Bol si tam?
Zahľaďme sa na nášho ukrižovaného Spasiteľa
V roku 1899 vyšla v knihe s názvom Old Pantation Hymns (slov. Staré plantážne hymny) po prvý raz pieseň, ktorú poznáme pod názvom Bol si tam, keď bol umučený Pán. Samozrejme, už dávno predtým ju spievali zotročení Afroameričania – a dodnes patrí medzi najpopulárnejšie duchovné piesne černochov pochádzajúcich z amerického Juhu. Túto pieseň mal veľmi rád dokonca aj Mahátma Gándhí! A je to tiež jediná duchovná pieseň amerických černochov, ktorú zaradili do americkej verzie Liturgie hodín.
Sčasti táto pieseň púta pozornosť aj preto, lebo nás vyzýva, aby sme si predstavili, že sme priamo pod Ježišovým krížom. Prenáša nás na Kalváriu a pomáha nám uvedomiť si, aké to muselo byť, keď Ježiš „klesal pod ťarchou rán“ a „na kríži umieral“.
Za naše hriechy
Niekto môže povedať, že my sme Ježiša nezabili. Na smrť ho predsa odsúdil Poncius Pilát a popravu vykonali jeho vojaci. Židovská veľrada ho vydala do rúk pohanom a jeho učeníci ho opustili, zapreli a zradili.
No k tomu, čo sa stalo na Kalvárii, prispel aj každý jeden z nás. V tomto duchu napísal Pavol Korinťanom: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem“ (1 Kor 15, 3; kurzíva pridaná). Alebo, ako čítame v Knihe proroka Izaiáša: „No my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. Ale on bol prebodnutý pre naše neprávosti, pre naše zločiny strýznený“ (53, 4 – 5).
Keby nebolo bývalo našich hriechov, Ježiš by nebol musel zomrieť. Keby sme neboli potrebovali vykúpenie, nebol by musel niesť kríž. Mohli by sme si myslieť, že Ježišovo utrpenie zapríčinil Boh Otec – tým, že ho poslal na zem. Ale pravda je taká, že jeho utrpenie spôsobili hriechy ukryté v našich srdciach – tie isté hriechy, ktoré sa skrývali aj v srdciach vojakov, učeníkov a veľrady. Ľudia, ktorí boli v Jeruzaleme na Veľký piatok a ktorí mu ublížili, konali z tej istej padlej ľudskej pýchy, sebeckosti, chamtivosti a sklonu k páchaniu násilia, aké máme v sebe aj my.
Držaný láskou
Keď bol Ježiš zajatý, jeden z jeho učeníkov vytasil meč a zaútočil na veľkňazovho sluhu. Odsekol mu ucho. My by sme to možno považovali za hrdinský čin, ale Ježiš na to hľadel inak. Videl, že tento učeník mal v srdci podobný sklon k páchaniu násilia ako vojaci, ktorí ho prišli zajať. Preto mu povedal: „Daj svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú“ (Mt 26, 52). Vedel, že jeho poslaním nie je pomsta, ale odpustenie.
Ježiš pokračoval: „Alebo si myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a on by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov?“ (Mt 26, 53). V rímskej armáde tvorilo pluk či légiu šesťtisíc vojakov, takže v dvanástich plukoch by bolo sedemdesiatdvatisíc anjelov! Keby bol Ježiš chcel, bol by sa mohol zachrániť prejavom ohromnej nebeskej sily.
Ježiša teda nepriviedla na kríž bezmocnosť. Na kríži ho nedržali ani klince pribité v jeho rukách a nohách. Ježiš z neho mohol kedykoľvek zísť. Nie, na kríži ho držala láska. On nás miloval príliš na to, aby nás opustil a nechal nás uväznených v našich hriechoch. Miloval nás príliš na to, aby nás nechal zajatých v našom sebectve, závisti a chamtivosti, ktoré nás tak silno ovládali. Miloval ťa príliš na to, aby sa zriekol svojho poslania a nevykúpil ťa!
Ježiša však nedržala na kríži len láska k nám. Držala ho tam aj láska k jeho Otcovi. Táto láska sa prejavila v poslušnosti, v slobodnom rozhodnutí plniť vôľu svojho Otca. Keď bol malý, jeho matka ho naučila modliť sa: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Ako veriaci Žid sa spolu so žalmistom modlil:
„Vo zvitku knihy je napísané o mne, že mám plniť tvoju vôľu. A to chcem, Bože môj, hlboko v srdci mám tvoj zákon“ (Ž 40, 9).
A tu na Kalvárii tieto modlitby aj dokonale naplnil.
Pretože sa Ježiš takto modlil a žil tridsať rokov, dokázal zaujať rovnaký postoj aj vtedy, keď stál zoči-voči najťažšiemu okamihu svojho života: „Nie moja vôľa, ale tvoja nech sa stane“ (Lk 22, 42). Vlastne musel tieto slová opakovať stále znova a znova, keď znášal všetky udalosti svojho utrpenia: pri súde pred veľradou, stojac pred Pilátom, keď počul dav kričať: „Ukrižuj ho!“, ba dokonca aj vtedy, keď ho bičovali, korunovali tŕním a prinútili niesť si vlastný kríž.
„Bol prebodnutý“
Tento týždeň počas modlitby rozjímaj nad nasledujúcimi slovami z Knihy proroka Izaiáša. Vnímaj ich ako opis cesty, ktorú si prešiel Ježiš. A poďakuj mu za to, že ťa tak veľmi miluje a že pre teba neváhal pretrpieť všetko, čo tu prorok opisuje.
„Ale on bol prebodnutý pre naše neprávosti, pre naše zločiny strýznený. On pre náš pokoj znášal trest a jeho rany nás uzdravili. My všetci sme blúdili ako ovce, každý zahol svojou vlastnou cestou. A Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých. Týrali ho, on to ponížene znášal a neotvoril ústa; ako baránok vedený na zabitie, ako ovca, ktorá onemela pred strihačmi a neotvorila ústa. Násilným súdom ho odstránili a kto sa bude starať o jeho pokolenie? Veď bol vyťatý z krajiny žijúcich… hoci sa nedopustil neprávosti, ani lesť nebola v jeho ústach… Keď dá svoj život na zmiernu obetu, uvidí ďaleké potomstvo a jeho ruka úspešne vykoná Pánovu vôľu“ (Iz 53, 5 – 10).
Len jeden
V priebehu dejín sme mohli vidieť mnohé prejavy pokory. Spomeňme si na svätú Matku Teréziu z Kalkaty, ktorá starostlivosti o chudobných, chorých a umierajúcich obetovala všetko, čo mala. Alebo na svätého Františka z Assisi, ktorý prijal „pani Chudobu“, a to nielen po materiálnej stránke, ale aj chudobu srdca. V každom pokolení sa našli muži a ženy, ktorí v živote dobrovoľne prijali nižšie postavenie, len aby slúžili Božiemu ľudu alebo svedčili o evanjeliu.
Ale len jeden bol v nebi s Otcom, len skrze jedného bol stvorený celý svet. Len jeden rovný Otcovi sa rozhodol stať súčasťou tohto stvorenia a žiť v chudobe a jednoduchosti. Len jeden je taký, ktorý – hoci bol Bohom – sa pokoril, stal sa človekom a potom tým, ktorých stvoril, dovolil, aby ho ukrižovali.
Svätý Pavol napísal: „Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5, 8). Ježišova ochota obetovať za nás svoj život je dokonalým dôkazom toho, ako veľmi nás Boh miluje. Dokonale zjavuje, aký silný je záväzok, ktorým sa s nami spojil – je silnejší než puto, ktoré púta matku k jej dieťaťu (pozri Iz 49, 15)!
Vďaka Bohu!
Ako môžeme primerane odpovedať na lásku, ktorú Ježiš zjavil na kríži? Nemali by sme mu byť za to úprimne vďační? Ak sa Ježiš opakovane modlil: „Nie moja vôľa, ale tvoja nech sa stane,“ nemali by sme mu teraz neustále ďakovať za to, že sa za nás obetoval?
Bol si tam, keď bol umučený Pán? Áno, všetci sme tam boli. Počas tohto Pôstneho obdobia tam s ním môžeš byť znova. Môžeš pred ním pokľaknúť s úžasom a vďakou za tento veľký dar jeho milosrdenstva a pri pohľade na jeho prebodnuté telo môžeš vyhlásiť:
„Smrť, kde je tvoje víťazstvo?
Smrť, kdeže je tvoj osteň?
Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista!“ (1 Kor 15, 55. 57).