Vykúpení krížom
Petrov príbeh je aj naším príbehom
Čo majú spoločné apoštol Peter a pokušiteľ satan? Nad touto otázkou asi často nepremýšľame. Odpoveď znie: Obaja sa snažili Ježišovi zabrániť ísť na kríž.
Satanove premyslené pokušenia
Začnime tým najzjavnejším: satanom. V predchádzajúcom článku sme videli, že každé pokušenie na púšti malo za cieľ Ježiša prinútiť, aby si ako Boží Syn presadil vlastnú vôľu a urobil si po svojom – či už vykonaním zázraku proti Otcovej vôli, vynútením si záchrany od anjelov, alebo klaňaním sa diablovi namiesto Otca. Každým pokušením sa diabol snažil presvedčiť Ježiša, že môže splniť svoje poslanie bez toho, aby musel znášať kríž:
- Keby sa mu Ježiša podarilo prinútiť, aby prerušil svoj pôst, bol by ho azda presvedčil, aby sa vyhol aj všetkému ostatnému utrpeniu – vrátane svojej smrti. Možno by ho bol prinútil, aby sa pokúsil vykúpiť nás bez toho, aby ako zmiernu obetu za naše hriechy priniesol seba samého.
- Keby sa mu Ježiša bolo podarilo prinútiť, aby zoskočil z priečelia chrámu a nechal sa zachrániť anjelom, bol by ho možno prinútil, aby sa spoliehal skôr na dramatické prejavy svojej božskej prirodzenosti než pokorné dôkazy Božej lásky.
- Sľúbil Ježišovi, čo mu bolo predurčené – vládu nad celým stvorenstvom – bez toho, aby musel zomrieť. Ježiš sa mu mal „len“ pokloniť – a diabol by mu bol dal všetky kráľovstvá sveta. Povedal mu, že mu to všetko dá bez toho, aby musel trpieť za naše hriechy.
Boli to premyslené pokušenia – už len preto, že ponúkali Ježišovi možnosť naplniť jeho túžbu vykúpiť nás a vojsť do Otcovej slávy tým, že by sa bol vzoprel jeho vôli. Ježiš však každé jeho pokušenie prekukol, pretože si dal za cieľ niečo dôležitejšie než dosiahnuť to, čo by bol chcel on. Bol odhodlaný zjavovať lásku jeho Otca, nie svoju vlastnú slávu.
„Pokušiteľ“ Peter
O Petrovi vieme, že sa snažil Ježiša odradiť od kríža hneď po tom, čo Pán predpovedal, že „musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Mt 16, 21). Predstava Ježišovho ukrižovania Petra tak šokovala, že si Ježiša „vzal nabok a začal mu dohovárať“ (16, 22). No Ježiš Petra pokarhal slovami: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mt 16, 23).
Satan? To je dosť drsné pokarhanie pre muža, ktorého Ježiš práve nazval „skalou“ svojej Cirkvi (16, 18). Nezareagoval Ježiš prehnane? Alebo azda Petra naozaj posadol zlý duch?
Ani jedno, ani druhé. Ježiš videl, že za Petrovými dobre mienenými slovami sa skrýva to isté pokušenie, aké zažil na púšti. Každý návrh na to, aby sa vyhol krížu, bol v skutočnosti pokušením, ktoré slúžilo diablovým zámerom. Ježiš musel ísť na kríž, aby nás mohol vykúpiť z hriechov. Musel z lásky obetovať svoj život, aby mohol zjaviť, ako veľmi nás Otec miluje, a zároveň aby nás mohol priviesť k slávnemu údelu, ktorý nám Boh chcel dať. Všetko, čo mu stálo v ceste, bolo „prekážkou“ tejto misie.
Záchrana a strata
Keď Ježiš nazval Petra satanom, odkryl tým jeden znepokojivý fakt, ktorý platí nielen o Petrovi, ale aj o každom z nás. Ježiš vedel, že to Peter nepovedal len preto, že sa o neho bál. Áno, istá časť jeho ja chcela zabrániť Ježišovmu ukrižovaniu z tohto dôvodu, no sčasti sa mu v tom snažil zabrániť aj preto, lebo mal strach, že bude ukrižovaný aj on sám. Peter tušil, že ak ľudia odmietnu a ukrižujú Ježiša, podobný osud postihne zrejme aj jeho samého.
Preto Ježiš hneď po tom, čo pokarhal Petra, všetkým učeníkom povedal:
„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 16, 24 – 25; kurzíva pridaná).
Ježiš bol neústupný: každý, kto ho chce nasledovať, musí byť ochotný podstúpiť kvôli nemu smrť. A to nielen tú telesnú. Byť Ježišovým učeníkom znamenalo aj znamená mať ochotu „stratiť“ svoj sebecký život a „nájsť“ svoje naplnenie v živote služby a sebaobetovania – v takom živote, aký viedol Ježiš. Byť učeníkom znamená dať Ježiša a jeho povolanie v živote na prvé miesto – aj keby sme pre neho a jeho ľud museli obetovať vlastný život.
Petrova cesta ku krížu
V Matúšovom evanjeliu vidíme Petra naposledy krátko po Ježišovom zatknutí. Zdržiava sa na nádvorí veľkňazovho domu. Najprv v ňom Ježišovho učeníka spozná slúžka, potom ďalšia žena a nakoniec niekoľko okoloidúcich. Peter to však popiera (26, 69 – 75). V tom okamihu zaspieva kohút, a on si spomenie, že Ježiš presne túto situáciu predpovedal pri Poslednej večeri (26, 31 – 35). Len čo si uvedomí, čo urobil, zrúti sa. „Horko“ sa rozplače a ujde odtiaľ (26, 75).
Možno si Peter spomenul aj na to, že Ježiš túto scénu predpovedal už oveľa skôr: keď povedal, že každý, kto sa pokúsi svoj život „zachrániť“, „stratí“ ho (Mt 16, 25). Peter si na nádvorí uvedomil, že jeho život je v ohrození. Podľahol preto pokušeniu opustiť Pána, aby zachránil seba. Namiesto toho však „stratil“ svoj život – aspoň na určitý čas. Stratil svoju identitu verného učeníka. Stratil to, čo ho toľko stálo: radosť z Ježišovej blízkosti, ako aj zmysel života, ktorý objavil v tom, že sa stal „rybárom ľudí“ (porov. Mt 4, 19).
My však dobre vieme, že tým sa Petrov príbeh nekončí. Po zmŕtvychvstaní prijal Ježiš Petra veľmi milosrdne a láskavo naspäť (pozri Jn 21, 15 – 19). A po tom, čo mu Ježiš odpustil a naplnil ho Duch Svätý, odvážne viedol ranú Cirkev (pozri Sk 4, 5 – 12). Nakoniec doslova vzal vlastný kríž a kráčal v Ježišových šľapajach, keď v Ríme podstúpil mučenícku smrť.
Všetci sme ako Peter
Ďakujme Bohu za Petrovo svedectvo! Jeho príbeh – príbeh o slabosti, pokušení a odpustení – dobre vyjadruje aj náš vlastný príbeh. Ježiš poznal Petra skrz-naskrz a rovnako pozná aj každého jedného z nás. Vie, že pre svoje nezriadené túžby môžeme mať sklon podľahnúť pokušeniam Zlého. Vie, ako sa snažíme vyhýbať krížu. Ale vie aj to, že ho stále milujeme a túžime sa mu podobať. A tak na nás vo svojej veľkej láske vylieva svoju milosť vždy, keď sa k nemu obrátime, zvlášť vo chvíli pokušenia.
Takže keď sa nabudúce pristihneš, že sa snažíš „zachrániť“ si starý život (Mt 16, 25), volaj na Pána a pros ho, aby ti pomohol zvoliť si jeho cestu poslušnosti. Keď sa nabudúce pristihneš, ako sa snažíš byť takým „ako boh“, robiť si po svojom a sám rozhodovať o tom, čo je „dobré“ a čo „zlé“ (Gn 3, 5), pokor sa „pod mocnou rukou Božou“, aby ťa mohol povýšiť (1 Pt 5, 6). A keď sa nabudúce prichytíš, ako sa snažíš niečoho zmocniť tak, akoby sa ti dostalo „rovnosti s Bohom“ (Flp 2, 6), pros Ježiša, ktorý prijal len to, čo mu dal jeho Otec (Jn 6, 37), aby posilnil tvoju dôveru v neho.
A napokon si vezmi k srdcu slová veľkého apoštola Petra, ktorý dobre vie, čím si práve prechádzaš:
„Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete. A Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristovi Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, on sám vás po krátkom utrpení zdokonalí, posilní, utvrdí a upevní. Jemu vláda na veky vekov. Amen“ (1 Pt 5, 8 – 11).