Kde si?
Objavovanie otcovskej lásky Boha
Betsy Archibaldová
„Od ktorej osoby Najsvätejšej Trojice sa cítiš najviac vzdialený?“ Táto otázka, ktorú položil jeden kňaz počas homílie, sa dotkla istého miesta v mojom vnútri. Bola som vysokoškoláčka a krátko predtým som konvertovala na katolícku vieru; a táto jednoduchá otázka ma akoby vyzývala k hľadaniu hlbšieho vzťahu s Bohom. Napriek tomu, že som od detstva počúvala, že Boh ma miluje, predsa som vedela, že v mojom prípade odpoveď na položenú otázku znie: „Boh Otec.“
Do vzťahu s Ježišom sa mi vždy vstupovalo pomerne ľahko a Ducha Svätého som vnímala ako všadeprítomného Pomocníka, ktorý mi ponúka viac milostí, než dokážem spočítať. No aj keď mi táto otázka v to ráno pálčivo vstúpila do duše, strach z toho, že nenájdem láskyplného Otca, po ktorom som túžila, spôsobil, že som ho ani nezačala hľadať. Vlastne som túto myšlienku na dlhé roky pochovala.
Len „prikrytá“ milosťou?
Ako staršia tridsiatnička som sa vo svojej farnosti zapojila do biblického spoločenstva. Vďaka nemu som si vypestovala nový záujem o Sväté písmo. Viackrát som prečítala celý Nový zákon, ako aj knihy Genezis a Exodus a tu a tam som si čítala aj úryvky zo žalmov a iných kníh. No uvedomila som si, že aj keď mnohé starozákonné príbehy poznám, väčšinu z nich som vlastne nikdy nečítala. V tej dobe som sa opäť začala venovať otázke môjho vzťahu s Bohom Otcom.
Spomenula som si zvlášť na jeden rozhovor, ktorý sa udial v čase, keď som chodila na strednú školu. Rozprávali sme sa o tom, že ľudskú dušu poškodil hriech až tak, že je ako „kopa hnoja prikrytá snehom“. Sme prikrytí Božou milosťou a odpustením, ktoré nám daroval Ježiš, no kdesi hlboko vo svojom vnútri sme stále… akoby kopou hnoja. Aj keď som vedela, že katolícka náuka tento pohľad odmietla, pretrvávajúca spomienka tohto obrazu spôsobovala, že som mala pocit, že ma nemožno milovať. Uvedomila som si, že to vplývalo aj na to, ako vnímam Boha Otca.
A tak, keď som pri svojom štúdiu Svätého písma začala prechádzať žalmy, podčiarkovala som si každé slovo, ktoré hovorilo o Božej láske, vernosti a Božom milosrdenstve. Radovala som sa z toho, že žalmy sú plné takýchto slov! Otcovskú lásku Boha bolo jasne vidno ešte pred tým, než nám ju v plnosti zjavil Ježiš! No moje pochybnosti napriek tomu zostávali a váhala som, či mám hľadať ďalej – opäť zo strachu, že vo zvyšku Starého zákona už takú lásku nenájdem.
Pohrúžila som sa do spisov svätých a obrátila som sa na svoju sestru Heidi s prosbou, aby mi pomohla rozobrať to, čo som čítala. Hoci sa Heidi stala katolíčkou až po mne, bola to veľmi vzdelaná a silná žena plná viery; preto som ju považovala za svoju mentorku. Jedného dňa som sa jej zverila so svojimi otázkami ohľadom našej hriešnosti a Boha Otca a opýtala som sa jej, aký má na to názor. Pripomenula mi, že sme stvorení na Boží obraz – a že toto všetko je dosť tajomné. Odpovedala: „Či sme kopou hnoja? Bez milosti sme ako kvetináč s pôdou, ktorý je určený na vyhodenie. Ale Božia milosť v nás je semenom slávy, ktoré nás napĺňa a premieňa na živú rastlinu, ktorú živí milosť, až kým my, zemina i rastlina, nebudeme presadení do neba.“ Jej slová mi pripadali tajomné, ale cítila som, že v nich je odpoveď, ktorú som ešte nedokázala pochopiť.
Preťatý život
Boli to krásne roky môjho kráčania vo viere a tešila som na to, že s Heidi budeme spolu kráčať veľmi dlho vpred a pôjdeme čoraz ďalej!
No nemalo to tak byť. Heidi nemala pred sebou desiatky rokov, ako sme si mysleli. Spolu sme oslávili Vianoce a plánovali sme, ako sa na začiatku januára opäť stretneme. No v deň, keď sme sa mali stretnúť, som o štvrtej ráno cez strašnú snehovú víchricu išla autom na JISK-u. Heidi dostala malú a na pohľad obyčajnú streptokokovú infekciu; táto infekcia však jej telu spôsobila septický šok. O pár dní na to Heidi náhle zomrela.
Počas jej krátkeho ochorenia a mesiacov, ktoré nasledovali po jej smrti, som smútila nielen za svojou sestrou, ale aj za sprievodkyňou, o ktorú som prišla. Napriek tomu som tak ako ešte nikdy predtým cítila, že Boh ma pevne drží. V tých dňoch ma Duch Svätý opätovne pozýval k hľadaniu Otcovej lásky. Spomenula som si na svoje dobrodružstvo so žalmami a znovu som si prečítala zapísaný rozhovor s Heidi. Jej slová boli pre mňa stále nejasné, no k niečomu ma hnali – k niečomu, o čom som vedela, že to potrebujem hlbšie pochopiť.
Kde si?
Na druhý deň ráno som vstala na modlitbu. Sedela som v posteli, popíjala som kávu a opäť som si otvorila Knihu Genezis. S pomocou svetla Ducha Svätého, ktoré osvetľovalo moju zvedavosť, som uvidela čosi, čo mi predtým unikalo: pred očami sa mi – ako jedna vrstva po druhej – predstavoval plán spásy, plán Otcovej lásky. Božie slová adresované Adamovi: „Kde si?“ mi až dovtedy zneli vždy nahnevane a pomstychtivo, ale teraz mi zneli ako hlas otca, ktorý kladie otázku svojmu stratenému synovi (3, 9).
Známy tón tohto hlasu ma podnietil k tomu, aby som si nalistovala 15. kapitolu Lukášovho evanjelia, teda podobenstvo o márnotratnom synovi. Keď som striedavo čítala o Adamovi a márnotratnom synovi, pocítila som nával vzrušenia a radosti: v oboch príbehoch som počula hlas toho istého milujúceho Otca! Ako to, že som to tam predtým nevidela?
Vnímala som, ako ma Otec prosí: „Kde si ty?“ Zvedavosť, radosť a pokánie ma vťahovali ešte ďalej; čítala som tak dychtivo, ako keby Písmo bolo oázou na púšti. Moje poznámky ceruzkou na okrajoch mojej Biblie svedčia o nadšení, ktoré som cítila, keď som rozjímavo a s novými očami hľadeli na jej verše. V tomto období som sa zamilovala do všetkých troch osôb trojjediného Boha, a to tak, ako keby to bolo po prvýkrát. Vždy som vnímala Boha ako lásku, ale moje pochybnosti mi bránili úplne tomu uveriť. No vtedy som objavila novú detskú radosť. A mala som pocit, akoby som úplne nanovo objavila vieru.
Viac než desať rokov mi trvalo, kým sa otázka kňaza položená v to nedeľné ráno premenila na radosť plynúcu z úplnej dôvery v lásku trojjediného Boha. No odvtedy, čo som objavila lásku Otca, cítim obrovské nadšenie pre vieru – aj keď som si predtým ani len neuvedomovala, že mi chýba. A teraz mám chuť všetkých vôkol seba bombardovať otázkou: „Viete, že ste milovaní?“