náš pokoj znášal trest a jeho rany nás uzdravili“ (Iz 53, 5). Ježiš prijal prenasledovanie a smrť, aby nás zachránil a spasil. K tomuto pokoreniu ho nik nenútil. Pilátovi povedal: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora“ (Jn 19, 11). Nie, Ježiš si vybral pokoru. Rozhodol sa pre utrpenie. Rozhodol sa pre kríž. Kvôli mne. Kvôli tebe.
Niekedy ľudia tvrdia alebo si myslia, že to, čo Ježiš pre nás vykonal na kríži, bolo dôsledkom Otcovho hnevu – vraj tým Otec Syna trestal a Ježiš ho musel uzmieriť a presvedčiť, aby nás spasil. To však nie je pravda!
Písmo nám ukazuje, že Otec a Syn nás spasili spoločne. Ba spolu konala celá Najsvätejšia Trojica – návrat k Otcovi nám bol umožnený prostredníctvom Syna v Duchu Svätom. Boh nám dokázal svoju lásku k nám tým, že Kristus, sám Boží Syn s ľudskou prirodzenosťou, za nás zomrel vtedy, keď sme ešte boli hriešnikmi (pozri Rim 5, 8). Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby sme nezomreli, ale mohli s ním večne žiť (pozri Jn 3, 16). Keď sme svedkami toho, čo Ježiš kvôli nám pokorne znáša, vidíme v tom lásku Otca, Syna i Ducha Svätého.
Päť spôsobov, ako rásť v Ježišovej pokore
A teraz sme povolaní, aby sme aj my vo svojom živote čo najvernejšie odzrkadľovali Ježišovu pokoru a jeho charakter. Ako by sme mohli napodobiť a osvojiť si pokoru Božieho Syna?
- Prijmi to, čo sa ti niekedy môže zdať nefér. Keď o tebe niekto hovorí zle, neoplácaj mu to rovnakou mincou. Ježiš nám vo svojom najznámejšom kázaní hovorí, že nemáme odporovať zlému: „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé“ (Mt 5, 39). To neznamená, že nikdy nemáme bojovať proti nespravodlivosti; veď aj samotný Ježiš vyhnal z chrámu peňazomencov a poprevracal im stoly. Skôr to znamená, že sa nemáme oplácať zlom za zlo alebo konať z nevraživosti.
- Nesúď druhých. Keď sme pyšní, máme sklon všímať si smietky v oku svojho brata, a nevidieť brvno vo vlastnom oku. Preto nás Ježiš učí: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“ (Mt 7, 1).
- Pohotovo odpusť tým, ktorí ťa zrania. Tak ako Ježiš na kríži odpustil svojim prenasledovateľom a katom, aj my musíme odpustiť tým, ktorí nás urazili a zranili. A musíme odpúšťať opakovane, ak treba, tak aj „sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18, 22).
- Maj súcit s trpiacimi ľuďmi. Ježiš mal súcit s tými, s ktorými sa stretol. Vzkriesil syna naimskej vdovy a ľuďom, ktorí nemali čo jesť, rozmnožil chleby a ryby (pozri Lk 7, 13; Mk8, 2). Uzdravil tiež mnohých chorých. Buďme aj my súcitní a preukazujme lásku núdznym.
- Buď služobníkom druhých. Každý deň slúž druhým tak, ako Boh slúži tebe. Takto napodobníš Ježišovu pokoru pri Poslednej večeri, ktorú učeníkom preukázal, keď im umyl nohy (Jn13).
Bratia a sestry, Boh Otec si ctí každého, kto sa usiluje napodobňovať a nasledovať jeho Syna. Kiež sa deň čo deň usilujeme byť takými pokornými ako náš Pán Ježiš Kristus!