Žena, matka, mystička, rehoľníčka
Život svätej Františky Rímskej
Patricia Mitchellová
V 14. storočí bolo manželstvo viac než len jednoduchým zväzkom jedného muža a jednej ženy. Obzvlášť v aristokratických kruhoch. Manželstvá dohadovali rodičia s vyhliadkou na utvorenie spojenectiev, zväčšenie rodinného bohatstva a zveľadenie spoločenského postavenia. A keď bolo raz takéto manželstvo dohodnuté, nevesta a ženích nemali veľa možností, ako sa mu vyhnúť.
To sa stalo aj dievčaťu s menom Franscesca Bussa, ktorú dnes poznáme ako svätú Františku Rímsku. Františka sa narodila v Ríme v roku 1384. V mladosti sa naučila modliť a navykla si navštevovať mnohé kostoly Večného mesta. Jej zbožná matka dokonca zariadila, aby sa jej spovedníkom a duchovným vodcom stal benediktínsky mních Antonio Savello. A Františka v hĺbke duše túžila stať sa rehoľnou sestrou.
Preto keď jej otec povedal, že jej dohodol sobáš s rímskym šľachticom Lorenzom Ponzianom, Františku naplnila úzkosť. Páter Antonio vedel, že Františka reálne nemá možnosť odmietnuť toto manželstvo a povedal jej, že ak jej rodičia na tom trvajú, mala by to prijať ako Božiu vôľu. A tak sa ešte ako dvanásťročná vydala a odišla žiť do Ponzianovho paláca, ktorý sa nachádzal v rímskej štvrti Trastevere.
Ponzianovci ju vrelo prijali a jej manžel Lorenzo bol láskavý a dobrý. Spriaznenú dušu a celoživotnú priateľku si našla aj vo svojej švagrinej, Vannozze, ktorá tiež túžila zasvätiť svoj život Bohu. Spoločne si vytvorili režim, súčasťou ktorého bola modlitba a skutky dobročinnej lásky. Františka však pritom neignorovala ani mnohoraké povinnosti, plnenie ktorých sa očakávalo od manželky šľachtica. Vo svojom rušnom paláci si vyhradila dve osobitné miesta – jedno v záhrade a jedno v neobývanej izbe –, na ktoré sa mohla v rôznych chvíľach dňa utiahnuť a byť s Pánom. Takmer denne taktiež chodievala do miestnej nemocnice, aby sa starala o chorých a utešovala trpiacich.
Mnohé rímske šľachtičné Františkin a Vannozzin spôsob života kritizovali. Dokonca aj Františkina svokra Cecilia si myslela, že jej nevesty vedú príliš prísny život, a na svojich synov Lorenza a Paluzza, ktorý bol manželom Vannozzi, naliehala, aby im zakázali niektoré ich činnosti. No títo dvaja muži to odmietli a Cecilia napokon ustúpila. Napriek výsmechu, ktorý sa im dostal, Františka a Vannozza k sebe pritiahli aj niekoľko ďalších urodzených žien, ktoré spolu s nimi pracovali medzi chudobnými a trpiacimi.
Spravovanie domácnosti
Františka vedela, že jej povinnosti manželky a ženy v domácnosti si vyžadujú istú flexibilitu. A tak počas svojho prvého tehotenstva zmiernila skutky kajúcnosti. A po narodení svojho syna Giovanniho Battistu trávila väčšinu svojho času s ním. O rok neskôr jej zomrela svokra a Františka dostala na starosť celú domácnosť. Po tejto zodpovednosti netúžila, no vnímala to ako Božiu vôľu, a tak sa zo všetkých síl usilovala, aby sa v ich paláci pokojne žilo a plodne pracovalo.
Mimo jej paláca však nevládla pokojná atmosféra. Sídlo pápeža Bonifáca IX. obliehali bojujúce rodiny, ktoré napadli mesto a zanechali po sebe spúšť, hladomor a šíriace sa choroby. Františka na túto krízu zareagovala tým, že svojim sluhom nariadila, aby nakŕmili každého, kto príde do paláca s prosbou o pomoc. Keď jej svokor protestoval, že rozdáva priveľa ich jedla, Františka sa pomodlila a obilie a víno sa zázračne rozmnožili.
Život v turbulentných časoch
Uprostred tohto zmätku Františka porodila dve ďalšie deti: syna Evangelistu a dcéru Agnesu. V roku 1409 sa zmocnili mesta pápežovi nepriatelia. Terčom útoku sa stal aj jej manžel, ktorý bol veliteľom pápežskej armády. Lorenzo takmer zomrel v boji, no prežil. Františka zostala po jeho boku, ošetrovala ho a starala sa oňho a Lorenzo sa napokon uzdravil, aj keď už nikdy nenabral svoju niekdajšiu silu. Krátko nato bol zajatý Lorenzov brat Paluzzo. Jeho nepriatelia sa vyhrážali, že ho popravia, ak ho nevymenia za Battistu, Lorenzovho a Františkinho prvorodeného syna, ktorý mal v tom čase len deväť rokov.
Františka bola od strachu bez seba, no don Antonio jej poradil, aby dôverovala Bohu a chlapca odovzdala. Napriek tomu, že toto riešenie išlo proti všetkým jej materinským inštinktom, urobila to. Keď chlapca odovzdala, odišla sa pomodliť do neďalekého kostola. Battistu naložili na koňa, aby ho mohli odviezť na tajné miesto. No kôň sa odmietal pohnúť a nechcel sa pohnúť ani po úderoch bičom. Vojakov zachvátila hrôza, a tak chlapca vrátili jeho mame.
No prišli ďalšie skúšky. Mesto bolo opäť napadnuté a Lorenzo sa v strachu o svoj život uchýlil na vidiek. Skupina mužov vyplienila jeho palác a opäť uniesla ich syna Battistu; napokon ho však opäť vrátili jeho mame. Krátko nato zomrel na mor ako deväťročný Evangelista, Františkin druhý syn. Napriek svojmu zármutku Františka spolu s Vannozzou v jednej časti paláca zriadili malú nemocnicu, prichyľovali ľudí, ktorí na ulici prosili o jedlo alebo zomierali od hladu, a priamo v uliciach mesta sa starali o chorých a umierajúcich.
Nadprirodzené dary
No napriek týmto nešťastiam Františkina viera čoraz väčšmi silnela – a s vierou prišla aj hojnosť nadprirodzených darov. Dostala dar uzdravovania. Aby k tomuto svojmu daru nepriťahovala príliš veľkú pozornosť, vytvorila si z vosku a oleja masť, ktorú potom používala pri starostlivosti o chorých – tak mohli pripísať uzdravenie masti, a nie jej samej. Raz so svojimi spoločníčkami stretla muža, ktorý mal takmer úplne odrezanú ruku. Vzala ho do svojej malej nemocnice, obviazala mu ranu a natrela ju svojou masťou. A ruka zázračne prirástla naspäť k telu.
Rok po smrti svojho syna Evagelistu dostala iný mimoriadny dar. Počas modlitby v jej kaplnke sa jej zjavil Evangelista. Povedal jej, že zakrátko bude do neba povolaná aj jeho sestrička; krátko nato Agnesa zomrela na mor. No Evangelistova návšteva mala ešte jeden účel: zoznámil Františku s anjelom, ktorý jej bol na celý život pridelený ako jej anjela strážca. Nielenže ju tento anjel chránil, keď prežívala satanove pokušenia a útoky, ale jej aj pomáhal uvedomiť si, že aj vtedy, keď plní svoje povinnosti hlavy rodiny, plní Božiu vôľu.
Františka dokázala tiež čítať v ľudských srdciach a niekedy ľudí udivovala tým, že im o nich povedala veci, o ktorých by sa nemohla dozvedieť prirodzeným spôsobom. Raz jednému mladíkovi napríklad povedala, aby sa nepomstil priateľovi, ktorý mu ukrivdil. Tento muž, ktorý sa svojmu priateľovi naozaj plánoval pomstiť, hneď nato zašiel za ním a požiadal ho o odpustenie. Počas jednej svätej omše videla celebranta celého pokrytého kožnými ranami, akoby mal malomocenstvo. Jej spovedník jej poradil, aby spomínanému kňazovi povedala o svojom videní, a keď to urobila, kňaz priznal, že slávil svätú omšu v stave ťažkého hriechu.
Naplnená túžba
Františka celý život prežívala v neochvejnej poslušnosti Pánovi, ochotne prijímajúc svoj život šľachtičnej so všetkými povinnosťami, ktoré tento stav obnášal. No nikdy nestratila túžbu po rehoľnom živote. A Boh jej túto túžbu napokon naplnil. Jej manžel, ktorý si uvedomoval túto jej hlbokú túžbu, súhlasil, že jej dovolí odísť a zbaví ju povinností manželského stavu, aby mohla žiť s komunitou žien. No keďže sa mu zhoršovalo zdravie, dal si jednu podmienku: chcel, aby s ním žila, dokým neumrie.
Františka s radosťou súhlasila a podnikla oficiálne kroky na vytvorenie komunity urodzených žien, ktoré ju nasledovali. Tieto ženy sa často schádzali na modlitbu pri benediktínskom Kostole Santa Maria Nuovo. Františka navrhla, aby sa volali Oblátky Panny Márie, zachovávali niektoré benediktínske zvyky a pritom zostali vo svete. Tieto urodzené panie žili takto ďalších sedem rokov a pritiahli medzitým ďalšie ženy z vyšších kruhov.
Na základe sérií videní Františka neskôr založila rehoľné spoločenstvo, v ktorom mohli žiť ženy, ktoré túžili po spoločnom živote v kláštore. Kúpili dom a nazvali sa Oblátky od Tor de Specchi, po veži, ktorá kedysi stála na tomto mieste. Na sviatok Zvestovania Pána, 25. marca 1433, tieto ženy prvý raz vstúpili do svojho nového domu – avšak bez svojej zakladateľky. Františka k nim chodievala tak často, ako len mohla, no naďalej žila so svojím manželom a starala sa oňho počas jeho poslednej choroby. Z domu odišla až po jeho smrti, v roku 1436, a zostávajúce roky svojho života strávila so svojimi milovanými sestrami v Kristovi.
Príklad aj pre nás
Františka zomrela vo svojom paláci 9. marca 1440. Mala päťdesiatsedem rokov a práve bola na návšteve u svojho syna a jeho rodiny. Na počesť jej zázrakov a svätosti ju rímsky ľud okamžite vyhlasoval za svätú – a uzdravení boli aj niekoľkí ľudia, ktorí jej prišli vzdať poslednú úctu do Kostola Santa Maria Nuovo.
Napodiv, Františka nie je za hranicami Ríma taká známa ako mnohí iní svätí. No aj pre nás má jej život veľký význam, podobne ako mal v jej dobe pre Rimanov. Je totiž príkladom, ako sa dá žiť vo svete a ako možno plniť svoje povinnosti a pritom sa zároveň úplne odovzdať a zasvätiť Pánovi. Františka nám ukazuje, ako môžeme prežiť – ba dokonca rásť a rozvíjať sa – aj neisté časy, ktoré prežívame. No azda najdôležitejšie je, že nás učí hodnote odovzdania našej vôle do vôle Boha, ktorého plány sú vždy lepšie než naše vlastné.
Svätá Františka Rímska, oroduj za nás!