Miesto smútku a modlitby
Príbeh o Panne Márii Katynskej
Irina Volovycka
Narodila som sa v Sovietskom zväze a až do perestrojky Michaila Gorbačova som žila za železnou oponou. Nik z mojich príbuzných nezomrel v druhej svetovej vojne ani nebol prenasledovaný počas Stalinovho teroru. Preto som sa cítila bezpečne a spokojne; žila som v akejsi blaženej nevedomosti.
V škole sme sa učili skreslenú verziu dejín. Vštepovali nám, že všetci spoločne smerujeme k svetlej budúcnosti. ZSSR bol najväčším národom na zemi a čoskoro sa mal naplno uskutočniť vysnívaný komunizmus, v ktorom budú mať všetci všetko spoločné a všetkého bude dostatok. „Nepoznám inú krajinu, kde človek dýcha tak slobodne,“ spievalo sa v jednej populárnej piesni. A ja som tomu z celého srdca verila.
Gorbačov sa dostal k moci v roku 1985, práve keď som končila strednú školu. Keď sa rozhodol zrušiť cenzúru médií, zrazu sme získali prístup k predtým zakázanej literatúre a rôznym historickým dokumentom. Moja generácia si začala uvedomovať pravdu o našej temnej minulosti. Vtedy som zažila hlboký šok, pretože som zistila, že nie všetci v mojej krajine „dýchali slobodne“. Mnohých totiž za ich presvedčenie – či vieru – kruto popravili.
Odhalenie pravdy
V septembri 1995 prišli do môjho rodného mesta Charkov poľskí vojenskí geodeti, aby zmapovali šiestu časť mestského lesoparku, kde bolo na jar 1940 pochovaných viac ako 3 500 poľských vojnových zajatcov. Pár rokov predtým som uverila v Krista, dala som sa pokrstiť a prijala som katolícku vieru. V tom čase som pracovala ako redaktorka farského časopisu, a tak som zašla na toto miesto, aby som sa porozprávala s prieskumníkmi a napísala o tom článok. Začala som si tiež čítať o udalostiach z rokov 1939 – 1940, ktoré boli dlhé roky utajované. Zistila som, že v septembri 1939 nenapadlo Poľsko len Nemecko, ale že 17. septembra do Poľska z východu vtrhla aj sovietska Červená armáda.
Sovietska tajná polícia (NKVD) zriadila 19. septembra Úrad pre vojnových zajatcov a internovaných väzňov a vytvorila osem táborov, kde bolo umiestnených asi 15 000 poľských vojnových zajatcov. Boli to dôstojníci armády, policajti a príslušníci inteligencie. Dozvedela som sa, že väzňov z jedného z týchto táborov – z mesta Starobilsk v Luhanskej oblasti – previezli vlakom do Charkova. Väzni verili, že ich prepustia, ale namiesto toho ich jedného po druhom odviedli s rukami sputnanými za chrbtom do suterénu budovy NKVD. Nariadili im, aby si sadli za stôl, zatiaľ čo dôstojník zapisoval ich mená. V tom momente zaznel výstrel zo skrytého otvoru za nimi. Kat, skúsený strelec, strelil každého muža do hlavy či do krku, aby sa vyhol rozstreknutiu krvi.
V noci telá popravených naložili do nákladných áut s nápisom Chlieb a odviezli ich do lesa, kde ich hodili do veľkých jám a zasypali tenkou vrstvou zeminy. Obete uložili jednu na druhú, kým sa jama nenaplnila. Potom prešli k ďalšej jame. To sa nestalo len v Charkove. Podobné drámy sa odohrali v Katyni a Mednom v Rusku či v Bykivni na Ukrajine.
Miesto smútku
Hrozný osud týchto mužov – mužov, ktorých do posledného nemilosrdne zavraždili v ich najlepších rokoch – prebodol moju dušu ako meč. Bolo to také absurdné: také kruté a cynické, až som to nedokázala pochopiť. Po tvári mi tiekli slzy a mala som pocit, že ma nič nedokáže utešiť. Geodeti mi povedali, že budúce leto sem príde skupina poľských archeológov, aby telá exhumovali, dôstojne ich pochovali a aby na tomto mieste postavili pamätník.
Do tej chvíle som sa vždy veľmi bála všetkého, čo súviselo so smrťou, a to zvlášť kostier a kostí. V tom momente však zo mňa všetok strach opadol a rozhodla som sa týmto archeológom pomôcť. A tak som nasledujúce tri letá strávila na tomto smutnom mieste spolu s tímom poľských archeológov pracovne. Podarilo sa im nájsť viac než dvadsať masových hrobov, pričom v každom hrobe boli kosti stoviek ľudí. Niektoré pozostatky obetí boli v takom biednom stave, že ich nebolo možné identifikovať.
Pri vyberaní pozostatkov som každú lebku s dierou po guľke pobozkala ako úkon odčinenia – hoci len malého – za hriechy spáchané mojou krajinou. V jednom z hrobov sa mi pošťastilo nájsť fragment malého misála a opotrebované pozostatky kňazskej sutany. Dnes sú tieto predmety uložené v Katynskom múzeu vo Varšave v Poľsku.
Panna Mária z Katyne
Po dokončení exhumácie sa začalo s výstavbou pamätníka. Pri každom hrobe sa umiestil kríž – buď katolícky, alebo pravoslávny, podľa vierovyznania zosnulého. A osadili sa tam aj veľké tabule s vyrytými menami všetkých osôb, ktoré identifikovala bezpečnostná služba.
Na slávnostnom odhalení sa zúčastnili pozostalí obetí zo zahraničia – členovia takzvaných katynských rodín – spolu so svojím kaplánom, otcom Zdzisławom Peszkowskim. Toho väznili v tábore Kozelsk, no zázrakom prežil. Po vojne sa stal kňazom a zaprisahal sa, že urobí všetko, čo bude v jeho silách, aby odhalil a uctil miesta pochovania svojich spolubojovníkov.
Vďaka otcovi Zdzisławovi som sa dozvedela o ikone Panny Márie Katynskej. Na tejto ikone Panna Mária objíma ľudskú lebku s dierou po guľke. Až v roku 2016, keď som nadobudla osobnejší vzťah s Máriou, som si spomenula na túto ikonu a zrazu som všetko pochopila. To Panna Mária sa pripojila k môjmu smútku nad smrťou týchto nevinných synov, ktorí zomreli na pôde mojej vlasti. To ona mi dala odvahu a silu vykopať ich telá z blata, pozbierať ich kosti a pobozkať ich roztrieštené lebky.
Panna Mária zmierenia
Na jeseň 2018 som vzala pár mladých na návštevu tohto cintorína, aby som im porozprávala o našej minulosti. Keď som pri vchode uvidela novú sochu, užasla som: na podstavci tam stála biela socha Panny Márie a pod ňou boli vyryté slová v dvoch jazykoch – poľštine a ukrajinčine:
Odpusťte nám, poľskí bratia, našu nechápavosť a mlčanie v dobe, keď ste na našej zemi podstupovali popravu. (1939 – 1940)
Presne tieto slová mi napadli, keď som sa prvýkrát dozvedela o tragédii v Katyni, a tieto slová odvtedy žili v mojom vnútri. Túžila som po zmierení našich národov a po tom, aby nám Poliaci odpustili.
Počas rokov, ktoré som strávila prácou v lese, som neraz počula jednu Poľku, ktorá prišla hľadať pozostatky svojho otca, v bolesti volať na ľudí: „Zabili ste mi otca!“ Jej srdce tak zatvrdila bolesť a neodpustenie, až mala potrebu to vykričať všetkým miestnym obyvateľom, ktorí sa prišli pozrieť na vykopávky. A teraz Panna Mária niekomu vnukla myšlienku, aby v mene Ukrajincov vytvoril túto sochu a požiadal tak o odpustenie. Bol to prejav uvedomenia si tohto zla, ľútosti nad minulými zverstvami a túžby po tom, aby sa už na našej pôde nikdy nič podobné nezopakovalo.
Nebeská légia
Dlhé roky som si nosila v srdci smútok a nevôľu voči Bohu. Cítila som ľútosť nad tým, že dopustil túto tragédiu, ako aj iné hrôzy, ako napríklad holokaust. „Prečo, Pane?“ volala som na neho. Zároveň som začala mužov, ktorých telá ležali v lese, vnímať nielen ako obete, ale aj ako akúsi svoju duchovnú oporu, ako nebeskú légiu, na ktorú sa môžem obrátiť v ťažkých chvíľach a skúškach. Títo muži pretrpeli nesmierne utrpenie a teraz, keď sú už mimo nášho času a priestoru, môžu mi z neba pomáhať.
Z času na čas som sa vracala na tento cintorín, prechádzala som sa medzi hrobmi a modlila sa ruženec. Vždy tam bolo ticho a pokoj a cítila som silu a podporu mnohých statočných mužov.
Pri týchto modlitbách som pochopila, že som bola oslobodená od svojho smútku a nevôle voči Bohu. Uvedomila som si, že Boh nie je príčinou týchto tragédií. Podobné utrpenie pretrpel aj jeho vlastný Syn. Aj jeho nespravodlivo odsúdili a zabili. Až do dna vypil kalich utrpenia a vydal sa ako obeť za svojich katov, ako aj za tých, ktorí vydali rozkaz na jeho popravu. Všetky nevinné obete totalitných režimov – vedome či nevedome – preliali svoju krv ako obetu, ako príhovor za hriechy spáchané proti ľudskosti. A teraz stoja s víťazným Baránkom a Božou Matkou a orodujú za nás v nebi.
Dnes môj ukrajinský národ trpí pod novou vlnou teroru; ruské jednotky totiž neustále bombardujú našu zem. Pamätník v Charkove je v súčasnosti uzavretý, pretože tam dopadlo mnoho rakiet. Ale vďaka spoločenstvu svätých sa môžeme ďalej modliť, prosiť o pomoc, silu, vytrvalosť – a dokonca aj o obrátenie našich nepriateľov.
Irina Volovycka je prekladateľka a editorka ruského a ukrajinského vydania časopisu Slovo medzi nami. Žije v Charkove na Ukrajine.