Ako v nebi, tak i na zemi
Dan K. Almeter
Jednota Kristovho mystického tela mi veľmi leží na srdci. Neprosil som o to – dostal som to od Boha ako dar.
Katolíkom som odmalička. Vyrastal som v 60. rokoch 20. storočia a moji rodičia boli zbožní a otvorene žili svoju vieru. Nepovzbudzovali ma však ani k čítaniu Svätého písma, ani k stretávaniu sa s inými kresťanmi, ktorí neboli katolíkmi. Keď som však ako šestnásťročný mladík odovzdal svoj život Kristovi a zakúsil som prítomnosť Ducha Svätého, moje obavy a nedôvera voči kresťanom iných denominácií začali miznúť. Takisto som začal túžiť po Božom slove a zistil som, aké bohatstvo je ukryté vo Svätom písme. Nikdy som však neuvažoval o tom, že by som zanechal svoju katolícku vieru. Skôr naopak; čerpanie z pokladnice iných kresťanských tradícií ešte väčšmi posilnilo moju vlastnú vieru. Nadobudol som tiež väčšiu úctu k darom iných kresťanov a pochopil som, ako mi môžu pomôcť na mojej ceste s Kristom. Uvedomil som si tiež, že medzi sebou nesúťažíme.
A začal som pociťovať aj túžbu evanjelizovať. Preto som vstúpil do katolíckeho kňazského seminára. Túžil som osloviť čo najviac duší a získať ich pre Ježiša. Pán počas toho ďalej budoval svoju stavbu na základoch jednoty, ktoré už boli v mojom srdci. Zapísal som sa na kurz s názvom „Ekumenické dialógy“. V tomto akademickom prostredí som sa po prvýkrát dozvedel o oficiálnych dialógoch, ktoré prebiehali medzi katolíkmi, anglikánmi a evanjelikmi. Hoci som neskôr zo seminára odišiel a potom sa oženil, svoj zápal pre jednotu kresťanov som nikdy nestratil.
Jednota alebo nejednota: je to voľba
Viem, že Ježiš berie jednotu vážne. Aj jemu ležala na srdci a mal ju na mysli aj počas svojich posledných hodín na tomto svete. V noci pred svojou smrťou sa modlil, aby jeho učeníci „boli jedno“ (pozri Jn 17, 11). Musíme sa teda opýtať: Prečo sa zdá, že toľkých Ježišových nasledovníkov táto úprimná modlitba vôbec nevyrušuje?
Zrejme to má viacero dôvodov. Tým hlavným dôvodom je asi strach, ktorí majú tak zbožní katolíci, ako aj horliví protestanti. Zvykneme sa obávať toho, že ak sa pokúsime budovať jednotu, budeme musieť robiť kompromisy v pravdách viery. Skutočná jednota však môže vzniknúť len z nášho spoločného záväzku voči pravde. Uznanie toho, na akom veľkom množstve vecí z evanjelia sa zhodneme, nám môže dať odvahu stavať na tom aj napriek pretrvávajúcim nezhodám. Potrebujeme, aby Duch Svätý otvoril naše srdcia a odstránil u nás tento hlboko zakorenený strach. Keď som žil a pracoval s inými kresťanmi, zistil som, že vďaka našej vzájomnej láske a úcte, ktoré posilňoval Duch Svätý, mizli naše obavy a začínala sa medzi nami vytvárať jednota.
V zjednocovaní nám tiež môže brániť nedostatok viery. V skutočnosti možno neveríme, že by sa mohli naplniť verše zo 17. kapitoly Jánovho evanjelia. Myslíme si, že Ježiš sa v skutočnosti tieto slová nemodlil, ale len vyjadroval svoje prianie. Napriek tomu, že vidíme ako pre jednotu horelo srdce Ježišovi a ako pre ňu horí srdce všetkým novodobým pápežom, väčšina katolíkov stále neverí tomu, že by zjednotenie kresťanov bolo možné. Často počujem ľudí vyjadrovať asi takýto postoj: „Vedúci predstavitelia Cirkvi sa o to po Druhom vatikánskom koncile síce pokúšali, ale na môj život to nemá žiadny dosah ani účinok.“
Strach a nedostatok viery – pre tieto dve veci kresťania často neberú vážnejšie Ježišov plán a jeho túžbu po jednote. Ale v skutočnosti sú to len výhovorky, ktoré môžu zakrývať obyčajnú neposlušnosť.
Možno nám pomôže príbeh o márnotratnom synovi (pozri Lk 15, 11 – 32). Poznám srdcervúce príbehy rodičov, ktorí sa snažia zmieriť so svojím odcudzeným synom alebo dcérou. Slzami, ktoré vyronili, by sa dalo naplniť nejedno vedro. A na rodiny má veľký vplyv aj to, keď súrodenci odmietajú spolu komunikovať alebo byť čo i len v jednej miestnosti. Len si predstav, aký smútok musí napĺňať srdce Boha, keď vidí svoje rozhádané deti! Keby sme pri čítaní podobenstva o márnotratnom synovi dokázali cítiť súcit s otcom prežívajúcim smútok nad strateným synom a nad rozkolom, ktorý panuje medzi týmto synom a jeho starším bratom, potom by sme mohli začať okusovať aj to, ako Božie srdce túži po jednote.
Ak má byť vypočutá Ježišova modlitba za jednotu kresťanov, potom sa my všetci, ktorí tvoríme Kristovo telo, musíme zbaviť svojho strachu a neviery. Ježiš vo svojom slove jasne ukazuje, že túži po jednote. Duch Svätý prostredníctvom Druhého vatikánskeho koncilu jasne vyjadril, že jednota je Božím plánom. A Cirkev zreteľne vyjadrila, že úsilie o jednotu nie je čosi dobrovoľné a voliteľné.
Medzi najjasnejšie vyjadrenie tejto pravdy patria nasledovné slová pápeža Benedikta XVI. z 20. apríla 2005:
„Nestačí prejavovať pekné city… musia prísť konkrétne gestá… ktoré všetkých povedú k… pokroku na ceste k ekumenizmu… Pred neho, najvyššieho Sudcu každého živého tvora, sa musí každý z nás postaviť s vedomím, že jedného dňa sa bude musieť zodpovedať za to, čo urobil alebo neurobil pre veľké dobro plnej a viditeľnej jednoty všetkých jeho učeníkov.“
„Ako v nebi, tak i na zemi“
Keď sa modlíme modlitbu Otče náš, hovoríme, aby prišlo Božie kráľovstvo a naplnila sa Božia vôľa tak, ako sa napĺňa v nebi. Modliť sa s touto očakávajúcou vierou nás učil sám Ježiš. Mnohé aspekty Božieho kráľovstva sú už prítomné v nebi, no ešte nie sú na zemi. Jedným z nich je jednota.
V nebi je jednota. Keďže Ježiš nám prikazuje modliť sa, aby sa jeho kráľovstvo naplnilo na zemi tak ako v nebi, vždy, keď sa modlíme Otče náš, prosíme Boha, aby priniesol takú jednotu Kristovho tela, aká je už v nebi prítomná.
Pán Ježiš nám prikázal, aby sme sa modlili za túto jednotu a konali tak, aby sa aj zrealizovala. To, či túto jednotu dosiahneme, záleží na ňom. Našou úlohou na zemi je modliť sa, poslúchať a konať. Výsledky sú v Božích rukách.
Ako postupovať ďalej?
Pri rozlišovaní, ako zareagovať na Božie volanie k jednote, musí každého z nás viesť Duch Svätý. Jedno je však isté: nečinnosť nie je riešením – ak sa teda človek snaží byť verný tomu, čo robí Boh. Rozdelenie v Kristovom tele Pána nikdy neteší; hlboko ho zarmucuje.
Príhovorná modlitba
Každý môže začať modlitbou. Jednoducho sa pravidelne modlite za jednotu. Hovorieva sa, že bez príhovornej modlitby sa nič neudeje. To platí aj pre modlitbu za jednotu Kristovho tela. Modlitbu za jednotu by sme preto mali mať na perách neustále – a mala by byť na perách všetkých kresťanov. Vždy, keď sa kresťania zhromažďujú na modlitbu, mali by sa modliť aj za svoje zjednotenie.
Priateľstvo
Ďalšiu cestu k jednote ukázal pápež František: v nebývalej miere budoval priateľstvá s kresťanmi iných vierovyznaní. Na turíčnu vigíliu v roku 2017 sa v Ríme spolu s 50 000 ľuďmi stretol s ekumenickými lídrami z celého sveta.
František použil pojem „zmierená rozmanitosť“ a navrhol, aby sme sa k sebe správali ako bratia a sestry. Povzbudil nás, aby sme sa sústredili viac na vzťahy ako na učenie. Keď sa staneme priateľmi, porastie naša dôvera a začneme si vzájomne ceniť dary toho druhého. „Keď zdôrazňujeme svoje rozdiely, tak proti sebe len bojujeme a nemôžeme hlásať pokoj. Pokoj sa zrejme začína naším vyznaním, že Ježiš je Pán…. Pokoj je možný, aj keď ukážeme, že máme rozdiely – no i to, že si želáme byť zmierenou rozmanitosťou.“
„Druhý dotyk“
Ďalší spôsob, akým môže každý človek niečo zmeniť, je pokánie a hlbšie obrátenie srdca.
Moji priatelia z Brazílie, José Carlos a Marcia Marionová, sú členmi turíčnej cirkvi. Oni mi raz napísali o tom, ako Ježiš uzdravil slepého muža. Ježiš sa ho dotkol a ten muž povedal: „Vidím ľudí; zdá sa mi, akoby stromy chodili“ (pozri Mk 8, 24). Ježiš sa ho potom dotkol druhýkrát a on začal vidieť všetko jasne. Manželia Marionovci mi naznačili, že tak ako uzdravenie tohto muža prebiehalo na niekoľko etáp, aj naše obrátenie k jednote sa často odohráva v etapách. Prvým dotykom Ježiš prináša svetlo evanjelia a otvára nám duchovný zrak. Sme naplnení Duchom.
„Avšak,“ hovoria Marionovci, „pre rozdelenie sme my, kresťania, dospeli k rôznym ‚sporom‘… A tie vyvolali konflikty… Hoci už možno nie sme úplne duchovne slepí… nedokážeme vidieť ostatných kresťanov ako synov toho istého Otca, ktorí majú rovnaké privilégium: to, že majú toho istého staršieho brata, Ježiša, Prvorodeného.“
Moji priatelia naznačujú, že pokiaľ ide o jednotu, potrebujeme „druhý dotyk“ – uzdravenie alebo obrátenie srdca. Potrebujeme hlbšie obrátenie, aby sme kresťanov z iných kresťanských tradícií nevnímali ako chodiace stromy, ale videli v nich skutočných bratov a sestry v Kristovi. Možno si uvedomujeme, že nimi sú len na intelektuálnej alebo teologickej úrovni, ale keď dôjde k hlbokému obráteniu, začneme to vnímať srdcom. Potom sa naša túžba po jednote Kristovho tela pretaví do hlbokej a nemiznúcej bolesti.
Viem, že Boh nejakým spôsobom použije naše príhovory a malé úsilie na to, aby urýchlil príchod dňa, v ktorom budú všetci kresťania kráčať ako jeden muž. Pane, daj, nech sme jedno!
Dan K. Almeter je lídrom ekumenickej komunity Alleluia Ecumenical Covenant Community, ktorá má sídlo v americkom meste Augusta. S manželkou Marie, s ktorou spoločne kráča životom už 45 rokov, majú šesť detí.