Jednoducho Bernadeta
Čo sa stalo so svätou z Lúrd po zjaveniach?
Hallie Riedelová
Každý aspoň trochu pozná príbeh o Lurdoch. V roku 1858 sa Panna Mária zjavila ako krásna Pani chudobnej pastierke v jaskyni vo Francúzsku. Liečivý prameň vody začal vytekať tam, kde Pani povedala dievčaťu, že má kopať. Táto voda prilákala veľa pútnikov – teraz ich je viac než 6 miliónov ročne. Pastierku zvečnili na fotografiách, svätých obrázkoch a dokonca aj v hollywoodskom filme. Zobrazujú anjelskú mladú ženu, ruky ma zložené a modlí sa, oči zbožne obrátené k nebu.
Tieto obrazy formovali moju predstavu o svätej Bernadete Soubirousovej. Keď som však čítala o nej viac, prekvapilo ma, že som nenašla sladko neskutočnú postavu, ale čulú, bystrú mladú ženu so silnou vôľou.
Hoci Bernadeta bola jednoduchá, obyčajná a zbožná, keď sa začali zjavenia, nebola sväticou. A svätou sa nestala ani preto, lebo osemnásťkrát videla Pannu Máriu. Bernadeta sa stala svätou pre to, ako prijala posolstvo Panny o modlitbe, pokore a milosrdenstve.
Podobne ako v našom prípade aj v jej prípade to bola súhra Božej milosti a ľudského úsilia. Bernadeta sa na jednej strane veľmi usilovala vyhnúť sa sláve a bohatstvu, ktoré by jej zjavenia mohli priniesť. Chcela prekonať svoju „prchkú povahu“, náladovosť a ostrý jazyk. Na druhej strane Bernadetino odhodlanie byť tým najlepším, najpriehľadnejším nástrojom, akým môže byť – ubúdať, aby Ježiš mohol rásť –, nebola úloha, ktorú dokáže urobiť sama. Silu jej mohol dodávať len oheň Božej lásky, ktorý sa zapálil vďaka jej stretnutiam s Pannou Máriou.
Verný posol
Bernadeta na začiatku nepoznala identitu Pani v jaskyni. Avšak vždy, keď ju uvidela, správala sa tak, ako keby bola na posvätnej pôde. Bola vo vytržení – jej tvár sa zmenila a bola krásna. Bol to akoby odraz neba. Bernadeta vnímala, že ide o niečo dôležité, a bola odhodlaná presne a jasne hovoriť o tom, čo videla a počula. Nechcela byť prekážkou posolstvu.
Miestni úradníci, ktorí vyšetrovali Bernadetu, ju chceli zmiasť úskokmi a prefíkanosťou, ale ona na každú otázku odpovedala jednoducho a jasne. Odmietla prikrášľovať posolstvo alebo sa dohadovať o identite Pani. Vždy ju rozhnevalo, keď jej slová pozmenili. Vždy odvádzala pozornosť od seba a sústredila sa na jednoduché fakty.
Keď jej Pani dala posolstvo, ktoré mala odovzdať ďalej, Bernadeta sa veľmi usilovala, aby ho vyjadrila presne. Keď ju Pani žiadala o kaplnku a procesie k jaskyni, ponáhľala sa spolu so svojou tetou, aby to povedala miestnemu farárovi. Jeho tvrdá odpoveď Bernadetinu tetu rozčúlila a prisahala, že ho už nikdy nenavštívi. Ale Bernadeta zvolala: „Musíme sa vrátiť! Zabudla som mu povedať o kaplnke!“ A keď jej Pani napokon prezradila svoje meno – „Ja som Nepoškvrnené Počatie“ –, Bernadeta vôbec nevedela, čo tieto slová znamenajú. Jednoducho si ich stále opakovala, aby ich mohla presne v tomto znení povedať kňazovi.
Utekať pred žiarou reflektorov
Bernadetina rodina bola nesmierne chudobná. Jej otec bol vyučený mlynár, ale prišiel o prácu a rodina bývala v ponurom bývalom väzení s jednou miestnosťou. Keď sa rozniesli správy o zjaveniach a zázrakoch, Bernadeta mohla ľahko využiť svoju úlohu, aby pozdvihla rodinu z chudoby. Mohla sa stať duchovnou superstar a tešiť sa z obdivu a finančných darov veriacich. Namiesto toho sa vždy usilovala nehrať sa na celebritu. Chcela byť len poslom Panej.
Bernadeta dôsledne odmietala všetky dary a peniaze a naliehala, aby ich neprijímala ani jej rodina. Vyhýbala sa ľuďom, ktorí ju prosili, aby sa dotkla ich ružencov, a napomínala tých, ktorí chceli predávať predmety súvisiace so zjaveniami, napríklad kúsky jej oblečenia. A hoci sa poslušne dala fotografovať, odmietla pózovať. Keď ju fotograf prosil, aby zaujala postoj vytrženia, aký mala pri zjaveniach, bystro odpovedala: „Ako to môžem urobiť? Pani tu nie je!“
Po zjaveniach v Lurdoch nasledovalo niekoľko rokov vyšetrovaní. Bernadeta svedčila pred biskupskou komisiou pokojne a jasne. Ale keď v januári 1862 vyhlásili zjavenia za pravé, Bernadeta sa rýchlo stiahla do úzadia. Uvedomila si, že už nie je dôležitá pre rozvoj pútnického miesta, a nasledovala svoj sen o skrytom živote, kde môže milovať Boha a pokojne mu slúžiť bez všetkej tej pozornosti.
Zbraň humoru
Bernadeta sa v roku 1866 rozhodla vstúpiť do kláštora Sestier dobročinnej lásky v Nevers. Hneď v prvý deň ju požiadali, aby celému spoločenstvu sestier vyrozprávala svoje zážitky so zjaveniami. Bernadeta to s radosťou urobila, keďže bolo dohodnuté, že sa o tejto záležitosti už viac nebude hovoriť. Sestry však povolili veľa výnimiek pre toto pravidlo a Bernadetu žiadali, aby sa niekoľkokrát stretla s biskupmi a inými hodnostármi. A potom tu boli aj zvedaví ľudia, ktorí prichádzali do kláštora, aby aspoň zazreli vizionárku. Bernadeta hovorila, že v takých chvíľach sa cítila ako „vôl na výstave“!
Bernadeta chcela byť pokorná a často sa spoliehala na svoj ironický zmysel pre humor. Bol jej zbraňou. Pri jednej príležitosti, keď pôsobila ako sakristiánka, niektorí návštevníci v kláštore sa jej spýtali, kde bude sedieť Bernadeta. (Nespoznali ju.) „Máte smolu,“ odpovedala Bernadeta, „dnes nebude na svojom obvyklom mieste.“ A s tým odišla.
Pri inej príležitosti biskup, ktorý navštívil kláštor, úmyselne pustil na zem svoj klobúk, aby ho Bernadeta zodvihla, – chcel relikviu „druhej triedy“ od vizionárky. Bernadeta jeho úskok prehliadla a zdvorilo povedala, aby si klobúk zodvihol sám! Keď ju poslali splniť nejakú úlohu a mala pritom prejsť okolo okna, kde by ju návštevníci mohli vidieť, veľmi rada si našla iné cestičky.
„Láska dobrého Pána“
V kláštoroch v 19. storočí bolo bežné, že rehoľné predstavené verejne kritizovali, ba aj ponižovali novicky, aby vykorenili ich pýchu a zmiernili sebeckú vôľu u týchto mladých žien. Ani Bernadeta nebola ušetrená. Zdalo sa, že jej prísna novicmajsterka sa osobitne usilovala označiť túto oslavovanú vizionárku za naničhodnú, aby zničila akékoľvek pocity nadradenosti, ktoré by Bernadeta mohla mať.
Toto dosť ponižujúce správanie dalo Bernadete veľa príležitostí na praktizovanie pokory a cvičenie sa v sebaovládaní. Prijala ich dobromyseľne. Uvedomovala si, že by mohla byť trochu nedotklivá a precitlivená. („Správne mi hovorili, že moja pýcha zomrie až pätnásť minút po mojej smrti,“ povedala.) Používala obrazy z detstva a naznačila, čo ju táto disciplína stála: „Mleli ma v mlyne, ako sa melie pšeničné zrnko.“
Bernadeta sa však spoliehala na Božiu lásku a preplávala týmito búrlivými vodami. Bola schopná vidieť väčší plán. Po jednom osobitne emocionálnom zápase napísala: „To láska dobrého Pána odstráni korene z tohto stromu pýchy. Čím som menšou, tým viac rastiem v Ježišovom srdci.“
Podobne ako mnohí svätci, ktorí žili pred ňou, Bernadeta nikdy veľa nehovorila o svojom vnútornom živote. Nevieme teda, aké mala duchovné zážitky. Ale podobne ako v prípade mnohých iných svätcov výrečné znamenia sa objavili na sklonku jej života. V posledných dňoch utrpenia, skôr než 16. apríla 1879 podľahla tuberkulóze, požiadala, aby odstránili všetko, čo je okolo jej postele, – všetko okrem kríža. Chcela svoj zrak upriamiť len na Ježiša; všetko ostatné bolo zbytočné. Svoju posteľ so záclonami nazvala „bielou kaplnkou“ a v nej spečatila svoju osobnú zmluvu s Ježišom a vyznala mu svoju lásku. Jej posledný čin bolo prežehnanie sa.
Bernadeta na smrteľnej posteli povedala jednej zo sestier: „Čím jednoduchšie človek píše, tým lepšie to bude. Keď chceme veci prikrášľovať, len ich prekrútime.“ Hovorila o celom príbehu z Lúrd, ale možno tým naznačovala smernice pre svoj životopis. Nepochybne by „zjednodušila“ tento príbeh tak, že by zľahčovala svoju úlohu v histórii Lúrd a mnohých zázračných uzdravení, ktoré sa tam rok čo rok dejú!
Nech žiari Ježiš!
Ako sme videli, Bernadeta sa nikdy nechcela dostať do popredia ako vizionárka z Lúrd. Začala dielo a potom dovolila, aby ho prevzali iní. Keď jej Panna Mária povedala, aby sa napila z prameňa, kopala, kým nenašla vodu plnú blata. Iní ľudia kopali ďalej a blatistá voda sa stala čistou. Podobne po kánonickom uznaní zjavení sa Bernadeta stiahla do úzadia a prenechala dielo iným. Nechcela, aby si posla mýlili s posolstvom. Nechcela, aby záujem o ňu bránil ľuďom pochopiť, ako chce Boh konať v ich živote.
Keď som sa dozvedela o tejto Bernadetinej stránke – a najmä o tom, ako žila po zjaveniach, uvedomila som si, ako veľmi sa musím učiť odvádzať pozornosť od seba, aby zažiaril Ježiš. To nie je bežné posolstvo vo svete, ktorý si tak veľmi cení imidž, popularitu a verejnú slávu!
Bernadeta s jednoduchosťou a zmyslom pre humor prijala milosť „ubúdať“, aby mohla hovoriť o posolstve milosrdenstva a lásky, ktoré prijala. V našej situácii môžeme urobiť to isté. Podobne ako Bernadeta môžeme poukazovať na Ježiša a opakovať slová Panny Márie: „Urobte všetko, čo vám povie.“
Boh napokon vyvýšil Bernadetu, ktorá sa stala čistým nástrojom jeho lásky. Ak dovolíme Ježišovi, aby nás očistil, vyvýši aj nás. Každý z nás môže byť živým posolstvom, ktoré každému, kto nás vidí, ukazuje na Ježiša.