Vkroč do svetla
Minulosť nás nemusí držať vo svojej moci
Mike Schmitz
Všetci dobre poznáme verš, ktorý sa skrýva pod súradnicami Jn 3, 16. Tento verš zvestuje mocnú pravdu, radostnú zvesť, že „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“. No hneď po týchto láskavých slovách nasledujú drsnejšie slová – ba dokonca azda jedny z najnáročnejších slov evanjelia. Ježiš hovorí: „A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo“ (3, 19).
Myslím, že zostávame v temnote a nevychádzame na svetlo Božej lásky často z dvoch dôvodov: pretože sa buď hanbíme za svoju minulosť, alebo sa cítime bezmocní v určitej situácii, ktorú práve prežívame.
Chvíľa beznádeje
Niečo také prežil aj páter Walter Ciszek. Bol obvinený z toho, že je vatikánskym špiónom, bol vypočúvaný a umiestnený na samotku. Po roku neprestajných výsluchov sa páter Walter priznal ku všetkému, z čoho ho jeho žalobcovia obviňovali. Podpísal každý dokument, ktorý mu dali podpísať, vrátane dokumentu o zrieknutí sa viery, Pána a občianstva. Bolo to najväčšie zlyhanie jeho života. Po tom, čo ho odprevadili na samotku, bol medzi štyrmi stenami jeho cely len on, Ježiš a pravda.
Na samotke strávil ďalšie štyri roky. V tom období ho ďalej vypočúvali a ako páku proti nemu používali toto jedno jeho zlyhanie. Páter Ciszek povedal: „Jediná lož zapríčiňuje stratu nevinnosti. Jediný pád rozbije nádobu. Možno ju azda opraviť, aby sa dala použiť, ale nedá sa urobiť celkom nová.“ Takéto myšlienky ho sužovali celé roky. Napísal: „Vytýkal som si, že som sa dopustil takej chyby, ale nenachádzal som cestu, ako sa vrátiť. Budúcnosť sa mi zdala beznádejne poznačená tou chybou.“
Začal si zúfať. Keď si uvedomil, že uviazol v temnote, pochopil, že stratil jedinú vec, ktorej sa mohol držať. „So strachom a chvením som sa okamžite obrátil k modlitbe,“ napísal. „Vedel som, že musím hneď začať hľadať Boha, na ktorého som zabudol. Musel som prosiť, aby ma ten okamih zúfalstva neurobil nehodným jeho pomoci.“
Takto sa totiž môžeme cítiť, keď nás pokoruje a drží v moci naša minulosť a cítime sa bezmocní v situácii, v ktorej sa práve nachádzame. Môžeme si myslieť: „Toto rozhodnutie, tento hriech, ktorý som spáchal, ma urobil nehodným jeho pomoci.“
Obklopený „oslepujúcim svetlom“
Páter Walter ďalej píše:
„Vyznával som svoju bezmocnosť čeliť budúcnosti bez [Boha]. Povedal som mu, že moje vlastné schopnosti sú teraz vyčerpané a že on je mojou jedinou nádejou.
Náhle ma utešili myšlienky na nášho Pána a jeho agóniu v záhrade. ,Otče,‘ povedal, ,tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich.‘ Aj on v Getsemanskej záhrade stojac zoči-voči utrpeniu a smrti zakúšal vo svojej ľudskej prirodzenosti pocit strachu a slabosti. Nie raz, ale trikrát prosil, aby bol uchránený pred touto skúškou alebo aby mu bola táto skúška nejako pozmenená. Napriek tomu vždy modlitbu zakončil úplným odovzdaním sa a podriadením sa vôli Otca. ,No nie čo ja chcem, ale čo ty.‘“
Bez Boha a jeho milosti máme len seba a spoliehanie sa na seba. No spoliehanie sa na seba vždy vedie k sebaodsúdeniu. A sebaodsúdenie vedie k pochybnostiam o sebe. A tak sa dostávame do začarovaného kruhu: Ak zabudnem na Božiu milosť, budem sa spoliehať na seba. A páter Ciszek si uvedomil túto neuveriteľnú milosť: Už sa nemôžem spoliehať na seba. Môžem svoju dôveru vkladať len do Božej milosti.
Píše: „Ak bol môj moment zúfalstva momentom úplnej tmy, potom toto bol zážitok oslepujúceho svetla. Okamžite som vedel, čo musím urobiť, a čo urobím, a nejako som vedel aj to, že to dokážem. Vedel som, že sa musím úplne odovzdať vôli Otca a odteraz žiť v tomto duchu odovzdanosti Bohu. A urobil som to.“
Ak náš život dokáže zmeniť jedno slovo, tak je to dôvera. Schopnosť povedať: Dobre, Bože, nielenže viem, že existuješ, že ma miluješ a že si mojou silou, mojou krásou a mojou dobrotou, ale viem tiež, že ti môžem dôverovať aj uprostred svojej slabosti a svojho zlyhania.
„Oprava zlatom“
Čo od nás Boh očakáva, keď sa ocitneme v zovretí svojej minulosti alebo bezmocní v prítomnosti? Páter Ciszek píše:
„Boh od nikoho nežiada nemožné. Naozaj, ani odo mňa nežiadal viac ako od každého iného človeka a od každého kresťana v jeho každodennom živote. Žiadal iba, aby som sa naučil vidieť ľudské utrpenie okolo seba, tie okolnosti permského väzenia, ako niečo poslané z jeho rúk a rozhodnuté jeho prozreteľnosťou.“
V Japonsku existuje fascinujúca forma umenia zvaná kintsugi či „oprava zlatom“. Je to spôsob opravy rozbitej keramiky pomocou striebra alebo zlata zmiešaného so živicou. Touto zmesou sa potom lepia dokopy kúsky rozbitých nádob. Napokon takto vznikne nádoba, ktorá je ešte krajšia ako pôvodná nerozbitá keramická nádoba. Zlaté a strieborné žilky prechádzajúce keramikou ju skrášľujú tak, že je krajšia než nová nerozbitá nádoba.
A toto je tajomstvo Božej milosti. Keď upadneme do hriechu a Boh nás obráti, privedie späť k sebe a premení nás svojou milosťou. Boh nás skutočne privádza naspäť k sebe a potom nás vyzdvihuje. Milosť neodstraňuje ani neobchádza našu prirodzenosť; ona ju buduje – pozdvihuje a zdokonaľuje ju. A tak, keď ideme na svätú spoveď, nie sme len obnovení do pôvodného stavu. Keď sa odvoláme na Božiu milosť, staneme sa ešte lepšími než sme boli. To sú tie zlaté žilky, ktoré prechádzajú naším životom. A tak mal Walter pravdu: keď sa raz nádoba rozbije, už nikdy nemôže byť taká, aká bola, keď bola nová. No Božia milosť nás môže urobiť ešte lepšími než sme boli. Je to čosi podobné ako kintsugi: Boh s nami pracuje na oslobodení od našej minulosti a aj na oslobodení sa od bezmocnosti v situácii, ktorú práve prežívame.
Ak to Boh chce
Páter Walter povedal, že po tom, čo si konečne uvedomil, že zabudol na Boha, už sa viac nebál zlyhania ani toho, že urobí nejakú chybu. Predtým sa kráčajúc na vypočúvanie celý chvel, pretože ho zožierala úzkosť. No teraz si uvedomil, že je pri vypočúvaní úplne pokojný. Sám napísal:
„Ani som sa viac nebál, že sa dopustím omylu, pretože za každým ďalším vývojom a za každou ďalšou možnosťou bola Božia vôľa. Dôverujúc v Božiu milosť, cítil som sa schopný riešiť každú situáciu a postaviť sa zoči-voči každej výzve. Prijmem všetko, čokoľvek sa on rozhodne poslať na mňa.“
Dokonca aj vyšetrovateľ uznal, že prežíva hlboký pokoj. A tak mu začal klásť otázky: „Dobre, páter Walter, ako by sa vám páčilo stať sa kaplánom poľskej armády?“ A páter Walter odpovedal: „Iste, ak to Boh chce.“ „Ako by sa vám páčilo stať sa kaplánom ruskej armády?“ „Iste, ak to Boh chce.“ „A čo tak stať sa špiónom KGB vo Vatikáne?“ „Iste, ak to Boh chce.“ Nakoniec sa však dostali do bodu, keď povedali: „Dobre, dohodnuté. Budete špiónom KGB vo Vatikáne. Tu máte papier. Podpíšte ho.“ V tom momente otec Walter vedel, že Boh mu hovorí: „Musíš povedať nie.“
Keď prišiel moment podpisu, spomína: „Jednoducho som odmietol.“A hoci vyšetrovateľ vybuchol, zúril a vyhrážal sa mu, že ho okamžite zabije, páter Walter napísal: „Vôbec som nemal strach. Myslím, že som sa usmieval. Vtedy som si uvedomil, že som vyhral.“ Nie preto, že porazil KGB alebo sovietsku armádu… nie preto, že porazil nejakého človeka, ale preto, že si uvedomil, že aj v tejto chvíli môžem robiť presne to, čo odo mňa Boh žiada. Nie som otrokom svojej minulosti. Nie som bezmocný tvárou v tvár svojej súčasnej situácii. A Boh ma v tejto chvíli neopustil.
Do svetla
Každý z nás musí prísť k tejto pravde: nie si otrokom svojej minulosti a nie si bezmocný tvárou v tvár svojej súčasnej situácii. Prečo? Pretože môžeš skutočne vykročiť z tmy do svetla. Ale to znamená, že sa musíme rozhodnúť a povedať: Budem dôverovať Bohu a veriť, že nie som otrokom svojej minulosti. Budem dôverovať Bohu a veriť, že nie som bezmocný vo svojej súčasnej situácii. On zvíťazil. Jeho milosť ma oslobodzuje. A ďalší krok, ktorý robím, je krokom do svetla.