Nasledovať Ježiša až ku krížu
Na modlitbu počas Svätého týždňa
Keď sa Cirkev zhromažďuje, aby počas Veľkého týždňa hovorila o utrpení Ježiša Krista, počúvame slová Izaiášových piesní o Sluhovi (42, 1–9; 49, 1–7; 50, 4–11; 52, 13–53, 12).
Na Kvetnú nedeľu, keď sa čítame pašie podľa Matúša, Marka alebo Lukáša, počúvame úryvok z tretej piesni o služobníkovi, a na Veľký piatok, keď sa čítame pašie z evanjelia podľa Jána, počúvame štvrtú pieseň o služobníkovi. Tieto texty o služobníkovi hlboko ovplyvnili chápanie Ježiša v Cirkvi a ich najplnší zmysel nachádzajú v jeho utrpení a smrti. Rovnako ako Ježiš je aj Služobník bitý, opľúvaný, udieraný do tváre a prenasledovaný za to, že plní svoje Bohom určené poslanie.
Hoci sa s Božím Služobníkom hanebne zaobchádza, hovorí: „Nebudem zahanbený!“ (Iz 50, 7) Trpí urážkami a bitím, bez toho, aby si to bral k srdcu. Nestráca svoju česť a nie je zahanbený, lebo Boh je jeho pomocou a silou. Jeho prenasledovatelia mu síce môžu vziať život, ale nemôžu zničiť to, kým je. Hoci poníženie, ktoré mu spôsobujú, je dostatočne reálne, nedosahuje svoj cieľ. Boží Služobník vie, že v skutočnosti je víťazom.
Kľúčom k sile a vytrvalosti Služobníka je jeho pozornosť venovaná Božiemu slovu. Ráno čo ránom načúva a potom sa jeho život stáva zvestovaním. Vnútorné prijíma Božie slovo; slovo sa v ňom stáva telom. Vie, ako „milým slovom posilniť unaveného“ (Iz 50, 4), lebo svojimi ústami, a najmä svojím životom, hovorí Božie slovo.
V scéne, ktorá je jedinečná pre Lukášov opis utrpenia, Ježiš stretáva jeruzalemské ženy a hovorí im, aby neplakali nad ním, ale nad sebou a svojimi deťmi. Utrpenie totiž nie je len smutným príbehom Ježiša. Je to skôr príbeh božskej šľachetnosti, vášnivej lásky, neochvejnej odvahy a neobmedzeného odpustenia. Kríž je veľkou križovatkou medzi božskou dobrotou a ľudskou bezmocnosťou, v ktorom sa Boh stáva zraniteľným a ľudstvo silným. Skutočne smutným nie je utrpenie Ježiša; je to tragédia ľudského hriechu a zničenia, ktoré spôsobuje svetu.
V ďalšom detaile, ktorý sa nachádza iba v Lukášovom rozprávaní, Ježiš prosí Boha, aby odpustil svojim mučiteľom. Keď je pribitý na kríž, v pozoruhodnom prejave súcitu Ježiš hovorí: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34). Pre tých z nás, pre ktorých je takmer nemožné napodobniť Ježišov obrovský príklad lásky, je užitočné si všimnúť, že Ježišovo vyhlásenie je modlitbou. Nech už bol Ježiš ľudsky pripravený odpustiť alebo nie, modlil sa za svojich prenasledovateľov ako prejav lásky k nepriateľom. Keď čelíme výzve odpustiť nepriateľom, môžeme sa obrátiť k Ježišovej modlitbe na kríži. To, čo nemusí spontánne vychádzať z ľudského srdca, možno vyžiadať v modlitbe.
Lukášove pašie sú tiež jedinou verziou, ktorá porovnáva reakcie dvoch zločincov ukrižovaných vedľa Ježiša. Kým jeden sa pripája k posmechu davu, druhý na kríži robí pokánie. Najprv kajúcny zločinec uznáva svoje hriechy a priznáva, že bol spravodlivo odsúdený a zaslúži si trest za svoje činy. Potom sa obracia na Ježiša s prosbou o pomoc: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lk 23, 42). Hriešnik oslovuje Ježiša menom, uznáva, že vo svojej smrti je Ježiš zdrojom jeho spásy. Kajúci zločinec bez váhania prijíma spásu od Ježiša: „Dnes budeš so mnou v raji“ (23, 43). Ježiš, ten, ktorý prišiel „hľadať a zachrániť to, čo bolo stratené“ (19, 10), naďalej prijímal vyvrheľov a hriešnikov až do svojho posledného dychu. Ježiš zomrel tak, ako žil, a svoje spasiteľné milosrdenstvo rozšíril na všetkých.
Keď vstupujete do Najsvätejšieho týždňa Cirkvi, rozhodnite sa nasledovať Ježiša na jeho ceste ku krížu, aby ste mohli zažiť radosť z jeho zmŕtvychvstania. Zapojte sa do liturgických obradov Cirkvi, aby sa vám Kristovo veľkonočné tajomstvo zjavilo v celej svojej spasiteľnej moci.