Apoštol podľa Božieho srdca
Profil svätého Jána
William M. Wright
O svätom Jánovi nachádzame útržky informácií po celom Novom zákone. Objavujú sa v úryvkoch z evanjelií, v Skutkoch apoštolov i v Pavlovom Liste Galaťanom, kde sa spolu s Petrom spomína ako nosný stĺp ranej Cirkvi (pozri Sk 3, 1 – 3; 4, 19 – 20; 8, 14; Gal 2, 9). S človekom menom Ján sa spája päť novozákonných kníh (Evanjelium, tri listy a Kniha zjavenia), aj keď v žiadnej z nich sa výslovne nepíše, že by ich bol napísal apoštol s týmto menom. Štvrté evanjelium uvádza, že zachytáva očité svedectvo jednej nemenovanej postavy: „milovaného učeníka“ či „učeníka, ktorého Ježiš tak miloval“. Nový zákon nám nikdy neprezrádza jeho meno, no kresťanská tradícia z 2. storočia ho stotožňuje s apoštolom Jánom. Ak použijeme fakty, ktoré nám ponúka Sväté písmo, prijmeme tradíciu o tom, že tým „učeníkom, ktorého Ježiš miloval“, je apoštol Ján, a zároveň doplníme chýbajúce informácie a medzery inými tradíciami a špekuláciami, podarí sa nám utvoriť si o svätom Jánovi ucelený obraz.
Oddaný Ježišovi
Podľa evanjelií Ján žil v Galilei, v tej istej oblasti Izraela, v ktorej vyrastal a žil aj Ježiš (pozri Mk 1, 16 – 20). Spolu so svojím bratom Jakubom pracoval pre svojho otca Zebedeja na Galilejskom jazere ako rybár. Bol tiež medzi prvými mužmi, ktorých si Ježiš povolal za učeníkov. Ježišovo pozvanie sa ho dotklo až tak, že zanechal prácu i rodinu a začal úzko nasledovať Ježiša. Vypočul si teda aj Ježišovu výzvu: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15), a prijal ju za svoju.
Keď si Ježiš vyberal najbližších učeníkov, dvanástich apoštolov, vyvolil si aj Jána a jeho brata Jakuba. Ježiš dal týmto dvom mužom prezývku „Boanerges“, čiže „synovia hromu“ (Mk 3, 17). Prezývka „syn hromu“ nenaznačuje, že by bol Ján miernym a hĺbavým človekom. Skôr naopak. Evanjeliá uvádzajú, že počas Ježišovho účinkovania bol Ján dosť prudký a vedel sa rýchlo rozčúliť. Keď jedno samarijské mesto odmietlo prijať Ježiša s učeníkmi, Ján sa opýtal, či môže spolu so svojím bratom – podobne ako kedysi prorok Eliáš – na ich mesto zvolať oheň (pozri Lk 9, 51 – 55). Ján chcel tiež zastaviť človeka, ktorý vyháňal zlých duchov v Ježišovom mene, hoci nepatril k Ježišovým učeníkom (pozri Mk 9, 38 – 41). Spolu s Jakubom navyše žiadal Ježiša o vznešené miesto v Božom kráľovstve (pozri Mk 10, 35 – 45; porov. Mt 20, 20 – 21).
Tieto Jánove skutky možno chápať aj ako prejav vrúcnej oddanosti Ježišovi. Je natoľko oddaný Ježišovi, až chce zakročiť proti tým, ktorí Ježiša neprijímajú alebo nepatria medzi jeho učeníkov. No keďže sa táto Jánova horlivá oddanosť Ježišovi prejavuje nesprávnymi spôsobmi, Ježiš ho musí napomenúť. A Ján musí toto jeho pokarhanie prijať – len tak sa z neho môže stať taký učeník, akého z neho chce mať Pán.
Dôležité spojivko
Ján mal – podobne ako Peter a Jakub – medzi Dvanástimi osobitné postavenie. Pri niektorých udalostiach, ktoré zachytáva evanjelium, boli podľa všetkého len oni traja. Napríklad vtedy, keď Ježiš vzkriesil Jairovu dcéru (pozri Lk 8, 49 – 56), pri Ježišovom premenení (pozri Mt 17, 1 – 8), pri predpovedi o zničení Jeruzalema (pozri Mk 13, 3) či počas Ježišovej agónie v Getsemanskej záhrade (Mk 14, 32 – 42).
Ak berieme do úvahy aj tradíciu z 2. storočia, môžeme povedať, že štvrté evanjelium zdôrazňuje Jánovo výnimočné postavenie aj iným spôsobom: na viacerých miestach ho vyobrazuje ako anonymného „milovaného učeníka“. Stretáme sa s ním pri Poslednej večeri, počas ktorej „bol celkom pri Ježišovej hrudi“ (Jn 13, 23). Tento detail má však nielen historický, ale aj hlbší – duchovný – rozmer.
Z historického hľadiska môžeme povedať, že evanjeliá nevykresľujú Jána ako niekoho, kto by bol sedel vedľa Ježiša pri stole (so všetkou úctou k Da Vinciho dielu Posledná večera). Podľa starovekých zvyklostí tí, ktorí jedli, pravdepodobne ležali na ľavom boku, opierajúc sa o ľavé predlaktie. Zároveň boli obrátení k stolu a nohy mali za sebou. Grécky termín pre „hruď“ (kolpos) označuje hornú časť hrudníka. Keď bol teda milovaný učeník celkom pri Ježišovej hrudi, znamenalo to, že sedel po Ježišovej pravici, pričom sa mohol k nemu nahnúť a viesť s ním dôverný, tichý rozhovor. Daný čin má však aj hlbší duchovný rozmer. Rovnakým výrazom, ktorý vyjadruje Jánovu blízkosť k Ježišovi, opisuje totiž Ján na začiatku svojho evanjelia aj Ježišovu blízkosť k Otcovi.
Blízko Božiemu srdcu
Z prológu Jánovho evanjelia (1, 1 – 18) sa dozvedáme, že len Ježiš nám môže zjaviť Otca, pretože je Otcovým božským Synom – Slovom, ktoré sa stalo telom. Ježiš má s Otcom úplne jedinečný vzťah: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca [eis ton kolpon], ten o ňom priniesol zvesť“ (1, 18). Na vyjadrenie Synovej blízkosti k Otcovi tu evanjelium používa pojem „lono“ (kolpos), podobne ako to robí neskôr pri opise Poslednej večere s cieľom vyjadriť Jánovu blízkosť k Ježišovi (13, 23).
V gréckom preklade Starého zákona sa pod termínom kolpos môže obrazne chápať vnútorná komnata nejakej budovy, skryté zákutie nejakej veci alebo dôverná starostlivosť a hlboká náklonnosť medzi manželmi či medzi rodičmi a deťmi. Napríklad grécka verzia verša Dt 28, 54. 56 označuje milovanú manželku ako „tú, ktorá spáva v jeho lone“ (porov. Gn 16, 5; Dt 13, 7; Rút 4, 11; 2 Sam 12, 3; 1 Kr 17, 19). Inak povedané, tento obrazný význam slova kolpos zodpovedá tomu, čo bežne označujeme slovom „srdce“.
Keď tento výraz chápeme z tohto pohľadu, Ježiš je v Otcovom srdci, pretože ako Syn je Otcovi úplne oddaný láskou a poslušnosťou. Čiže aj preto môže Ježiš zjavovať Otca. A podobne je to aj s Jánom: spočíva „na Ježišovom srdci“, lebo mu je hlboko oddaný. Vďaka poznaniu, ktoré pramení z blízkosti k Ježišovmu srdcu, môže napokon Ján vo svojom evanjeliu zvestovať Ježiša.
Jánovo spojenie s Ježišovým srdcom sa objavuje aj na kríži. O tom, či je Ježiš mŕtvy, sa rímsky vojak uistí tým, že jeho telo prebodne kopijou; vtedy z tejto rany vytečie krv a voda (pozri Jn 19, 31 – 37). Evanjelista tu na chvíľu prerušuje svoje rozprávanie, aby upriamil pozornosť na svedectvo milovaného učeníka: „A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili“ (19, 35).
Prúd krvi a vody jednak potvrdzuje, že Ježiš naozaj zomrel. No Ján v ňom očami viery vidí aj hlbšiu pravdu: Ježišovou smrťou získava ľudstvo účasť na Božom živote. Vo Svätom písme čítame, že „život každého stvorenia je v jeho krvi“ (Lv 17, 14) a prúd krvi vytryskujúcej z Ježišovho boku (t. j. jeho srdca) je Božím životom, milosrdenstvom a obnovujúcou silou prúdiacou do sveta. Tieto nebeské dary sa ľuďom sprostredkúvajú prostredníctvom sviatostí, zvlášť skrze krst (vodu) a Eucharistiu (krv).
Vydávanie svedectva
Podľa svedectiev raných kresťanov Ján nakoniec z Izraela odišiel a usadil sa v Efeze, v jednom z najväčších miest Rímskej ríše, ktoré ležalo na západnom pobreží dnešného Turecka. Tam Ján zrejme založil učenícku školu. Títo učeníci zachovávali jeho svedectvo a prostredníctvom siete miestnych cirkví ho šírili ďalej. Môžeme sa domnievať, že Ján (alebo jeho učeníci) sa pričinili o začlenenie jeho svedectva medzi jeho novozákonné spisy, a tak sa toto jeho svedectvo, jeho „evanjelium“ napokon uchovalo.
Zo svedectva z 2. storočia vieme, že apoštol Ján sa dožil až vlády rímskeho cisára Trajána (98 –117). Na konci štvrtého evanjelia máme náznak, že milovaný učeník možno zomrel ešte pred dokončením evanjelia (21, 20 – 23). Ján sa teda zrejme dožil vysokého veku a svedčil o „tom, čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali… [O Slove] života“ (1 Jn 1, 1).
Táto úvaha o svätom Jánovi nám pripomína, aké dôležité je dovoliť Pánu Ježišovi, aby nás očistil a formoval náš vzťah s ním. Kiež sme ako svätý Ján: otvorme sa Pánovmu poúčaniu a spočívajme na jeho srdci, aby sme sa naň dokázali lepšie naladiť a potom svetu zvestovať jeho pravdu a lásku.