Vreckový sprievodca sviatosťou zmierenia
Nová kniha Mikea Schmitza o svätej spovedi
Koncom marca vyšla v našom vydavateľstve nová kniha. A nie hocijaká. Naša aktuálna knižná novinka nesie názov Vreckový sprievodca sviatosťou zmierenia a jej autorom je známy americký kňaz Mike Schmitz, ktorý ju napísal so svojím spolubratom Joshom Johnsonom.
Táto kniha je vhodná pre tých, ktorí chodia na svätú spoveď často, ale aj pre tých, ktorí na nej už dlho neboli a premýšľajú, prečo by na ňu vôbec mali ísť. A pomôže aj tým, ktorí by na svätú spoveď aj chceli ísť, no nevedia, ako svätá spoveď prebieha a čo majú pri nej hovoriť.
Autori nám v tejto knihe ukazujú, prečo vlastne máme chodiť na svätú spoveď, a vysvetľujú nám aj to, akú veľkú moc má táto sviatosť uzdravenia. Taktiež nám ukazujú, ako si máme formovať svedomie, a veľmi jasne vysvetľujú rozdiel medzi ťažkým a ľahkým hriechom. Určite vás poteší aj ich jasný opis a charakteristika ľútosti, ktorá je potrebná pre platné a správne prijatie sviatosti zmierenia. Nevyhýbajú sa ani téme škrupulí a nesprávneho pocitu viny. Taktiež názorne ukazujú, ako máme správne pomenovať a vyznať svoje hriechy – tak, aby sme nehovorili ani príliš všeobecne, ale ani príliš do detailov. Vysvetľujú aj vážnosť spovedného tajomstva. Napokon nás vedú k praktickým krokom, vďaka ktorým si môžeme z prijímania tejto sviatosti vytvoriť dobrý návyk. Dozvieme sa aj to, ako často by sme ju mali prijímať, alebo ako sa zachovať, keď naša spoveď nie je ideálna, pretože aj spovedajúci kňaz je len človek a môže mať práve zlý deň. Na záver nám predkladajú aj veľmi konkrétne spytovanie svedomia, ktoré možno využiť pri príprave na dobrú svätú spoveď. Nižšie vám prinášame krátky úryvok z tejto knihy.
* * *
Ľútosť nie je umárajúci smútok
Niekedy sa necítime ako žena, ktorá slzami zmáčala Ježišove nohy. Ba dokonca sa necítime ani ako márnotratný syn. Podľa čoho teda vieme, že máme ľútosť?
Čo keby niekto prišiel za kňazom a povedal: „Toto sú moje hriechy: Fajčím pravidelne marihuanu a neviem, či chcem prestať. Možno áno, no možno nie. Nie som si istý.“ Alebo sa niekto pozrie na seba a na svoj hriech a pomyslí si: „Nuž, keď to robím, nemám z toho zlý pocit. Možnože som ho kedysi, na začiatku, aj mal, ale teraz ho už nemám.“ Ak sme v takomto rozpoložení, znamená to automaticky, že nemáme ľútosť?
Treba tu mať na pamäti dve veci. Po prvé, hriech otupuje naše svedomie. Niekedy hovoríme, že hriech vyvoláva výčitky svedomia, no nie je to tak. Hriech vždy otupuje naše svedomie. Keď zhrešíme prvý raz, možno cítime výčitky. No potom, čím väčšmi sa poddávame hriechu, tým menej ich cítime. Náš hriech nás trápi čoraz menej. Ba môžeme dospieť až do bodu, keď nás už vôbec netrápi – až tak, že si povieme: „Už mi to ani nie je ľúto.“
Takže ak niekto povie: „Ani neviem, či máme pre to výčitky,“ tak to dáva zmysel, pretože presne to hriech robí. Otupuje nám svedomie. Dostane nás do takého rozpoloženia, že už nás to ani nemrzí.
No Boh nám zosiela výčitky svedomia. Pobáda nás k svätej spovedi, pretože nás miluje. Chce, aby sme pristúpili k sviatosti zmierenia.
Druhý bod je tento: treba rozlišovať medzi kajúcnou ľútosťou a umárajúcim smútkom. Všetci by sme sa chceli rmútiť nad svojimi hriechmi, pretože potom by sme mohli ľahko povedať, že nám je to ľúto. Cítili by sme ľútosť. Ale umárajúci smútok v skutočnosti nemá žiadnu moc. Smútok je len pocit. Vďaka evanjeliám napríklad vieme, že v noci, keď bol Ježiš zradený, cítili smútok aj Judáš, aj Peter. Judáš smútil nad tým, že zradil Ježiša, až tak, že prišiel k veľkňazom, vrátil im peniaze, ktoré od nich dostal, a vybehol do tmy. Aj Peter veľmi žialil nad tým, že sa nepriznal k Ježišovi. Rozplakal sa a tiež vybehol do tmy. Obaja títo muži smútili nad tým, čo urobili, no samotný smútok nemá moc spasiť človeka. Smútok sám nemôže človeku pomôcť.
Oni potrebovali kajúcnu ľútosť. Pamätajte: Kajúcnosť je ochota zmeniť sa, je to otvorenosť voči Božiemu milosrdenstvu. Peter smútil a aj sa kajal. Judáš smútil nad svojou zradou, no nekajal sa. Jeden z nich je svätý, druhý nie.
Ak niekto povie: „Nemôžem ísť na spoveď, pretože necítim bolesť nad tým, čo som urobil,“ tak mu treba položiť otázku: „A si ochotný kajať sa z toho, čo si urobil?“ Nemusíte cítiť, že vás to mrzí; musíte sa však rozhodnúť pre zmenu. V tomto spočíva zásadný rozdiel medzi kajúcnou ľútosťou a obyčajným smútkom.
Keď za mnou prídu ľudia a povedia: „Neviem, či je moja ľútosť dostatočná,“ vždy sa snažím uistiť, či majú aspoň trošku pootvorené dvere ku kajúcnosti. Spýtam sa: „Chce sa aspoň časť vášho ja oslobodiť od tohto hriechu?“ Ak áno, kňazovi to nemusíte dokazovať. Nemusíte cítiť smútok; musíte sa rozhodnúť pre zmenu. S dôverou a pokorou si zaumieňte, že sa od daného hriechu odvrátite a vyznáte ho Pánovi na svätej spovedi. Máte k dispozícii odpustenie, máte na dosah milosrdenstvo. Nebojte sa!
Knihu si môžete objednať na našej stránke Vreckový sprievodca sviatosťou zmierenia – Slovo medzi nami.