Muž vedy a viery
Ako Dr. Jérôme Lejeune zmenil mnohé srdcia i životy
Susan Erchenová
Jérôme Lejeune sníval o tom, že bude pomocou medicíny pomáhať druhým. Najskôr si povedal, že bude jednoduchým dedinským lekárom. No ako medika ho v 40. rokoch 20. storočia zaujala chirurgia. Lejeune študoval, aby spravil skúšky a mohol sa zapísať na špeciálne nadstavbové vzdelávanie pre chirurgov. Deň pred skúškou sa učil dlho do noci; ráno bol preto taký unavený, že nastúpil na zlý vlak a zmeškal skúšku.
Lejeune vnímal zmeškaný vlak ako znamenie, že Boh ho vedie k štúdiu genetiky. To bol totiž druhý odbor, ktorý ho zaujímal. A tak sa upriamil na ňu; stal sa pediatrom a vedcom. Načasovanie bolo priam prozreteľnostné. Po druhej svetovej vojne, najmä na konci 40. rokov 20. storočia, nabralo štúdium genetiky na dôležitosti. Nemecko prehralo vojnu a národy boli zdesené hrôzami, ktoré sa diali v koncentračných táboroch: ľudia tam zomierali len preto, že nemali „správny“ národnostný alebo genetický pôvod. V roku 1942 Najvyšší súd Spojených štátov amerických zakázal praktizovanie nútenej sterilizácie zločincov, no mnohé iné eugenické zákony zostali v platnosti. Súdy môžu zmeniť zákony, ale nemôžu zmeniť srdcia. No Boh vnukol Lejeunovi, aby presne to urobil on.
Jednoduchá a zbožná výchova
Jérôme Lejeune sa narodil 13. júna 1926 vo francúzskom meste Montrouge v juhozápadnej časti metropolitnej oblasti Paríža. Ako to v mestečku bývalo vtedy zvykom, jeho narodenie oznamovali zvony Kostola svätého Jakuba. Pierre Lejeune a jeho žena, Marguerite Marcelle, sa tešili z narodenia svojho druhého syna.
Pierre a Marguerite boli zbožní katolíci. Pierre ako člen tretieho rádu františkánov viedol rodinu k jednoduchému a zbožnému životu. Aj keď nemali mnoho peňazí, mali poklady, ktoré pre nich mali veľkú hodnotu: vieru a jeden druhého.
Lejeune ako mladý chlapec pomáhal často svojmu dedkovi z maminej strany, ktorý mu pomohol aj v dospelosti. Hector Lermat bol veterinár a kováč a Jérôma naučil, aké dôležité sú pri práci s koňmi a kravami láskavosť a cit. A práve vďaka tomu, že si osvojil cit a jemnosť, sa neskôr stal ideálnym pediatrom, ktorý vedel zaobchádzať i s vystrašenými deťmi.
Jérôme študoval medicínu na Parížskej univerzite, kde získal titul MUDr. aj PhD. O rok neskôr si vzal Birthe, au-pairku z Dánska. Pred svadbou Lejeun svojou nákazlivou vierou pritiahol Birthe bližšie k Bohu a Birthe sa tak ešte pred svadbou stala katolíčkou. Mali spolu päť detí a Lejuene veľmi dbal, aby rodina bola jeho prioritou. Bez ohľadu na to, aký bol zaneprázdnený, vždy sa usiloval, aby mohol čo najviac času tráviť s rodinou počas stolovania a večerných modlitieb. Lejeune si tieto chvíle vždy veľmi vážil.
Oddaný svojim pacientom
Pod vedením profesora Raymonda Turpina, primára pediatrie v parížskej Nemocnici Armanda Trousseaua začal Lejeune pracovať s deťmi s Downovým syndrómom. Od samého začiatku mal pre nich vo svojom srdci zvláštne miesto. On v týchto deťoch, ktoré chceli iní sterilizovať alebo ich zamknúť a odložiť do ústavov, videl lásku a radosť.
Lejeune neúnavne pracoval na tom, aby aj zvyšok sveta uvidel túto krásu, a aby zmenil jeho nazeranie na tieto deti. Trápilo ho, že tieto deti ľudia volajú „mongoloidi“. Vnímal, že tento termín má hanlivý význam, a tak začal tento stav pomenúvať podľa Johna Langdona Downa, ktorý ako prvý človek v roku 1866 diagnostikoval toto ochorenie.
V čase, keď Lejeune začal skúmať Downov syndróm, existovalo viac než šesťdesiat teórií, prečo sa niektoré deti rodia s touto chorobou. No správna nebola ani jedna jediná! Lejeune si zaumienil, že určí pravú príčinu tejto choroby. Vedel totiž, že prvým krokom k správnej liečbe choroby je poznanie toho, čo ju spôsobuje. Lejeune však nebral svojich pacientov len ako výskumný projekt; naozaj mu na nich záležalo a mal ich rád. To jasne videli všetci, no zvlášť deti a ich rodičia. Traduje sa, že posledné slová, ktoré mu povedal jeho otec, boli: „Ty vieš milovať.“
Jérôme veril, že jeho kresťanská viera od neho vyžaduje, aby dával viac a viac aj miloval. Okrem intenzívneho výskumu a svojej práce s pacientmi taktiež pracoval ako dobrovoľník vo svojej farnosti – spolu so svojím tímom poskytoval núdznym bezplatnú zdravotnú starostlivosť, chodieval domov k pacientom a staral sa o nich, keď si nemohli dovoliť nejaké vyšetrenie.
Každý človek je jedinečným darom od Boha
V apríli 1959 po rokoch výskumu doktor Lejeune konečne vyhlásil: „Mongolizmus je chromozomálna choroba.“ Chromozomálne choroby sú spôsobené abnormálnym počtom alebo rozložením chromozómov. Lejeune zistil, že deti s Downovým syndrómom majú k 21. chromozómu pripojený jeden chromozóm navyše, a tak majú nie 46, ale 47 chromozómov.
Poznanie príčiny syndrómu bolo pre rodičov týchto detí obrovským požehnaním. Predtým, ako Lejeune dokázal zdvojenie chromozómu 21, mnohí ľudia – rodičia aj okolie – mali pocit, že za to, že má dieťa Downov syndróm, nejako môžu jeho rodičia. On však dokázal, že to nie je ničia vina. Nebolo sa čoho báť ani čo odmietať; išlo len o prirodzenú odchýlku od typického vývoja dieťaťa. Vďaka Lejeunovej otvorenosti a výskumu mohli byť tieto deti, ktoré Boh inak obdaroval, nanovo prijaté. Vďaka tomu sa začali hľadať možnosti vzdelávania týchto detí a starostlivosti, vďaka ktorej by sa mohli svojím vlastným spôsobom rozvíjať.
Tento objav tiež odhalil, že tento chromozóm môže pochádzať od matky aj od otca. To oslobodilo ženy od bremena viny a pomohlo eliminovať prax sterilizácie žien, ktoré mali dieťa s Downovým syndrómom. Rodičia po celom svete si mohli vydýchnuť. Oni nemohli za to, že ich dieťa bolo iné. Ba Lejeune im dokonca pomohol pochopiť, že ich deti sú osobitným darom od Boha.
Zástanca života
Lejeune a jeho kolegovia sa počas svojej kariéry starali o 9000 pacientov s Downovým syndrómom a nedostatkami v intelektuálnom vývoji. Zakrátko sa stal ich celosvetovým obhajcom; predniesol stovky príhovorov a dal stovky interview. Stretol sa s mnohými politikmi, napríklad s prezidentom Johnom Fitzgeraldom Kennedym, ako aj kresťanskými autoritami, napríklad so svätým pápežom Jánom Pavlom II., s ktorým nadviazal dôverné priateľstvo.
Žiaľ, jeho objav nepriamo viedol k vývoju prenatálnej diagnostiky, ktorá dokázala rozpoznať Downov syndróm. „Žiaľ“ preto, lebo mnohí rodičia sa pod vplyvom tejto diagnostiky rozhodli pre potrat. Lejeune, ktorý mal obavy nielen o práva svojich pacientov, ale aj o dôstojnosť každého ľudského života, začal otvorene hovoriť o rešpekte k životu, vrátane toho nenarodeného. Povedal: „Musíme to dať jasne najavo: kvalitu civilizácie možno merať úctou k jej najslabším členom. Iného kritéria niet.“ Pre tento svoj pro-life postoj sa dostal do nemilosti veľkej časti vedeckej komunity a prišiel o financovanie svojho výskumu aj o obdiv svojich kolegov.
Dôležité priateľstvo
Vo februári 1994 pápež Ján Pavol II. vymenoval doktora Lejeuna za prvého prezidenta Pápežskej akadémie pre život, organizácie, ktorú on sám pomohol založiť. No už o tri mesiace neskôr, 3. apríla 1994, na Veľkonočnú nedeľu zomrel na rakovinu pľúc. Celý svet žialil nad stratou muža, ktorý miloval Boha, svoju katolícku vieru, svoju rodinu i pacientov, no aj nad stratou muža, ktorého vedecký výskum pomohol oceniť vzácny dar života.
Keď sa pápež Ján Pavol II. dopočul o Lejeunovej smrti, povzdychol si: „Môj Bože, tak veľmi som ho potreboval.“ Neskôr napísal, že to, že si „ho nebeský Otec povolal na samotný deň zmŕtvychvstania, určite nie je obyčajná náhoda, ale je to samo o sebe ozajstné znamenie“.
Nestáva sa často, že by pápež odletel k hrobu svojho priateľa. No presne to Ján Pavol II. urobil počas Svetových dní mládeže, ktoré sa v roku 1997 konali v Paríži. Chcel tak preukázať úctu doktorovi Jérômovi Lejeunovi, poprednému obhajcovi úcty k životu všetkých ľudí, zvlášť tých, ktorí sú vnímaní ako iní alebo „podradní“. Svätý Otec sa tam stretol s jeho rodinou a pomodlil sa s nimi. Vzdával vďaky za život svojho priateľa, ktorý zmenil život toľkým ľuďom.
Pápež František Jérôma Lejeuna 21. januára 2021 vyhlásil za „ctihodného“. Teraz svet očakáva zázrak, ktorý by umožnil blahorečenie tohto úžasného muža. Tento zázrak môžeme s dôverou očakávať, pretože celý jeho život bol zasvätený vnímaniu zázraku života – a to napriek tomu, že väčšina sveta sa sústreďovala na jeho nedokonalosti a chyby.