Objavovanie pravej cesty k veľkosti
„Zostup“ Rose Hawthornovej Lathropovej
Paul Michael Graham
Keď si vezmeme mená zapísané v historických knihách alebo tie, ktoré nesú názvy ulíc či budov, vidíme osobnosti, ktoré nejakým revolučným spôsobom zmenili spoločnosť tým, že vykonali niečo významné v oblasti politiky, podnikania či umenia. Takýchto ľudí svet nazýva „veľkými“.
No Ježiš nastavil inú latku veľkosti. V jeho kráľovstve sú veľkými tí, ktorí prijmú najnižšie postavenie a zasvätia svoj život druhým bez toho, aby mysleli na vlastnú slávu. Áno, niektorí svätí zanechali vo svete stopu v tom, že ho viditeľne zmenili. No drvivá väčšina z nich počula, že ich Boh volá milovať, a pritom ostať v anonymite; vnímali, že majú preukazovať lásku, no tiež, že to majú robiť celkom pokorne. Tak nasledovali príklad Mesiáša, ktorý predefinoval pojem veľkosti tým, že sa spriatelil s ľuďmi, ktorých ostatní prehliadali a ktorými pohŕdali – a potom im umyl nohy.
Po tejto ceste sa naučila kráčať aj ctihodná Rose Hawthornová Lathropová (1851 – 1926). Prijala povolanie slúžiť chudobným a svoj život zasvätila starostlivosti o núdznych trpiacich posledným štádiom rakoviny. Pozývala ich k sebe domov, aby u nej žili ako jej „hostia“ a mohla sa tak o nich starať v domáckejšom a neformálnejšom prostredí. Postupom rokov sa okolo Rose utvorila skupina žien s podobným povolaním, z ktorej sa stal rehoľný rád Služobníčok úľavy pre nevyliečiteľne chorých na rakovinu. Dnes ich ľudia poznajú pod menom sestry hawnthornky.
Iný život
Rose sa narodila vo významnej americkej rodine z Nového Anglicka: jej otcom bol Nathaniel Hawthorne, uznávaný spisovateľ a svetová celebrita. Povesť génia mu vyslúžili jeho knihy; okrem iných diel aj jeho román Šarlátové písmeno. Ako dieťa jedného z najslávnejších autorov v krajine cítila Rose spolu so svojimi súrodencami istý spoločenský tlak. Noviny otvorene špekulovali o tom, či jeho talent zdedia po ňom aj deti. Rose túto výzvu s nadšením prijala; raz napísala, že by svoj život chcela zasvätiť vytvoreniu niečoho, čo by „vo všetkých ľuďoch vyvolalo príval radosti“. Snažila sa vyniknúť: najskôr ako hudobníčka, potom ako maliarka a napokon ako spisovateľka. Zakaždým však prišla na to, že je celkom slušná, avšak nie výnimočná umelkyňa.
Ako dvadsaťročná sa vydala za Georgea Lathropa, študenta práva s vlastnými umeleckými ambíciami. Pár rokov prežili šťastne, no potom ich rodinu zasiahla tragédia. Ako štvorročný im zomrel na záškrt ich jediný syn Francie. Rose sa zúfalo snažila nájsť vo svojom zármutku nejaký zmysel a viac než kedykoľvek predtým sa usilovala o literárny úspech. No ten jej naďalej unikal. Jej manželstvo sa pod ťarchou trúchlenia a aj manželovho alkoholizmu začalo rozpadať, a Rose si začala uvedomovať, že spisovateľská kariéra ju nikdy nenaplní. A naozaj – akýkoľvek svetský úspech sa jej zdal čoraz nepodstatnejší: Francieho smrťou sa „druhý svet stal skutočnejším než tento“.
Rose nadobudla presvedčenie, že Boh ju vedie k inému životu. Začala objavovať katolícku vieru. Išla aj na duchovnú obnovu v kláštore, ktorý bol spojený s nemocnicou. Tam ju nadchlo, ako sestry spájajú modlitbu so službou. Vďaka ich príkladu, ako aj príkladu iných ľudí sa začala meniť jej vlastná definícia veľkosti. A tak v roku 1891 vstúpila do Katolíckej cirkvi.
Chudobná medzi chudobnými
Asi v tom čase si Rose vypočula príbeh o jednej nemajetnej žene, ktorá po diagnostikovaní rakoviny nemala kam ísť, a tak zomrela v neslávne známom „blázninci“ na newyorskom ostrove Blackwell (dnes Rooseveltov ostrov). Nebolo to pritom nič nezvyčajné. Osemnáste storočie bolo obdobím prelomového pokroku v medicíne, a to najmä v oblasti skúmania baktérií. Viedlo to však aj k mnohým nevedeckým špekuláciám; mnohí ľudia napríklad verili, že rakovina je nákazlivá. Ľudí zápasiacich s rakovinou preto izolovali, ba dokonca ich z domu vyhadzovali vlastné rodiny. Zo strachu pred „nákazou“ ich odmietali hospitalizovať aj niektoré nemocnice. Najchudobnejších pacientov nechávali hniť v pivniciach, skladoch a opustených budovách. Zaobchádzalo sa s nimi ako s malomocnými; boli odsúdení na smrť v osamelosti a zbavení dôstojnosti dožili svoj život v strašných podmienkach.
Osud ľudí, ktorí takto umierali, Rose hlboko zasiahol. Vedela, že najviac môže týmto chorým pomôcť, keď sa stane zdravotnou sestrou. Preto sa zapísala na kurz v New Yorku, ktoré vtedy trvalo tri mesiace. Hneď prvý deň naučili Rose preväzovať rakovinové rany. Tvár jej pacienta bola tak strašne znetvorená léziami, že Rose sa od samej hrôzy nevedela prestať triasť. No ešte v ten večer karhala samu seba za tento prejav odporu voči inému človeku. Zaumienila si, že keď sa u ľudí, o ktorých sa bude starať, stretne s odpudzujúcimi ranami, už nikdy neprejaví ani len náznak odporu.
Po dokončení ošetrovateľského kurzu sa Rose rozhodla žiť medzi najchudobnejšou vrstvou spoločnosti. Nasadla na newyorskú električku, prezrela si okolie a ešte v ten deň si prenajala byt v drsnej štvrti Manhattanu. Posledné peniaze minula na uverejnenie oznámení v miestnych novinách, v ktorých pozývala „veľmi chudobných a biednych trpiacich na rakovinu“, aby sa jej prišli dať ošetriť. Od tej chvíle sa Rose spoliehala na nepravidelné príspevky z milodarov. Sama povedala, že si takto splnila sen stať sa „chudobnou medzi chudobnými“.
Dar pani Watsonovej
Rose sa nadšene vrhla do vyčerpávajúcej práce. Každý deň prijímala chorých návštevníkov, chodila za nimi domov, ošetrovala im rany a ako len vedela, im pomáhala a prinášala úľavu. Túto službu popretkávala pravidelnou modlitbou. Čoskoro sa k nej do bytu nasťahovala jej prvá „ubytovaná pacientka“. Pani Watsonová bola zábavná rozprávačka; dokázala do popuku rozosmiať každého, koho stretla. Milovala svoju rodinu a aj zo svojho lôžka robila všetko, čo mohla, aby im pomohla. Keď Rose spoznala pani Watsonovú ako človeka, a nie len ako pacientku, uvedomila si, že za chudobou, s ktorou sa stretávala v newyorských slumoch, sa skrývajú ľudské životy rovnako dôstojné ako životy štátnikov či intelektuálov, s ktorými kedysi vyrastala v štáte Massachusetts.
Vzťah medzi Rose a pani Watsonovou pripomínal skôr vzťah matky a dcéry než sestričky a pacientky. Spolu sa modlili, smiali a rozprávali. Čoskoro sa však začal prejavovať nápor choroby. Ich vzťah sa v posledných týždňoch života pani Watsonovej výrazne zhoršil. Zatrpkla, začala byť paranoidná a obvinila Rose, že ju zanedbáva. Rose sa o svoju priateľku starala naďalej, no zoči-voči jej „pološialeným sťažnostiam“ v nej rástla nevôľa. Do denníka si zaznamenala zúfalé modlitby, v ktorých prosila Pána, aby jej pomohol zachovať si trpezlivosť.
Spoliehanie sa na Božiu lásku a milosrdenstvo
Keď pani Watsonová zomrela, Rose si triezvo uvedomovala, že nenaplnila svoje vznešené ideály. Aj keď sa o pani Watsonovú verne starala, predsa videla, že pri tom aj hundrala a svoju službu poznačila škriepkami so svojou pacientkou. Vyčítala si tiež, že v sebe živí egoistickú túžbu po obdive zo strany pacientov. No aj počas tohto stretu s vlastnou slabosťou jej silu dodávalo presvedčenie, že sa stará o samotného Krista. Držala sa Ježišových slov, ktorý sa jej v tom roku zjavil vo videní: „Ja milujem teba a ty miluješ mňa. Kde je teda problém?“ Podľa jej vlastných slov sa prestala snažiť „stúpať do neba ako horolezec“ a namiesto toho sa začala spoliehať na Pánovo milosrdenstvo.
Ako sa k nej pridávali aj ďalšie opatrovateľky, začal sa utvárať rád, ktorý je dnes v Spojených štátoch známy ako sestry hawthornky. Prichádzali aj ďalší hostia. Rose predvídala, koľko osobných obiet bude musieť priniesť, a s radosťou ich prijala. Každý deň svojim sestrám pripomínala, že v chudobných slúžia Ježišovi. Toto vedomie ju napĺňalo radosťou a bránilo jej neustále sa vracať k vlastným zásluhám a nedostatkom. Toto poslanie plnila vytrvalo, s nezlomným úsmevom tridsať rokov.
Keď Rose spolu so spoločníčkami napokon založila kongregáciu, prijala meno matka Mária Alfonza. O svoju ťažko nadobudnutú múdrosť sa delila so svojimi novickami. Ich formácia sa zameriavala na uvedomovanie si ľudskej dôstojnosti ich hostí. Učili ich neprejavovať prejavy znechutenia a neuspokojovať len nevyhnutné potreby svojich hostí. Nemali sa obmedzovať len na zdravotnú starostlivosť, ale mali im tiež preukazovať veľkorysú štedrosť – svojím časom, pozornosťou a láskou.
Cesta k veľkosti
Rose Hawthornová Lathropová si zvolila život naplnený množstvom ťažkej fyzickej práce. No bola to aj emocionálne náročná práca. Každý deň stála tvárou v tvár utrpeniu, hľadela bolesti a stratám priamo do očí a pomáhala mnohým rodinám prekonať smútok, hnev a zúfalstvo. Dokázala to pritom robiť s citom, pretože pochopila niečo podstatné o tom, kto je Boh. Neodvracala sa od rán svojich hostí, pretože vedela, že náš nebeský Otec na nás hľadí s láskou, aj keď sme hriešni a slabí. Uprednostňovala želania každého pacienta, aj keď sa zdali malicherné, čím vlastne napodobňovala Boha, ktorý nám venuje pozornosť a neberie naše zápasy a modlitby na ľahkú váhu. Dokonca pri ošetrovaní hostí odmietala nosiť rukavice, aby tak odzrkadľovala vrúcne objatie nášho Otca. Zakaždým ju hnalo presvedčenie, že jej poslanie presahuje obyčajné ľudomilstvo a že v chorých a chudobných je prítomný samotný Kristus.
Rose v mladosti dúfala, že si získa obdiv verejnosti prostredníctvom umeleckých zásluh. Boh v nej však prebudil túžbu po inom druhu veľkosti – po hrdinskej čnosti. Pre ňu dostala v roku 2024 titul ctihodná Božia služobnica. Rose si zvolila cestu skrytosti a stala sa služobníčkou zabudnutých a bezvýznamných ľudí. Vyšliapala tak cestu aj pre svoju novú komunitu: nie cestu nahor, ktorá vedie k vrcholom ľudských úspechov, ale cestu nadol, zostupujúcu do hĺbky utrpenia druhých ľudí. Keď v ňom našla Pána, zároveň našla nielen svoju veľkosť, ale aj veľkú radosť.