Veríte na zázraky?
Svedectvo o Božej uzdravujúcej moci
Jeanette Martinová Landová
Spolu s manželom Jackom sme sa presťahovali do floridského mesta Marco Island. Naše deti už vyleteli z rodinného hniezda, takže sme boli sami a v okolí sme nikoho nepoznali. Raz sme si vo farských oznamoch prečítali oznam o stretnutiach charizmatickej modlitebnej skupiny. Rozhodli sme sa, že sa tam pôjdeme pozrieť, aj keď sme netušili, čo nás tam čaká. Sedeli sme tam s prekríženými rukami a premýšľali sme, prečo z týchto ľudí vyžaruje taká radosť. Niektorí dvíhali ruky a chválili Boha; to sme doteraz nikdy nezažili. Cítili sme radosť a pokoj a to nás pritiahlo. Nevedeli sme, čo presne títo ľudia majú, ale chceli sme mať toho viac aj my!
Naďalej sme teda chodili na tieto modlitebné stretnutia. V jeden večer sme sa s Jackom modlili za to, aby sme prijali krst v Duchu Svätom – aby sa v nás nanovo prejavila prítomnosť Ducha Svätého a jeho darov, ktoré sme prijali pri krste a birmovke. Keď som pri modlitbe otvorila Bohu svoje srdce, po tvári mi začali stekať slzy radosti. Od toho dňa sa môj život úplne zmenil. Začala som čítať Sväté písmo; vnímala som Ježišovu blízkosť viac než kedykoľvek predtým. S Jackom sme sa tiež veľmi zblížili s ľuďmi z modlitebnej skupiny. Stali sa našou druhou rodinou.
O dva roky neskôr som dostala pozvanie pripojiť sa k tímu ľudí, ktorí druhým slúžili modlitbou príhovoru a modlitbou za uzdravenie. Cítila som, ako ma Duch Svätý podnecuje, aby som povedala áno, a tak som toto pozvanie prijala. Následne som sa modlila s mnohými mužmi a ženami a videla som, aké veľké veci robí Pán v životoch rôznych ľudí. Bola som svedkom mnohých telesných uzdravení, ale naučila som sa, že Boh nás chce v prvom rade uzdraviť duchovne. Tak to bolo aj v prípade muža, ktorého budem volať Richard.
Zasadenie semienka
Richard sa v jeden pondelkový večer objavil na stretnutí našej modlitbovej skupiny. A vôbec nešiel okolo horúcej kaše: na rovinu nám povedal, že ani nevie, prečo tam prišiel, že štyridsať rokov žil mimo Cirkvi a momentálne sa považuje za agnostika. Priznal však, že po niečom túži a je ochotný počúvať. Ako sa dozvedel, kde a kedy sa stretávame, nám zostalo záhadou, ale radi sme ho privítali.
Richard začal chodiť na modlitebné stretnutia pravidelne. Po každom stretnutí sme s ním strávili nejaký čas. Zistila som, že tak ako aj mňa, aj Richarda baví písanie poézie, čo viedlo k hlbším diskusiám o viere a o Bohu. Cítila som, ako ma Duch Svätý pobáda: Pozvi ho na večeru! A tak napriek tomu, že sme ho veľmi nepoznali, pozvali sme ho k nám domov. Pri spoločnom stolovaní sme sa dozvedeli, že Richard je rozvedený a už dlho nie je v kontakte so svojimi deťmi.
Snažili sme sa mu odpovedať na jeho otázky o Bohu a podeliť sa s ním o náš vzťah s Ježišom a Duchom Svätým. Dali sme mu nejaké materiály na čítanie a pozvali sme ho na najbližšie duchovné cvičenia s témou Život v Duchu.
Richard na tieto duchovné cvičenia prišiel a po celý čas sa zdalo, že nad niečím hlboko premýšľa. Pozvali sme ho na spoveď, ale akoby váhal. Ešte niekoľkokrát sme sa s ním porozprávali a modlili sa zaňho, pričom sme ho stále povzbudzovali, aby využil sviatosť zmierenia. Poprosil nás, aby sme sa za neho modlili, a potom sa z nášho života vytratil tak náhle, ako sa v ňom objavil.
Zrnko nádeje
Richarda sme teda zverili Bohu a modlili sme sa, aby v jeho duši silno vzplanul oheň viery. Dúfali sme v jeho duchovné uzdravenie a aj sme sa zaň modlili. O niekoľko mesiacov neskôr nám poslal list. Stále hľadal duchovné naplnenie a začal sa opäť zbližovať so svojimi deťmi. Odpísala som mu. Povzbudila som ho, aby s nimi znova nadviazal kontakt, a uistila som ho, že sa za neho budeme naďalej modliť.
Napísal nám znova, tentoraz však neuviedol spätnú adresu. S veľkou radosťou nám oznámil, že sa vyspovedal a na Veľkú noc sa vrátil do Cirkvi! Nielenže sa zmieril s Pánom, ale zmieril sa aj s niektorými svojimi deťmi. Ďakovali sme Bohu za túto skvelú správu!
Uplynulo pár ďalších mesiacov. Dostali sme pohľadnicu, opäť bez spätnej adresy. Richard teraz žil a pracoval v jednom kláštore v Kalifornii; napísal, že je taký šťastný ako ešte nikdy predtým.
Odvtedy, čo sme s Jackom naposledy počuli o Richardovi, uplynuli desaťročia. Stále však s obrovskou radosťou a vďačnosťou spomíname na jeho príbeh a na to, ako ho Boh pritiahol k sebe a začal uzdravovať jeho vzťahy s deťmi. Naša láska a starostlivosť mu dali nádej a táto nádej mu pomohla zmieriť sa s rodinou a s Bohom. A my sme na základe toho pochopili, aké dôležité sú veci ako pohostinnosť, prijatie a láska k blížnemu.
Vďačnosť za povolanie
Keď som prvýkrát prišla na modlitebné stretnutie, netušila som, čo ma čaká, ani čo sa stane, keď odpoviem na Pánovo volanie k modlitbe za uzdravenie. Ale keď som videla, ako sa prostredníctvom modlitby, lásky a povzbudenia menia životy rôznych ľudí vrátane Richarda, naplnil ma úžas nad mocou Ducha Svätého. Spoznala som hlbší duchovný život a väčšiu vieru, než som si kedy dokázala predstaviť. Zároveň som sa pri modlitbe príhovoru naučila jedným uchom počúvať ľudí a druhým Ducha Svätého.
Niekedy som sa cítila príliš chorá alebo unavená na to, aby som sa modlila za druhých, ale vždy, keď som na stretnutie išla aj napriek tomu, že som sa necítila dobre, bola som uzdravená! Keď dáme Boha a jeho dielo na prvé miesto, on sa nikdy nenechá prekonať v štedrosti. Nie sme povolaní slúžiť len sami sebe, ale máme byť aj znamením Božej uzdravujúcej prítomnosti pre druhých. Ježiš má moc a je taký milostivý, že pôsobí prostredníctvom obyčajných ľudí – takých ľudí, ako sme my. A to, že môžeme byť nástrojmi jeho milosti, je pre nás veľkým darom.
Ježiš uzdravuje! Jemu patrí všetka sláva a česť! Amen.