Veľké očakávania
Odpoveď na nenaplnené sny
Mike Schmitz
Walter Ciszek bol synom poľských imigrantov, ktorí sa usadili v meste Shenandoah v Pensylvánii. Ako chlapec sa často dostával do šarvátok a bitiek a zo školy sa ulieval viac, než do nej chodil. Jeho frustrovaný otec, ktorý pracoval ako baník, ho raz vzal na policajnú stanicu a snažil sa policajtov presvedčiť, aby ho poslali do nápravného zariadenia pre mladistvých. No krátko nato, akoby z ničoho nič, Walter vyhlásil, že sa chce stať kňazom. Rodinu aj priateľov to šokovalo. No keď sa jeho mama otriasla z prvotného šoku, povedala: „Dobre. No ak máš byť kňazom, tak si daj záležať na tom, aby si bol dobrým kňazom.“
A tak Walter vstúpil do seminára. Mal pritom isté očakávania. Počúval príbehy o svätcoch, ktorí sa modlili a postili, a tak to robil aj on. Po večierke sa vykrádal do kaplnky a modlil sa. Celý rok prežil bez jedenia mäsa. A počas Pôstu sa rozhodol, že bude jesť len chlieb a piť len vodu. Mal od seba veľmi vysoké očakávania. Hovoril si: „Ak to robili svätí, potom to budem robiť aj ja.“
Smelý krok
V istom momente sa Walter dopočul, že jezuiti sú takí „duchovní vojaci“, a tak sa rozhodol, že sa stane jezuitom. Nasadol na vlak a vydal sa priamo do provinciálneho domu jezuitov – a odmietol odísť, pokým ho provinciál neprijme do rádu. Počas druhého roku Walterovho noviciátu pápež Pius XI. napísal list všetkým seminaristom, v ktorom opísal, ako veľmi sú potrební misionári v Rusku, pretože komunistická strana vykoreňuje z ľudí vieru. Svätý Otec napísal, že Cirkev potrebuje kňazov, ktorí budú smelí, odvážni a dostatočne svätí na to, aby v Rusku slúžili ľuďom, ktorým nik neslúži. Keď si Walter vypočul tieto slová, zahorelo mu srdce. Pomyslel si: To je o mne! Boh chce odo mňa toto. A tak sa ako dobrovoľník prihlásil na misie do Ruska. A prijali ho.
Predstavení ho najskôr poslali do Ríma študovať na Russicu, teda v ruskom seminári. Tam sa naučil po rusky a naučil sa aj sláviť svätú omšu vo východnom obrade. No počas pobytu v Ríme sa cítil veľmi osamelý a cnelo sa mu po domove. V tomto čase mu zomrel aj otec a Walter si, žiaľ, nemohol dovoliť odletieť domov na jeho pohreb. Jeho rodina bola taká chudobná, že v roku 1937 mu nik z jeho rodiny nemohol prísť na vysviacku. Aj keď očakával, že sa stane veľkým mužom, prežíval zároveň aj rôzne sklamania.
Po jeho vysviacke sa situácia v Rusku tak zhoršila, že Svätý Otec tam kňazom zakázal chodiť. Páter Walter toho obetoval tak veľa, aby nasledoval svoje povolanie, a teraz zakúšal ďalšie sklamanie. Namiesto toho ho vyslali do Poľska. V Poľsku slúžil približne jeden rok, no už zakrátko bolo Poľsko napadnuté Ruskom. Preto páter Ciszek spolu s jedným ďalším kňazom nasadli na vlak a vydali sa hlbšie do Ruska s cieľom pracovať v lese ako drevorubači. Práve vtedy narazili Walterove očakávania na realitu. Myslel si, že tam bude pracovať a slúžiť ľuďom, ktorí pravdepodobne túžia po evanjeliu. No namiesto toho prišiel tam, kde nik evanjelium počuť nechcel. Komunistická mašinéria odviedla „dobrú“ prácu – vykorenila zo sŕdc ľudí vieru a vštepila do nich strach hovoriť o Bohu. Preto sa nik nechcel rozprávať o viere.
Toto som nechcel
Čím hlbšie si uvedomovali, že nikto nechce počúvať ich slová, tým väčšmi rástlo aj sklamanie v srdci týchto kňazov. A sklamanie postupne nahradili rozčarovanie a depresia.
„Občas sme sa začali aj ľutovať, aj tvrdo posudzovať svojich spoločníkov v práci. Veď som sa zriekol toľkých vecí, obetoval som toľko a riskoval som veľa pre to, aby som priniesol týmto ľuďom Krista – a oni sa ani len nechceli o tom rozprávať…
Inokedy som sa cítil ponížený… Prišiel som im poskytovať službu, ale oni mi nedali možnosť slúžiť, lebo nikto ma nechcel počúvať… Prišli sme do niečoho, čo sme pokladali za veľké misionárske podujatie. Boli sme plní oduševnenia a horlivosti a narazili sme na tvrdú realitu. Veci tu neboli také, ako sme si ich predstavovali, a neboli sme vystrojení zvládnuť veci, ktoré sme mali vykonať. Tak to bolo s našimi nádejami, očakávaniami, snami, presvedčením a najmä s naším oduševnením.“
Stáli pred voľbou, pred ktorou stojíme aj my. Môžeme sa realite vyhnúť alebo ju prijať. Ako sa realite vyhýbame? Utekáme pred ňou, ignorujeme ju, svojpomocne sa liečime a utišujeme svoju bolesť. Realitu odmietame veľmi často. Presne o tom hovorí páter Ciszek.
„A hoci naša situácia bola možno trochu jedinečná, samotné pokušenie jedinečné nebolo. Je to rovnaké pokušenie, ktorému čelí každý, kto nasledoval povolanie a zistil, že realita života vôbec nie je taká, ako si ju predstavoval v prvom návale svojej vízie a svojho nadšenia.“
Uprostred tejto reality hovoríme Bohu:
„Nemyslel som si, že budem žiť takýmto životom. O toto som sa neusiloval, ani som také niečo nechcel mať. Keby som bol vedel, že to tak bude, nikdy by som si to nebol vybral. Nikdy by som to nebol sľuboval. Odpusť mi, Bože, ale ja sa musím vrátiť. Nemôžeš ma viazať k prísľubu, ktorý som urobil v nevedomosti. Nemôžeš odo mňa očakávať, že zachovám zmluvu v dobrej viere, ale bez znalosti skutočných faktov. To nie je správne. Nikdy som si ani len nepomyslel, že sa to tak vyvinie. Jednoducho to neznesiem, nezostanem tu ďalej!“
Takúto úprimnú modlitbu predniesli mnohí z nás. Je to modlitba kňaza, ktorý príde do farnosti, či rehoľnej sestry, ktorá rozpoznala povolanie byť Kristovou nevestou, no potom si uvedomí: „Toto som neočakával…“ „Toto som nečakala.“ Je to modlitba každého človeka, ktorý urobí veľké rozhodnutie. Máme isté očakávania, no potom zistíme: „Nie je to vôbec také, ako som si to predstavoval.“
Očakávania verzus realita
Pred touto výzvou stojí každý jeden z nás: očakávania verzus realita. Prijať realitu jednoducho znamená uznať pravdu, aj keď je táto pravda ťažká. Prijatie nie je vždy to isté čo schvaľovanie, neznamená to, že by sme hovorili: „To je v poriadku. Je to dobré.“ Prijatie je ochota kráčať v pravde. Je to uznanie reality, dokonca aj tvrdej reality.
V tom okamihu si Ciszek uvedomil: „Musel som dať bokom svoje očakávania a prijať realitu.“ Keď to urobil, všetko sa zmenilo. Uvedomil si, že nedával áno niečomu; dával áno Niekomu. Aj keď túžil odísť, ďalej sa modlil, ďalej slúžil svätú omšu a robil, čo potreboval robiť. A to potrebujeme robiť aj my – uprostred pokušenia zutekať alebo odmietnuť realitu – potrebujeme stále robiť to, čo máme robiť.
Raz páter Ciszek napísal:
„Došlo nám to. Boh nám udelil milosť vyriešiť našu dilemu, dal nám odpoveď na naše pokušenie. Bola to milosť jednoducho sa pozrieť na našu situáciu z jeho, nie nášho pohľadu. Bola to milosť nesúdiť naše snahy podľa ľudských štandardov alebo podľa našich túžob, či očakávaní toho, čo sa bude diať, ale skôr podľa Božieho zámeru. Bola to milosť pochopenia toho, že našu dilemu, naše pokušenie sme si vytvorili my sami a že jestvuje len v našich mysliach; nezhodovalo sa a nemohlo sa zhodovať so skutočným svetom, ktorý stvoril Boh a ktorý je v konečnom dôsledku riadený jeho vôľou.“
Toto je nesmierne dôležité pre nás všetkých: musíme si uvedomiť, že nie sme povolaní žiť taký život, aký sme očakávali; sme povolaní prežívať život, ktorý nám bol daný. Páter Ciszek napísal: „Tieto veci, dvadsaťštyri hodín tohto dňa, to bola jeho vôľa; mali sme sa naučiť rozpoznať jeho vôľu v danej situácii a podľa toho konať.“
Zlodej pokoja
Aj napriek našim veľkým očakávaniam sme povolaní dať tieto očakávania bokom a prijať realitu. Pretože ak to neurobíme, niečo premeškáme. Pretože očakávania sú zabijakom radosti, sú zlodejom pokoja a oberajú nás o vnímanie Božej prítomnosti. Páter Ciszek na to prišiel a toto zistenie zmenilo celý jeho život. No zároveň sa vôbec nič nezmenilo. Stále pracoval v Rusku v tábore drevorubačov. A tie najhoršie veci mal vlastne ešte len pred sebou. Ešte ho nezatkli, nezavreli na samotku ani neposlali do pracovného tábora. No všetko zmenilo to, že dal bokom svoje očakávania a prijal realitu.
Aj my môžeme povedať: „Neviem, čomu som hovoril áno, a neviem, na čo všetko ma budeš žiadať povedať áno, ale na tom nezáleží. Pretože som ochotný odložiť bokom svoje veľké očakávania a prijať realitu. Poznám Ježiša; viem teda, komu dávam svoje áno.“
Citácie v článku sú prevzaté z knihy Ukázal mi cestu (CISZEK, Walter; FLAHERTY, Daniel L.), Dobrá kniha, 1995.