Augustínova vízia svätosti
Augustín ako náš sprievodca Veľkonočným obdobím
Timothy P. O’Malley
My katolíci počas Pôstneho obdobia vyvíjame vo svojom duchovnom živote veľké úsilie. Až také veľké, že kým dôjdeme k Veľkej noci, väčšina z nás už má pocit, že si musíme dať trochu pauzu od veľkých duchovných cvičení.
Svätý Augustín z Hippo (354 – 430) o Veľkej noci premýšľal úplne inak. V jednej homílii Augustín hovorí, že počas Veľkej noci by sme mali konať najmä jedno duchovné cvičenie – vzdávanie chvály. Augustín totiž Veľkonočné obdobie chápal ako päťdesiatdňové okúsenie nebeskej chvály. Ide totiž o obdobie, v ktorom spievame aleluja, stojíme počas modlitby a spievame hymny na počesť zmŕtvychvstalého Pána.
Ako sa teda môžeme naučiť prežívať Veľkú noc tak, ako ju prežíval svätý Augustín? V prvom rade si musíme spomenúť na to, že pre chválu sme boli stvorení. Taktiež si musíme uvedomiť, že Boha nemôžeme chváliť bez jeho pomoci. A napokon musíme pochopiť, že na takéto vzdávanie chvály potrebujeme aj druhých.
Ak sa toto všetko naučíme od svätého Augustína, prežijeme skvelú Veľkú noc. Náš život sa v podstate stane nácvikom na nebo.
Pre toto ste boli stvorení
Pre chválu sme boli stvorení.
Svätý Augustín sa to naučil tou ťažšou cestou – zakúsil to na vlastnej koži. Väčšina katolíkov do istej miery pozná Augustínov život. Augustín bol hriešnik a zápasil so žiadostivosťou, no potom sa stal jedným z najdôležitejších katolíckych biskupov staroveku a učiteľom Cirkvi.
No mnohí katolíci si možno neuvedomujú, že podstatou Augustínovho hriechu nebola telesná žiadostivosť, ale pýcha. Ľudia v staroveku však pod slovom „pýcha“ chápali niečo iné, než pod týmto slovom chápeme my. Pýcha znamenala aroganciu. Augustína v mladosti (ako to on sám hovorí v diele Vyznania) táto arogancia sprevádzala takmer na každom kroku. Jeho otec z neho chcel mať rétora – tak totiž v staroveku volali profesionálneho rečníka. Rétori nepísali len reči pre verejných predstaviteľov, ale aj sami požívali istú slávu a prestíž – asi takú, akú dnes požívajú herci, politici či niektorí právnici. A tridsaťročný Augustín mal kariéru rétora rozbehnutú veľmi dobre.
No bol aj plný pýchy. V detstve sa začal pripravovať na krst, no neskôr počas štúdia kresťanstvo odmietol. Vo svojej arogancii si myslel, že Biblia nie je taká sofistikovaná ako reči slávnych rímskych rétorov či filozofov. Neskôr s ľútosťou poznamenal, že keď napokon do Cirkvi vstúpil, zistil, ako veľmi sa mýlil.
V tej dobe sa však Augustín odmietol stať kresťanom. Radšej sa pridal ku skupine zvanej manichejci. Túto skupinu založil Mani (216 – 274), prorok manichejskej sekty, ktorý učil, že vo svete sú prítomné dve rôzne sily: dobrá a zlá sila. Manichejci tiež tvrdili, že obe tieto sily stvoril Boh.
A keďže Boh stvoril dobro aj zlo, Božie dielo možno kritizovať. Napríklad taký komár. Kto má rád, keď ho donekonečna štípu tieto nemilé stvorenia? Komáre teda zjavne patria k zlým silám tohto sveta. A keby som bol Bohom ja, tak by som komáre nikdy nestvoril.
A s touto poslednou vetou prichádzame k jadru Augustínovej pýchy: k jeho túžbe spraviť zo seba Boha. A takáto pýcha je koreňom každého hriechu.
Ak v nedeľu nejdeme na svätú omšu, pretože sme príliš zaneprázdnení, upadli sme do pýchy. Hovoríme: „Ja si viem usporiadať čas lepšie, ako mi ho chce usporiadať Boh.“
Podľa Augustína sme všetci pyšní hriešnici. Ale na vine nie je nejaké Bohom stvorené zlo. Je to moja vina, moja vina, moja preveľká vina. Je dobré začať vyznaním tohto hriechu. Ale musíme vyznať ešte niečo; v prvom rade musíme vyznať to, aký je Boh.
Pravdepodobne ste už počuli slávny citát pochádzajúci z úvodnej časti Vyznaní svätého Augustína: „Nespokojné sú naše srdcia, kým nespočinú v Bohu.“ Je to krásna veta; ale čo znamená?
Znamená to, že my ľudia sme boli stvorení Bohom ako neúplné stvorenia. Následkom svojho hriechu sa tiež snažíme seba samých doplniť rôznymi spôsobmi, ktoré nevedú k šťastiu. Nudíme sa, a tak hodiny brázdime po internete. Sme vystresovaní z práce, a tak nadmerne pijeme, aby sme unikli svojim starostiam. No žiadne z týchto riešení nefunguje.
Ale keď zistíme, že sme nešťastní, nemusíme sa ponoriť do obrazovky či alkoholu; môžeme sa obrátiť na Boha. Mohli by sme, ako nám to navrhuje Augustín, chváliť Boha, pretože Boh je nekonečne dobrý, nekonečne múdry a nekonečne láskavý. A aj preto, lebo poslal na svet svojho Syna, aby nás vykúpil z hriechu a oslobodil od smrti.
Takouto chválou priznávam, že ja nie som Boh. Boh je Boh a on ma stvoril na to, aby som ho miloval.
Keď teda chválim Boha, priznávam svoju neúplnosť. Neuspokojí ma nič, čo môžem dosiahnuť alebo urobiť ja sám. Takto ma Boh stvoril, a preto skutočné šťastie spoznám až vtedy, keď sa naplno odovzdám takejto chvále.
Bez Božej pomoci sa nenaučíme chváliť
No na jednu vec si musíme dať pozor. Keď totiž zistíme, že sme stvorení pre chválu, môžeme si pomyslieť, že takejto chvály sme schopní sami od seba.
S touto domnienkou zápasil aj Augustín v dobe, keď bol biskupom v severoafrickom meste Hippo. Stretol sa totiž s dielami Pelagia (354 – 418), ktorý zašiel do opačného extrému ako manichejci. Keďže je Boh dobrý, potom ľudí nemožno pokaziť až tak, že by sami od seba neboli schopní konať dobro. Nie je v nás nič úplne zlé. Áno, potrebujeme Božiu pomoc, no naša vôľa si dokáže slobodne vybrať dobro.
Možno sa vám to na prvé počutie nezdá ako nesprávne tvrdenie. Koniec koncov, mnohí dnešní ľudia hľadia na duchovný život podobne. Ak si vypestujem správny súbor duchovných návykov, potom sa dám do poriadku. Keď splním požiadavky kresťanského života (budem preukazovať lásku Bohu a blížnemu), potom sa dostanem do neba.
Augustín hovorí, že nás ľudí hriech tak zlomil, že svojimi silami nedokážeme chváliť Boha ani slúžiť svojim blížnym. Nebo sa nedá zaslúžiť skutkami vykonanými na vlastnú päsť.
Nemusíme to však brať ako zlú správu; skôr by sme to mali brať ako ďalší dôvod na oslavu Boha. Prečo? Nuž, predstavme si, že by som ráno vstal a chcel by som chváliť Boha. Kde sa vzala táto túžba v mojom vnútri? Augustín hovorí, že je od Boha. Túžba chváliť Boha prichádza od Boha!
Ja som hriešnik; do hĺbky rozorvaná ľudská bytosť. Bez ohľadu na to, koľkokrát si pripomeniem, že nenájdem odpočinok, kým nespočiniem v Bohu, neustále sa budem snažiť nájsť odpočinok v niečom inom. A v takýchto chvíľach zasahuje Boh. Boh ma miluje až tak, že mi dal dar Ducha Svätého, ktorý prebýva v mojom srdci. Boh uzdravuje moje túžby – a to nie nejakým abstraktným vyučovaním, ale posväcujúcou a uzdravujúcou prítomnosťou Božieho Ducha.
Preto keď sa modlím žalmy, idem na svätú omšu, vyznávam svoje hriechy vo sviatosti zmierenia alebo pomocou nejakej mobilnej aplikácie plním výzvu na Pôstne obdobie, nič z toho nerobím vlastnými silami. To Boh pôsobí vo mne. A tak by moja chvála nemala byť namierená na mňa: Ó, aký som už dobrý a čnostný kresťan! Moja chvála by mala byť upriamená na Boha: „Ďakujem ti, Bože, že si do môjho srdca vložil túžbu chváliť ťa. Ty si ma stvoril pre chválu a moje srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.“
Sme stvorení pre spoločenstvo chvály
Kráčam teda po ceste k nebeskej svätosti. Chválim Boha. Uznávam, že je to dar. Ďalšia zastávka? Nebo.
No zostáva nám prebrať ešte jeden bod. Augustín pri opise neba nehovorí o jednotlivcoch chváliacich Boha. Nebo je spoločenstvom chvály – spoločenstvom, v rámci ktorého všetci svätí spájajú svoje hlasy v harmonickej chvále v prítomnosti živého Boha. Súčasťou môjho nebeského povolania sú aj druhí ľudia.
V podstate to vyzerá jednoducho. No problém spočíva v tom, že milovať druhých nie je ľahké. Respektíve, je ľahké milovať ľudstvo vo všeobecnosti, no už nie je také ľahké milovať konkrétnych ľudí.
Vezmime si napríklad takú priemernú farnosť. Chlap, ktorý vždy spieva falošne. Kňaz, ktorého homílie nemajú konca-kraja a pripomínajú lietadlo, ktoré zosadá na zem, no nedarí sa mu pristáť. Žena, ktorá si dáva priveľa voňavky. Dieťa, ktoré si počas eucharistickej modlitby pohadzuje autíčko. Vari ma tieto rozptýlenia neodvádzajú od chvály?
Augustín hovorí, že nie. Toto sú vaši budúci nebeskí spoluobčania. Podobne ako ja, ani oni nenájdu pokoj, kým nespočinú v Bohu. A, ako hovorí Augustín, Boha nemožno chváliť len perami. Musíme ho chváliť svojím životom, čiže tak, že budeme týchto ľudí milovať preto, lebo ich miluje aj Boh. Boh ich volá k chvále. Boh mocou Ducha pôsobí v ich vnútri. Boh nás volá, aby sme ho chválili tým, že budeme milovať svojich blížnych.
Preto keď budeme najbližšie na svätej omši, nezaťažujme sa posudzovaním svojich blížnych. Namiesto toho sa lepšie zahľaďme na svojich bratov a sestry z farnosti a uzrime v nich to, čím sú: sú to naši budúci kolegovia v nebeskom chválovom zbore. Áno, aj keď ešte nie sú dokonalí.
Augustín by nám totiž pripomenul, že ani my ešte nie sme dokonalí.
A tak sa vráťme k zvelebovaniu, adorácii a milovaniu Boha, ktorý nás stvoril pre chválu. A napokon možno zistíme, že sme sa my aj naši blížni stali svätými. A namiesto toho, aby sme si pomysleli: Aký som užasný!, opäť sa obrátime na Boha, ktorý nám túto premenu umožnil.