Svätý pustovník
Ako Anton Opát zanechal trvalú stopu na kresťanstve
Steve Pable
Ako je možné, že muž, ktorý prežil väčšinu života na púšti a v samote, sa stal jednou z najznámejších postáv ranej Cirkvi? Utiahnutý a neučený Anton Opát sa celé desaťročia vyhýbal kontaktu s ľuďmi. No predsa ho pre jeho múdrosť vyhľadávali filozofi, učeníci, cisári a biskupi. Jeho životopis sa stal akýmsi starovekým bestsellerom. A za svätého hrdinu ho považujú kresťania mnohých tradícií. Podobne ako život iných svätých, aj Antonov život možno chápať ako odpoveď na vedenie Ducha Svätého a ako príbeh jeho neochvejnej lásky a oddanosti Ježišovi.
Anton Opát má mnoho mien. Niektorí ho poznajú ako Antona Pustovníka či Antona Egyptského, alebo Antona Veľkého. Ba medzi pravoslávnymi kresťanmi je dokonca známy ako „abba Anton“. Väčšina z toho, čo o ňom vieme, pochádza zo spisu s nie veľmi kreatívnym názvom: Antonov život či Život svätého Antona Pustovníka. No príbeh, ktorý tento spis opisuje, je oveľa pútavejší, ako by mohol napovedať jeho názov! Toto rozprávanie spísal svätý Atanáz, biskup, ktorý pôsobil v 4. storočí v Alexandrii a ktorý sa preslávil najmä svojím neúnavným bojom proti ariánskej heréze. Už len to, že mal Antona vo veľkej úcte taký slávny muž, nám napovedá, aký hrdinský a svätý život Anton viedol.
Vzal Ježiša za slovo
Anton sa narodil v roku 251 v istej dedine v Hornom Egypte. Jeho zámožní rodičia dali jemu i jeho mladšej sestre kresťanskú výchovu. Pre svoje deti boli príkladmi života viery; s celou rodinou zvykli pravidelne chodievať na bohoslužby a spoločne sa aj modlievali. Žiaľ, keď mal Anton asi osemnásť rokov, jeho rodičia zomreli. Krátko nato počul Anton čítanie zo Skutkov apoštolov a žasol nad tým, ako prví kresťania predali celý svoj majetok a používali ho pre potreby núdznych (pozri Sk 4, 32 – 35). V ten deň si vypočul aj slová, ktoré Ježiš adresoval bohatému mladíkovi: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19, 21). Anton cítil, že Pán sa týmito slovami v tej chvíli prihovára priamo jemu. Rýchlo predal väčšinu svojho majetku (asi 80 hektárový pozemok vyznačujúci sa kvalitnou ornou pôdou) a peniaze rozdal ľuďom zo svojej dediny, zvlášť chudobným. Nechal si len toľko, aby sa dokázal postarať o svoju sestru.
Anton bol presvedčený, že vďaka tejto novonájdenej slobode by sa mohol venovať životu modlitby; predsa len sa však musel rozhodnúť, z čoho bude žiť. Jeho otvorenosť Duchu Svätému ho neskôr priviedla k ďalšej dôležitej životnej križovatke. Vtedy si vypočul ďalšie Ježišove slová: „Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia“ (Mt 6, 34). Anton rozlíšil, že sa stále príliš spolieha na svetské prostriedky a väzby. Po istej príprave sa zbavil aj zvyšku majetku a zariadil, aby jeho sestra mohla žiť v komunite panien. (Dnešné rehoľné rády a kláštory v tej dobe ešte neexistovali.) Potom vyhľadal múdreho muža s povesťou svätosti, ktorý viedol pustovnícky život neďaleko jeho dediny. Po rozhovoroch s inými zbožnými kresťanmi a po tom, čo istý čas pozoroval ich asketický spôsob života, sa Anton rozhodol osvojiť si čnosti a návyky, ktoré videl u nich, a praktizovať ich ešte vo väčšej miere. Atanáz to opisuje takto: „Kým u jedného si všímal si láskavosť, u druhého to bola horlivosť v modlitbe; pozorne sledoval, že jedného vôbec nespútava hnev; u ďalšieho zasa badal ľudskú ohľaduplnosť. Jedného obdivoval pre trpezlivosť, iného pre pôsty a spanie na zemi. Rovnako si u všetkých bratov všimol ich nábožnosť vo vzťahu ku Kristovi a vzájomnú lásku.“
V ústraní, a predsa známy
Anton spočiatku žil neďaleko mesta a osvojoval si asketickú disciplínu. Už vtedy na mnohých urobil dojem prísnosťou svojho života. Jeho strava pozostávala len z chleba, vody a soli. Jedával pritom až po západe slnka. Často sa cvičil aj v extrémnych pôstoch, ktoré trvali aj tri či štyri dni; noci často prebdel v modlitbe. No keďže sa vyhýbal sa pozornosti, rozhodol sa, že odíde do ešte väčšieho ústrania. Doslova si urobil príbytok v hrobke, pričom sa s jedným priateľom dohodol, že mu bude v pravidelných intervaloch nosievať chlieb. Takto sa začal postupne uťahovať do ústrania a vyhýbať sa bežnému ľudskému kontaktu. Už zakrátko však k jeho hrobke začali prúdiť návštevníci v nádeji, že aspoň zahliadnu tohto pustovníka alebo že od neho dostanú nejakú radu – či dokonca, že si budú môcť osvojiť podobný životný štýl, aký vedie on. A tak sa Anton stiahol ešte ďalej od civilizácie. Naďabil na opustenú vojenskú základňu s prameňom sladkej vody. A zavrel sa do nej na dvadsať rokov.
Anton si uvedomil, že vďaka tomu, že sa stiahol zo sveta tak ako Ježiš, ktorého „Duch hnal“ na púšť (Mk 1, 12), dostal príležitosť väčšmi sa venovať svojmu duchovnému rastu. Dnes si to ľudia mylne zamieňajú s útekom od reality či časom na dobitie bateriek. Lenže ľudia v staroveku na život na púšti hľadeli úplne inak. Púšť bola príbytkom „divej zveri“ (porov. Mk 1, 13) a hrozivých nebezpečenstiev. Nevľúdna a nehostinná pustatina nebola miestom vhodným pre bojazlivých ľudí. Anton na tomto mieste obrazne aj doslovne zvádzal zápas s diablom, ktorým sa preslávil. Sužovali ho videnia, ktoré v ňom mali podnietiť žiadostivosť či pýchu, inokedy ho diabol obviňoval, že zanedbáva svoju sestru, a ďalší sa ho snažili zviesť túžbou po chutnom jedle a nápojoch. Viackrát ho dokonca fyzicky zbili diablovi služobníci.
Atanáz opísal Antonove zápasy so zlými duchmi veľmi živo. Každú telesnú žiadosť a pokušenie mu istotne pomáhalo ovládať jeho horlivosť a vrúcna túžba po askéze. Zároveň ho to však robilo obľúbeným cieľom vonkajších útokov. No Anton tieto „ohnivé šípy zloducha“ stále znova a znova odrážal vrúcnou modlitbou, spevom, Božím slovom a znamením kríža (Ef 6, 16).
Inšpirácia pre druhých
Anton vyšiel z pevnosti okolo roku 306 ako päťdesiatpäťročný, no zakrátko zistil, že priťahuje veľké zástupy. Atanáz zaznamenal, že Antonov príklad strhával mnohých, ktorí ho chceli nasledovať a osvojiť si jeho spôsob života: „A tak sa napokon stalo, že aj v horách vznikali cely, a púšť zaplnili mnísi, ktorí vyšli spomedzi svojho ľudu a prihlásili sa za občanov nebies.“ Anton sa preto považuje za otca mníšstva. Pripisujú sa mu zásluhy za vytvorenie prvých spoločenstiev pustovníkov; pochopil totiž, že sila a stabilita spočíva v spoločnom živote podľa určitých ideálov. Veľkú časť jeho životopisu tvoria napomenutia adresované jeho spolubratom, ktorých povzbudzuje, aby milovali jednoduchosť, venovali sa modlitbe a pôstu, odolávali pokušeniam a spoliehali sa na Pánovu dobrotu. Tak sa začal rozvíjať komunitný spôsob života, ktorý v nasledujúcich storočiach formoval nielen kresťanstvo na Východe i na Západe, ale aj celú civilizáciu.
No väčšinou Anton zostával verný svojmu skrytému životu, ktorý bol naplnený modlitbou a askézou. Ľudia žasli nad jeho fyzickou zdatnosťou a vytrvalosťou, no ešte viac sa divili jeho hlbokej múdrosti. Podľa všetkého sa nikdy nenaučil ani čítať, ani písať a hovoril iba svojou rodnou koptčinou. Jeho láska k Božiemu slovu pramenila z toho, že ho neustále počúval, spamäti ho poznal a neprestajne o ňom rozjímal. Čerpal z tohto duchovného pokladu a tým, ktorí ho vyhľadali, ponúkal radu, modlitbu, duchovné vedenie i uzdravenie. Atanáz napísal Život svätého Antona krátko po smrti tohto veľkého svätca. Anton zomrel v roku 356 ako stopäťročný! Toto Atanázovo dielo veľmi rýchlo nabralo na popularite, a tak bolo čoskoro preložené z gréčtiny do latinčiny. Antonovým príbehom a spôsobom života sa inšpirovali mnohí – svätý Benedikt, svätý Augustín, svätý Bazil a ďalší. Ba Anton svojím životom oslovuje kresťanov podnes.
Pozvanie pre dnešnú dobu
Dnes žijeme v dobe poznačenej neustálymi zmenami a nepokojmi. Aj preto Antonov život pôsobí veľmi prorocky a môže nás veľmi nadchnúť. Tento pustovník z dávnej doby nám totiž ukazuje, že aj dnes môžeme čerpať radosť, silu a stabilitu zo základných kresťanských úkonov – z hľadania Ježiša v modlitbe a pôste.