Muž pre každú dobu
Skrytý život Tomáša Mora
Kevin Perrotta
Svätý Tomáš More je známy ako „človek pre všetky časy“. Najviac sa však preslávil práve posledným obdobím svojho života. Ako významný štátny činiteľ v čase, keď Henrich VIII. prevzal moc nad cirkvou v Anglicku, Tomáš odmietol podporiť tento mocenský ťah. Za to ho dal v júli 1535 kráľ popraviť.
Tomášov rozhodný postoj v súlade so svedomím bol natoľko hrdinský, že môže zatieniť mnohé z toho, čo mu predchádzalo. Tomáš však bol skutočne človekom, ktorý nasledoval Ježiša vo všetkých obdobiach svojho života, vrátane tých, keď budoval kariéru, rodinu a dosiahol významné postavenie v politike. Hoci sa od neho môžeme veľa naučiť o tom, ako sa držať svojho presvedčenie v časoch veľkého napätia, tento veľký svätec nás môže naučiť aj to, ako zvládnuť bežné, všedné obdobia svojho života.
Začiatky. Tomáš More sa narodil v roku 1478 v zámožnej londýnskej rodine. Jeho otec, ktorého obdivoval, bol veľmi úspešný právnik; Tomáš ako právnik kráčal v jeho šľapajach. Zrejme z veľkej úcty k zákonu a z pocitu, že ho Boh volá k rodinnému životu a aktívnemu zapojeniu sa do sveta.
Životopisec Peter Ackroyd poznamenáva, že More mal všetky predpoklady na to, aby bol vynikajúcim právnikom: Bol „presný a bystrý… zručný, no zároveň nestranný, opatrný aj teatrálny, presvedčivý a praktický v rovnakej miere.“ Bol tiež známy svojím humorom a veselou povahou. Bol spoločenským a vtipným človekom, takým, vedľa ktorého by ste radi sedeli na dlhom zasadnutí alebo nudnej spoločenskej udalosti.
Tento muž však mal viac než len prívetivý zovňajšok. Aj keď mal brilantnú právnickú kariéru, žil modlitbou, ktorá mu pomáhala, aby zostal zakorenený v Kristovej láske a v jeho konečnom cieli – nebi.
Rodinný človek. Vo veku dvadsaťšesť rokov sa Tomáš oženil s šestnásťročnou ženou menom Jane. Po šiestich rokoch a štyroch deťoch zomrela. Do mesiaca sa Tomáš oženil s Alice, vdovou o osem rokov staršou. Rýchle opätovné manželstvo nebolo v tých časoch nezvyčajné, v dobe keď sa kládol väčší dôraz na praktické potreby ako na romantiku. Nebolo to však manželstvo bez lásky z rozumu. Obidve manželky mu boli drahé. V vážne napísal, že si dokáže predstaviť, že by títo dvaja ľudia a on sám žili spolu šťastne – „ak by to osud a náboženstvo dovolili“!
Morova domácnosť sa stala rušným a šťastným miestom, ktoré Alice viedla s láskavosťou a efektívnosťou. Pridali sa k nim aj ďalší, vrátane štyroch sirôt, jednej chudobnej vdovy, príbuzných, dlhodobých hostí a zvierat, ako napríklad Morova domáca opica (ktorá sa objavuje na rodinnom portréte). Domáci život bol disciplinovaný a zbožný, s rannými a večernými modlitbami a čítaním Písma počas večere.
Na základe vlastných skúseností Tomáš odporúčal, aby si zaneprázdnený človek našiel nejaké tiché miesto, „čo najďalej od hluku a spoločnosti“, kde by mohol byť každý deň sám s Bohom. More si sám tento čas ticha zabezpečoval tým, že vstával o druhej ráno na osobnú modlitbu. Potom nasledovalo štúdium, práca za písacím stolom a denná omša. (Do postele chodil o deviatej večer a po obede si zdriemol). Keď to bolo možné, strávil celý piatok modlitbou osamote pred krížom.
Otcovská starostlivosť. Tomáš veľmi miloval svoje deti. Aby im zabezpečil vzdelanie a náboženskú výchovu, založil domácu školu a starostlivo naplánoval učebný plán. Chodili do nej deti, deti v pestúnskej starostlivosti – a nakoniec aj jedenásť vnúčat – všetko pod dohľadom Alice.
Tomáš a Alice na výučbu tradičných predmetov používali inovatívne metódy. Aby vzbudil záujem o gréčtinu, Tomáš umiestnil písmená gréckej abecedy na detský lukostrelecký terč! Ešte inovatívnejšie na tú dobu bolo, že dievčatá dostali rovnako dobré vzdelanie ako chlapci. Tomášova najstaršia dcéra Margaret sa preslávila svojou učenlivosťou a neskôr vydala vlastné vedecké a duchovné diela.
Tomáš trval na tom, aby deti tvrdo pracovali. Keď bol na služobnej ceste, očakával, že mu budú každý deň písať listy – v latinčine, s dôrazom na štýl. Zároveň ich hojne chválil a povzbudzoval, občas s dávkou humoru. V jednom liste spomenul ich pokroky v astronómii a žasol nad tým, že dokážu nielen ukázať „Polárku alebo Síria, či akúkoľvek bežnú hviezdu“, ale dokonca sa naučili „rozlišovať Slnko od Mesiaca!“
Tým, že ich vzdelával, Tomáš pripravil svoje deti na úspech vo svete. Naučil ich však aj odolávať svetu, keď by im hrozilo, že ich odvedie od Boha. Skutočným úspechom, povedal im, je „zostať pevný a vytrvalo sa držať Boha… v čase, keď vám nikto nedá dobrú radu ani nikto nepodá dobrý príklad.“
Prestíž a moc. Ako deti rástli, rástla aj Tomášova reputácia. Patril k špičke renesancie v Anglicku. Medzi svojich priateľov zaraďoval Erasma z Rotterdamu, Holanďana, ktorý bol v tej dobe popredným európskym učencom. Stal sa populárnym autorom. Jeho najznámejším dielom je Utópia – tento termín sám vymyslel – fiktívna správa o nedávno objavenom kraji, kde ľudia vo väčšine prípadov žili rozumnejšie než v šestnástom storočí v Európe. Ale ako naznačuje samotný názov, v skutočnosti to bolo „nikde“ – čo je v gréčtine význam slova utopia.
Napriek tomu, že si s humorom predstavoval utópiu bez právnikov, More sa vo svojej profesii dostával do popredia. Stal sa hlavným právnikom londýnskeho obchodného združenia, členom parlamentu a sudcom s povesťou spravodlivosti a efektívnosti. Potom zanechal súkromnú prax aj ostatné vládne funkcie a začal pracovať na plný úväzok pre Henricha VIII. Na Henrichovom dvore pôsobil ako kráľov osobný tajomník a člen rady. Nakoniec sa stal kancelárom – najvyššou politickou funkciou v Anglicku po kráľovi.
Pod tlakom a v strese. Mohlo by sa zdať, že Tomáš viedol očarujúci život, plný úspechov a uznania zo všetkých strán. Niektoré aspekty jeho práce mu však vôbec nevyhovovali. Služobné cesty spojené s únavnými rokovaniami o obchodných zmluvách ho na celé mesiace odnášali preč z domu. Jeden list, napísaný z Francúzska, ukazuje Tomáša, ako v silnom daždi jazdí cez vidiek a v duchu skladá básne, aby zabavil svoje deti doma, zatiaľ čo sa jeho kôň neustále zabáral do blata.
Henrichov dvor s jeho okázalým prejavovaním bohatstva a moci bol pre Tomáša sotva podľa vkusu. A nemal žiadne ilúzie o prioritách tohto kráľa, ktorý ho občas navštívil doma a nazýval ho priateľom. Jedného večera, potom, čo sa Henrich prechádzal po zadnom dvore s rukou okolo ramien kancelára, Tomáš povedal svojmu zaťovi: „Nemám žiadne pochybnosti, že keby mu moja hlava priniesla jediný hrad vo Francúzsku, prišiel by som o ňu.“
Práca s Henrichom bola určite stresujúca. V skutočnosti Tomáš prijal miesto v jeho kabinete napriek pochybnostiam o jeho politike. Ale, ako vtedy napísal: „Nesmieš opustiť loď uprostred búrky len preto, že nedokážeš ovládať vetry.“ Skôr „musíš hľadať a usilovať sa zo všetkých síl riešiť veci taktne. Čo nemôžeš obrátiť na dobré, musíš urobiť čo najmenej zlého.“
Morovo odhodlanie robiť to dobré, čo mohol, bolo čoraz viac skúšané. Henrich hľadal slávu v zbytočných vojnách a začal koketovať s protestantizmom, čo Tomáš vnímal ako hrozbu pre cirkev a celý spoločenský poriadok.
Radostná povinnosť. Prečo Tomáš trávil čas nudnou, často nevďačnou a nakoniec aj nebezpečnou prácou?
Svoju úlohu zohrala aj osobná ambícia: Tomáš si myslel, že laici by sa mali svojej práci venovať celým srdcom a dosiahnuť v nej čo najväčší úspech.
Myslel si však, že by sme to mali robiť nie z túžby byť bohatí a slávni, ale z pocitu povinnosti voči rodine a spoločnosti.
„Povinnosť“ sa nám môže javiť ako pochmúrna motivácia. Máme sklon uvažovať skôr v duchu „snívaj o svojom sne“ a „nasleduj svoju vášeň“. Pre Tomáša však plnenie povinností bolo prejavom jeho lásky ku Kristovi, ktorý mu zveril tieto zodpovednosti ako dar a povolanie.
Táto vernosť týmto povinnostiam – svojmu povolaniu, mohli by sme povedať – prispievala k pocitu rovnováhy a pokoja, ktorý bol charakteristickým znakom Tomášovho života. A tak aj keď hovoril o tom, že je príliš zaneprázdnený a „rozptýlený“, zostával zdrojom dobrej nálady pre tých okolo seba, pretože považoval všetku svoju prácu za prácu pre Ježiša a nie pre seba samého.
Nezablúdiť v bludisku. Tomáš si predstavoval svet obchodu a politiky ako obrovské kruhové bludisko, v ktorom sa ľudia zúfalo naháňajú v snahe zbohatnúť a získať moc, bez toho, aby premýšľali o svojom konečnom cieli. Pozoroval, že toľko ľudí tvrdo pracuje z nesprávnych dôvodov, že si tým sami spôsobujú starosti a únavu: „Naozaj si myslím, že mnohí si kupujú peklo s takou bolesťou, že by si mohli kúpiť nebo za menej ako polovicu ceny.“
Sám Tomáš pracoval hlboko v útrobách bludiska. Pracoval tvrdo – jeden historik ho hodnotí ako najlepšieho vládneho úradníka svojej generácie. Nepochybne zažíval pokušenia, keď sa pohyboval vo svete bohatých a mocných. Dokázal sa však chrániť pred pýchou, chamtivosťou a závisťou tým, že si neustále pripomínal, že život je krátky a čaká nás večnosť. V modlitbe prosil o pomoc, aby videl svoje úsilie, problémy a úspechy z hľadiska Božieho súdu. Prijal radu z Písma a premýšľal o nevyhnutnosti smrti: „Vo všetkom, čo robíš, pamätaj na koniec svojho života, a tak nikdy nezhrešíš“ (Sirach 7, 36).
Počas svojho pobytu na Henrichovom dvore napísal Tomáš súkromnú úvahu o tomto verši. Smrť by sa nikdy nemala vnímať ako „niečo vzdialené“, povedal. Život sa skončí dosť skoro a každý z nás bude musieť zložiť účty. Má teda zmysel neustále sa pýtať: Žijem tak, aby som vošiel do večného života s Bohom?
Posledná etapa. Keď sa s Henrichom rozlúčil, Tomáš sa ocitol prakticky sám. Ani jeho rodina nechápala dôvody, prečo sa postavil proti kráľovi. Noc za nocou ležal bez spánku, sužovaný myšlienkami na mučenie a strachom, že nesplní svoju poslednú povinnosť: odmietnuť súhlasiť s Henrichovým uchopením moci nad cirkvou.
Počas svojho pätnásťmesačného väzenia cítil Tomáš potrebu pripomínať si, že Boh mu poskytne všetku milosť, ktorú potrebuje. Modlil sa, rozjímal a písal o nádeji, ako aj o sile a pokore Ježiša pred jeho vlastným utrpením.
Nakoniec, s dôverou v Božiu lásku a so snahou napodobniť Ježišovo ochotné prijatie kríža, našiel Tomáš silu zostať verný. Napokon zomrel tak, ako žil – s veľkým pokojom a dôverou v Pána.
Tak bol Tomáš veselým spoločníkom až do konca. Keď potreboval pomoc pri výstupe po schodoch na popravisko, kde mal byť sťatý, požiadal kata, aby ho vzal za ruku. „Pomôž mi hore,“ povedal. „Čo sa týka zostupu, to asi zvládnem sám.“