Vždy je nádej, že sa vrátia
Veľký mýtus o deťoch, ktoré odpadli od viery
Brandon Vogt
„Môj syn je úplne stratený,“ vysvetľovala Diana. „Mám ho rada a vážne dúfam, že jedného dňa uzrie svetlo, no nie je žiadna šanca, že by sa niekedy vrátil do Cirkvi. Je to beznádejný prípad.“
Mnohí rodičia cítia podobnú beznádej. Vidia, ako veľmi sa ich deti vzdialili od Boha alebo viery, a nevidia pre ne žiadnu cestu späť. Ich deti nejavia o náboženské veci žiadny záujem, alebo si dokonca vypestovali voči Cirkvi taký silný odpor, že by to chcelo zázrak, aby sa do nej vrátili.
No po istom čase a nespočetných rozhovoroch s rodičmi a mladými som prišiel na to, že to vôbec nie je pravda – je to len mýtus. Žiadne dieťa nie je beznádejný prípad. Vždy jestvuje cesta, po ktorej sa môže vrátiť k Bohu a Cirkvi. Ako to viem? Pretože vaše dieťa zostáva pod ochranou Božej prozreteľnosti. Je to Boh, kto vaše dieťa miluje nekonečnou láskou a kto túži po tom, aby sa vrátilo k viere, ešte viac než vy.
Keď však veríme tomuto mýtu, stávame sa apatickými a bezmocnými. Myslíme si: „Táto situácia je beznádejná. Nemôžem s tým nič urobiť, a tak to ani nebudem skúšať.“ Tento problém ešte väčšmi zhoršuje to, že deti, ktoré sa vzdialili od viery, často nie sú ochotné diskutovať, prečo sa to stalo. To stavia rodičov do zložitej situácie. Oni chcú o danej veci hovoriť a dúfajú, že zmenia svojmu dieťaťu názor, ale dieťa ukončí rozhovor skôr, ako sa vôbec začne. Búrlivú reakciu môže vyvolať čo i len zmienka o „Bohu“, „Cirkvi“ alebo „katolíckej viere“.
Počúvanie prináša ovocie
Plodný dialóg je možné nadviazať niekoľkými spôsobmi – dokonca aj vtedy, keď sa to zdá nemožné. Najdôležitejším a najtaktickejším krokom je počúvať názory a pocity vášho dieťaťa o viere a zároveň odolať pokušeniu prehovárať mu do duše. Napríklad namiesto toho, aby ste svojmu dieťaťu neustále pripomínali, prečo je dôležité, aby opäť začalo chodiť na svätú omšu, opýtajte sa ho, prečo sa rozhodlo, že prestane chodiť na svätú omšu. Namiesto toho, aby ste sa trápili tým, že už neverí v Boha, opýtajte sa ho, čo zmenilo jeho názor. Ak má problém s učením Cirkvi o antikoncepcii, homosexualite alebo rozvode, opýtajte sa ho, čo ho na tom najviac trápi.
Keď človek vedie rozhovor prostredníctvom otázok a robí to s postojom aktívneho počúvania, môže tak otvoriť k dialógu aj toho najuzavretejšieho mladého človeka. Môžu vám pri tom pomôcť napríklad takéto otázky:
- Dá sa u teba povedať, že veríš v Boha? Ak áno, ako by si ho opísal – aký je?
- Čo je podľa teba najlepší dôvod, aby človek veril v Boha a žil život s Bohom?
- Zažil si niekedy moment, v ktorom si cítil zvláštnu Božiu blízkosť? Ak áno, môžeš mi o tom porozprávať? Ak nie, chcel by si to niekedy zažiť?
- Modlíš sa? Ak áno, mohol by si mi to opísať? Ak nie, modlil si sa niekedy v minulosti?
- Keď si bol malý, brávali sme ťa na svätú omšu a zapájal si sa do života Cirkvi. Čo si na týchto zážitkoch najviac vážiš? Čo sa ti na tom najviac nepáčilo?
Identifikujte hlavné prekážky
Mohli by sme pridať ešte veľa ďalších otázok, no uvedené otázky aspoň pootvoria dvere dialógu a naštartujú ho. Len čo začnete počúvať odpovede svojho dieťaťa, ďalším krokom je zistiť, čo ho od života v Cirkvi odrádza. Zistil som, že pomerne účinný spôsob je, keď sa ho na to priamo opýtame:
„Čo ťa od Cirkvi najväčšmi odrádza?“
Je dôležité, aby ste to sformulovali takto. Nemáte sa ho pýtať: „Čo sa stalo s tvojou vierou?“ alebo: „Prečo už nie si katolík?“, či: „Prečo si prestal chodiť na omšu?“, pretože vaše dieťa sa môže považovať za „katolíka“, aj keď už nechodí na svätú omšu alebo sa nedrží katolíckych právd. Keď to poviete týmto spôsobom, tým svoje dieťa pozvete, aby sa zameralo na najväčšiu a najhlavnejšiu prekážku, ktorá mu bráni v návrate do Cirkvi.
Tú istú otázku možno položiť aj inak. Prípadne môžete touto druhou otázkou nadviazať na tú prvú:
„Čo ti najviac prekáža na Katolíckej cirkvi?“
Táto otázka je užitočná najmä pri odkrývaní hlavných emocionálnych prekážok, ktoré vášmu dieťaťu bránia vo viere. Takto sformulovaná otázka (o tom, čo mu „prekáža“) sa dotýka prekážky, ktorá ho najviac rozčuľuje alebo v ňom vyvoláva najväčší odpor. Nemusí to byť intelektuálna námietka, ale ak mu to prekáža, je to dôležité a musíte sa tým zaoberať.
Prijmite a ustojte kritiku
V tejto počiatočnej fáze počúvania by ste tiež mali byť pripravení prijať akýkoľvek prejav sklamania z Cirkvi zo strany vášho dieťaťa. Je dosť pravdepodobné, že ak mu dovolíte hovoriť úprimne, môže prejaviť hnev, povedať niečo sarkastické alebo vyjadriť svoje pohŕdanie – a to všetko bude namierené voči viere, ktorá je vám veľmi vzácna a drahá. Preto s tým vopred počítajte.
Vy však prijmite túto ventiláciu jeho emócií. Dajte mu najavo, že sa neurazíte a nebudete ho prerušovať, nech už z jeho úst vyjde akákoľvek kritika. Ak ho Cirkev v minulosti zranila, doprajte mu čas opísať svoju bolesť. Ak si myslí, že viera je pre jeho život nepodstatná, povzbuďte ho, aby vám vysvetlilo prečo. Ak si myslí, že učenie Cirkvi je odpudivé, dovoľte mu vyjadriť tieto svoje obavy. Svojimi slovami aj rečou tela dajte jasne najavo, že len chcete vedieť, čo si myslí. Nezaujmite hneď obranný postoj ani sa ním necíťte ohrození – len si ho vypočujte.
Ak jeho kritiku prijmete, dosiahnete niekoľko vecí. Po prvé, zistíte, aké sú hlavné dôvody jeho odporu voči Cirkvi. Vďaka tejto diagnostike budete môcť sústrediť svoju energiu na reálne problémy, a nie na tie, ktoré nimi v skutočnosti nie sú.
Po druhé, vyventilovanie mu pomôže objasniť si vlastnú kritiku. Kritika znie v našej hlave často rozumne – no len dovtedy, kým ju nevyjadríme nahlas. Len čo ju vaše dieťa verbalizuje, môže prísť na to, že nebola až taká presvedčivá, ako si spočiatku myslelo. Už len samotné vyzvanie ku kritike môže byť teda jemným spôsobom, ako oslabiť jej silu.
A napokon, tým, že si svoje dieťa vypočujete, vyjadríte, že vám na ňom a jeho obavách skutočne záleží. Vďaka tomu bude môcť pochopiť, že nie ste protivníkmi na dvoch stranách barikády náboženskej diskusie, ale že sa nachádzate na tej iste ceste hľadania pravdy.
Kľúčová je aj trpezlivosť; a to zvlášť v tejto prvotnej fáze. Musíte trpezlivo načúvať myšlienkam svojho dieťaťa a trpezlivo prijímať aj jeho bolesť a kritiku. Nie je náhoda, že svätý Pavol vo svojom slávnom hymne na lásku spomína hneď na začiatku slovko „trpezlivá“ (1 Kor 13, 4 – 8): Láska je trpezlivá.
Z vášho neúplného pohľadu sa môže zdať nemožné, že by vaše dieťa niekedy uvažovalo o návrate do Cirkvi. Môže to vyžadovať obrovskú zmenu v jeho myslení, konaní i životnom štýle. Ale vedomie, že nádej umiera posledná, nás môže upokojiť a uistiť, aj keď cesta vpred nie je jasná. Upierajte teda pohľad na Ježiša, Dobrého pastiera našich duší. On hľadá vaše deti stále – takže vždy je nádej!