Kto som ja?

TESTING CONTENT FILTER

Mojžiš – najpokornejší človek na zemi

 Jedného dňa pristúpili učeníci k Ježišovi a pýtali sa ho: „Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?“ (Mt 18, 1). Ježiš im na túto otázku dal odpoveď až po tom, čo k sebe zavolal malé dieťa. Povedal im: „Kto sa… poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve“ (Mt 18, 4). Aký jasný príklad pokory – až taký jasný, že naň nikdy nezabudli!

Ježiš však nehovoril o pokore len vtedy. Dobre známy je aj jeho výrok: „Každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 18, 14). Dokonca seba samého označil za „tichého a pokorného srdcom“ (porov. Mt 11, 29), čím nadviazal na dlhú biblickú tradíciu, ktorá vyzdvihuje čnosť pokory. Už žalmista o Bohu píše: „Pokorných vedie k správnemu konaniu a tichých poúča o svojich cestách“ (Ž 25, 8). A Kniha Sirachovcova, ktorá pokoru označuje slovom miernosť, učí, že Boh „má zaľúbenie vo vernosti a miernosti“ (1, 27; SEB).

Boh si pokoru jednoznačne cení! Preto by sme sa chceli tento mesiac zamerať práve na túto veľkú čnosť, a tak lepšie pochopiť, čo znamená byť pokorným. Budeme tiež rozjímať nad pokorou Mojžiša, Bohorodičky Panny Márie i samého Ježiša – aby sme aj my mohli kráčať v ich šľapajach.

 

Čo je to pokora?

Často si myslíme, že pokora znamená len prechovávať nízku mienku o sebe. To je však falošná pokora. Jednu z najlepších definícií biblickej pokory ponúkol Jonathan Sacks, ktorý bol hlavným rabínom Spojenej židovskej kongregácie Commonwealthu a osobným priateľom pápeža Benedikta XVI.:

Pravá pokora je nemyslenie na seba. Anav (pokorný človek) je ten, kto nikdy nemyslí na seba, pretože má na premýšľanie dôležitejšie veci. Raz som počul, ako ktosi o jednom náboženskom predstaviteľovi povedal: „Bral Boha tak vážne, že nemusel brať tak vážne seba.“

Pokora nie je sebauponižovanie. Nie je to nič, čo sa začína predponou seba-. Je to schopnosť stáť v tichu v prítomnosti inakosti – pred Božím „ty“, inakosťou druhých ľudí, majestátom stvorenia, krásou sveta, mocou veľkých myšlienok či volaním k vznešeným ideálom. Pokora je ticho nášho „ja“ v prítomnosti toho, čo je väčšie než ono (Covenant and Conversation: Humility, rabbisacks.org).

Pokorný človek nikdy nepreceňuje, ale ani nepodceňuje seba či svoje povolanie. Nestavia sa do centra pozornosti, no ani sa neskrýva, a nepremešká tak šancu vnášať do každodenného života dobro a Božiu prítomnosť. Pokora, či po hebrejsky anavah, nikdy nie je sebecká; práve naopak, je vždy nesebecká. To znamená, že v tomto svete zaujímam presne to miesto, ktoré mi dal Boh. Robím to, k čomu ma Boh povolal – nič viac a nič menej.

Práve takúto pokoru preukazoval aj Mojžiš, najväčší prorok Biblie, ktorý vyviedol svoj ľud z Egypta. Autor Knihy Numeri dokonca uvádza, že „Mojžiš bol najpokornejším človekom zo všetkých ľudí, čo žili na zemi“ (12, 3). Pozrime sa bližšie na Mojžišov život, aby sme pochopili, v čom spočívalo tajomstvo jeho pokory.

 

Boží priateľ. Mojžišova pokora sa zakladala na jeho hlbokom a trvalom vzťahu s Pánom. Pán sa správal k Mojžišovi ako k blízkemu priateľovi: „A Pán sa rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako sa človek rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33, 11). A Mojžiš sa toho pevne držal a veril, že Pán mu je nablízku: „Povedal si: ,Poznám ťa po mene, ba našiel si milosť v mojich očiach‘“ (33, 12).

Mojžiš sa prvý raz stretol s Bohom v horiacom kríku, keď počul, ako mu Pán dáva jeho životné poslanie. No ten jeden okamih, aj keď bol veľmi tajomný a mimoriadny, Mojžišovi nestačil. Často vyhľadával Božiu prítomnosť v stánku stretnutia. Raz dokonca prosil Pána: „Ukáž mi svoju slávu“ (Ex 33, 18). A na druhý deň „Pán prešiel popred neho a volal: ,Pán, Pán, Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný“ (34, 6).

Tieto stretnutia držali Mojžiša pri zemi počas toho, ako sa snažil splniť svoje náročné poslanie – doviesť jeho ľud do zasľúbenej zeme. Poznal verného Boha, ktorý ho stvoril, miloval a povolal, a vedel, že má s ním vzťah. A keďže sa ďalej sústreďoval na Pána a usiloval sa ho milovať a slúžiť mu, dokázal vykonať všetko, čo od neho Pán žiadal.

 

Mojžiš poznal svoje nedostatky, ale dôveroval Pánovi. Keď mu Boh zjavil jeho poslanie, ktorým bolo vyslobodenie Izraela spod útlaku a otroctva v Egypte, Mojžiš hneď pochopil, že ak sa bude spoliehať len na vlastné sily a schopnosti, neuspeje. A tak sa Pána opýtal: „Kto som ja, aby som šiel k faraónovi a vyviedol synov Izraela z Egypta?“ (Ex 3, 11). Okrem toho si tiež uvedomoval, že len čo začne Izraelu jachtať Božie posolstvo, jeho slabosť bude všetkým na očiach. Preto namietal: „‚Nie tak, Pane! Ja nie som výrečný muž. Nebol som predtým a nie som ani teraz, odkedy sa rozprávaš so svojím sluhom, lebo mám nemotorné ústa a ťarbavý jazyk.‘ Pán mu odvetil: ‚A kto dáva človeku ústa… Azda nie ja, Pán?‘“ (Ex 4, 10 – 11).

Boh si rád vyvolil Mojžiša, túto biednu nádobu, aby cez neho zjavil svoju slávu. On totiž často volá tých, ktorí sú napohľad slabí a nedostatoční, aby ich použil na naplnenie svojho plánu! A Mojžiš vo svojej pokore dôveroval, že Boh sám doplní to, čo mu chýba.

 

Mojžišova ochota prijať pomoc od druhých. Jedným z najjasnejším znamení Mojžišovej pokory bola jeho ochota požiadať o pomoc a počúvať iných. Keď napríklad na Izraelitov počas putovania od vrchu Sinaj do zasľúbenej zeme zaútočili Amalekiti, Mojžiš svojmu mladému pomocníkovi Jozuemu povedal: „Vyber nám mužov a choď, bojuj s Amalekom. Ja budem zajtra stáť na temene pahorku s Božou palicou v ruke“ (Ex 17, 9). Mojžiš vtedy zdvihol svoju palicu a Boh dával ľudu milosť a silu víťaziť. No keď sa Mojžiš unavil, dovolil Áronovi a Hurovi, aby mu z oboch strán podopierali ruky, a ony tak ostali zdvihnuté až do západu slnka (pozri Ex 17, 12).

Pyšný muž by natoľko dbal na svoj imidž, že by nedovolil, aby ho podopierali iní. Okrem toho mohol pohľad na Mojžiša v takejto slabej chvíľke Izraelitom vnuknúť myšlienku, že nie je až takým skvelým vodcom, ako si mysleli. No Mojžiš kládol potreby svojho ľudu nad svoj imidž a reputáciu.

V inej chvíli si jeho svokor Jetro uvedomil, že sa Mojžiš príliš vyčerpáva – zvlášť preto, že riešil množstvo sporov, ktoré mu ľudia prednášali. Jetro mu poradil, aby si našiel ľudí, ktorí budú rozhodovať v menej dôležitých sporoch, a Mojžiš túto jeho radu prijal (pozri Ex 18, 18 – 24). Vedel, že na to, aby viedol ľud, nemusí mať na všetko odpoveď len on sám.

 

Mojžišova veľká láska k Božiemu ľudu. Mojžiš sa vzdal vlastných životných plánov a vymenil ich za plán štyridsaťročného putovania po púšti v spoločenstve ľudí, ktorí mu za jeho vedenie často neboli vďační. Izrael však miloval Božou láskou a Božie priority sa stali i jeho prioritami. Kľúčovou vlastnosťou pokorného človeka je totiž ochota obetovať svoj život pre Božie plány a pre Boží ľud.

Za tie roky, počas ktorých Mojžiš viedol Izrael, sa za Boží ľud neúnavne modlil a prihováral. Po tom, čo si urobili zlaté teľa a uctievali ho ako modlu, Mojžiš za nich prosil Pána, aby im odpustil: „Ale teraz im odpusť toto previnenie; alebo ak nie, vytri ma zo svojej knihy, ktorú si napísal“ (Ex 32, 32). Mojžiš sa natoľko stotožňoval so svojím ľudom, že ak nemal prežiť jeho ľud, nechcel prežiť ani on. Ak mal Boh Izraelitov opustiť, bol rozhodnutý prijať tento údel aj sám Mojžiš.

Keď sa neskôr priblížili k zasľúbenej zemi, „celé zhromaždenie… chcelo ukameňovať“ Mojžiša a Árona (Ex 17, 10). Pán vtedy Izraelu pohrozil, že ho potrestá, zriekne sa ho a vyvolí si nový ľud. No Mojžiš zaň úpenlivo prosil Pána: „‚Odpusť, prosím, hriech tohto ľudu pre svoje veľké milosrdenstvo, ako si bol tomuto ľudu milostivý…‘ Pán odvetil: ‚Odpustil som, ako si povedal‘“ (Nm 14, 19 – 20). Mojžišova pokora, láska k Božiemu ľudu a jeho príhovor pohli Pána k tomu, aby sa nad svojím ľudom zľutoval – pretože Mojžišov súcit sa stal nástrojom samotnej Božej lásky.

 

Ako máme byť pokorní v dnešnej dobe

Mnohí z nás si možno povedia: „No ja nie som Mojžiš.“ A majú pravdu. Avšak Pán má radosť z každej tvojej snahy stať sa pokorným. On „zhliada na pokorného, pyšného však zďaleka pozná“ (Ž 138, 6). Preto keď budeš tento týždeň vstupovať do Pánovej prítomnosti, skús pouvažovať nad nasledujúcimi spôsobmi, ako sa cvičiť v pokore:

• Pamätaj, že Boh je tvoj blízky priateľ, a usiluj sa prehlbovať toto vaše priateľstvo každé ráno v modlitbe. Boh je nad všetkým, je kráľom celého vesmíru a veľmi ťa miluje!
• Uvedomuj si vlastnú slabosť a nedostatočnosť a vkladaj svoju dôveru do Pána. Identifikuj svoje slabiny a polož ich pod kríž. Boh si veľmi rád vyberá na plnenie svojej vôle slabých (pozri 1 Kor 1, 27)!
• Požiadaj o pomoc či múdru radu iných. Uznaj, že Boh ti dal bratov a sestry v Pánovi, ktorí ti môžu pomôcť a poradiť. Kto z ľudí, ktorých ti Pán poslal do života, by ti mohol dať niečo, čo nemáš ty sám?
• No predovšetkým miluj Boží ľud, Kristovo telo, tak, ako aj Boh miluje svoj ľud. Nos týchto ľudí vo svojom srdci. Každý deň sa za nich prihováraj. Modli sa za Cirkev, za Svätého Otca, za svojho otca biskupa i pána farára. Z celého srdca pros za všetok Boží ľud.