Ukotvená v nádeji
Dar od dobrého a štedrého Boha
Elizabeth M. Kelly
Stačil mi jeden pohľad a videla som, že niektorí ľudia majú strach. V čakárňach to tak býva – ľudia sú ako na ihlách. Na miestnej klinike neurológie vždy pacientov prosia, aby prišli tridsať minút pred tým, ako sú nahlásení na magnetickú rezonanciu. Ľudia tak majú dosť času posedieť si tam a premýšľať – alebo sa trápiť – nad tým, aké budú mať výsledky.
V ten deň som tam s asi desiatimi ďalšími ľuďmi sedela aj ja. Mladí aj starí – všetci čakali, kedy príde na nich rad. Sedela som tam, tak ako veľakrát predtým, so svojím zápisníkom a počas čakania som si písala a modlila sa. Občas sa dal v atmosfére vycítiť strach iného pacienta – strach, že výsledky vyšetrení mu prinesú zlé správy. Rakovinový nádor, neoperovateľná zrazenina, spletenec zlovestných proteínov, „niečo“, čo by mohlo zmeniť celý priebeh jeho života a života tých, ktorých najviac miluje. A tak som tam sedela a modlila sa za seba a za svojich druhov v čakaní.
Utíšenie môjho strachu
Keď som začala mať vážne zdravotné problémy po prvý raz, vytvorila som si jeden modlitbový návyk. Pred každou magnetickou rezonanciou, mamografiou či odoberaním vzorky na analýzu som sa modlila túto modlitbu: „Ježišu, milujem ťa viac než všetko ostatné a budem ťa milovať aj počas nasledujúcich štyridsiatich piatich minút, počas ktorých ma budú vyšetrovať. Budem ťa milovať, aj keď prídu výsledky. Viem, že ma miluješ, a nech by bolo v tých výsledkoch čokoľvek, nič to na tom nezmení. Takže v podstate sme v poriadku.“
Viem, že je to až zahanbujúco primitívna modlitba, no predsa mi vždy, keď som sa bála toho, čo bude v budúcnosti, upokojila srdce. Pomohla mi vstúpiť do kresťanskej nádeje, ktorú nič z tohto sveta nemôže naštrbiť, rozložiť ani zatemniť.
Presne to totiž robí kresťanská nádej: radikálnym spôsobom mení môj vzťah k strachu. Ak by táto nádej náš vzťah k strachu nemenila, nebola by to kresťanská nádej – pretože nádej nežije v mojom tele ani v mojej mysli, ani netkvie v nejakom pozemskom výsledku. Nemožno ňou pohnúť chorobou, ani bankrotom, ba nedá sa pohnúť ani rukou zla. Nádej je dar, ktorý nám dáva dobrý a štedrý Boh, ktorý vo svojej nevýslovnej láske vymyslel a uskutočnil vtelenie: Ježiš, Slovo, ktoré sa stalo telom, prameň všetkej nádeje. Mojou úlohou je každý jeden deň prosiť o nové naplnenie touto nádejou – a o to, aby som týmto svetom prechádzala ako žena nádeje, aj vtedy, ba dokonca najmä vtedy, keď sedím v čakárňach svojho života.
Naším životom sa promenáduje mnoho „podvodníkov s nádejou“. Pápež Benedikt XVI. presvedčivo písal o „paródii viery a nádeje“, ktorá vedie k vymyslenej utópii. Príliš často sa túžba dosiahnuť svoje, mať posledné slovo alebo zrealizovať svoje plány maskuje ako viera a nádej. No už pri prvom náznaku neúspechu sa s bolesťou odkrýva pravá podstata tejto túžby. Túto nádej si nemožno zaobstarať za peniaze. Jej prítomnosť nezaručuje ani inteligencia, talent či popularita. Táto nádej nie je ekvivalentom istoty, že dostanem to, čo chcem – a to ani vtedy, keď to, čo chcem, je dobré – ako zdravie, stabilita alebo svetový mier. Kresťanská nádej bola získaná krvou, utrpením a obetou kríža, ktorý oslavujeme a velebíme na Veľkú noc. Bola nám natrvalo vydobytá prostredníctvom zmŕtvychvstania. Cieľom našej nádeje, hovorí Benedikt, je „Božie kráľovstvo“ a zjednotenie s Bohom v láske. Nádej má jednu nohu pevne ukotvenú na tom úžasnom mieste, ktoré voláme Veľká noc. A Ježiš nás pozýva do nej vstúpiť. Vytvoril pre nás spôsob, ako na tomto mieste môžeme žiť, ako môžeme žiť ako veľkonoční ľudia. Lebo, ako píše Benedikt: „Človek nie je jediným aktérom na javisku dejín, a preto smrť nemá v dejinách posledné slovo. Samotná skutočnosť, že existuje táto druhá Osoba, ktorá je aktívna, je pevnou a istou kotvou nádeje, ktorá je silnejšia a reálnejšia než všetky hrôzy sveta“ (The Yes of Jesus Christ: Spiritual Exercises in Faith, Hope, and Love). Venujme pozornosť Benediktovmu opisu Pána: je to druhá Osoba, aktívna, pevná a istá kotva nádeje.
Máš problém s nádejou? Možno si kladieš otázku: Ako je na tom môj vzťah s touto druhou Osobou? Padol som za korisť podvodníkom s falošnou nádejou? Na to, aby sme opäť správne nastavili svoju nádej, aby sme ju urobili „silnejšou a reálnejšou než všetky hrôzy sveta“, potrebujeme svoju nádej správne ukotviť.
Viem, že to nie je ľahké. Je na to potrebná divoká odvaha, taká odvaha, aká kráčala po Via Dolorosa, tej strašnej ceste, po ktorej kráčal Ježiš z Jeruzalema na Kalváriu pomedzi nahnevaný a posmievajúci sa dav.
Na hlbinu
Nedávno mi napísala jedna žena. Stála na prahu počiatkov demencie a bola z toho vydesená. Áno, mala z toho hrôzu, to je to správne slovo.
Aj keď bola moja odpoveď nedostatočná, povzbudila som ju, aby uvažovala nad jedným úryvkom z Lukášovho evanjelia. Rybári celú noc chytajú ryby, no nič nechytia. Ježiš vtedy nastúpi na jednu z ich lodiek, rybári ju odrazia od brehu a Ježiš začína učiť. Keď skončí, obráti sa k Petrovi a povie: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ (5, 4). Petrovu odpoveď všetci dobre poznáme; hovorí čosi ako: „Ale to je zbytočné! Už sme sa o to pokúšali. No ak na tom predsa len trváš, spustím siete.“ A poznáme aj zvyšok príbehu – jeho siete boli napokon také plné, až sa im takmer potrhali (porov. Lk 5, 5 – 6).
Pri čítaní tohto úryvku ma zaujala jedna vec: Áno, Ježiš požiada Petra, aby zatiahol na hlbinu. Možno to šíre more vyzeralo veľmi temne, desivo a beznádejne, ale Ježiš nikdy nevystúpil z Petrovej loďky. Ide na hlbinu spolu s Petrom. A aj s nami ide zakaždým, keď nás posiela do najhlbších, najtemnejších a najnáročnejších tajomstiev utrpenia a námahy. „Nepošle ťa do toho samu,“ napísala som svojej korešpondentke. „Zostane v tvojej loďke.“
Tieto slová si vo chvíľach temnoty opakujem aj ja sama. Počas tých hodín, ktoré som strávila v čakárňach, som nepočula len dobré správy. „Výsledky vyšetrení“ hlboko skúšali a očisťovali moju vieru, nádej a radosť v Pánovi. Ale tieto sklamania ma opakovane naučili, že Pavol má pravdu. Môžem sa chváliť aj svojím utrpením, pretože viem, „že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 3 – 5). Nádej nezahanbuje. Nádej nesklame. Nie. Nádej zostáva v našej loďke.