„Buď pochválený, môj Pane“
Čo nás môže naučiť o stvorení svätý František z Assisi?
Joseph Stoutzenberger
Keď sa raz svätý František z Assisi prechádzal so svojimi spoločníkmi, na neďalekom poli zbadal kŕdeľ vtákov. Keď k nim pristúpil, stalo sa čosi nečakané: vtáky neodleteli, ale zostali na mieste. František im potom začal kázať a ony ho podľa všetkého počúvali. Vtedy im pripomenul všetky dobré dary, ktoré im dal ich Otec Boh: perie, aby mohli lietať na nebi, hniezda, ktoré im slúžia ako úkryt, aj ich vlastnú vznešenosť. Zároveň vtáky napomenul, aby svojho Otca neustále chválili za jeho mnohoraké dary.
František týmto svojím kázaním vtákom ukázal, že jeho rodina siaha až za hranice ľudského rodu. Boh miluje všetky stvorenia, a preto sú stvorenia našimi bratmi a sestrami. František vnímal ako svojich príbuzných aj neživé veci. Skalné útesy a kopce, slnko a mesiac – všetko chváli Boha svojím spôsobom, tak ako by sme to mali robiť aj my ľudia. Slnko mu bolo bratom a Luna sestrou, a bratmi a sestrami nazýval aj vtákov a červíkov, kvety a potoky. Všetci, ktorí patríme Bohu, svojmu Stvoriteľovi, sme navzájom prepojení a všetci sa navzájom potrebujeme. František veril, že celé stvorenie je živým spoločenstvom, ktoré spieva chválospev Bohu Stvoriteľovi – a že ľudia by sa mali k tomuto chválospevu pripojiť.
Komunita „menších bratov“
Prečo si tohto svätca, ktorého popularita rastie už osemsto rokov, tak úzko spájame s prírodou? František sa narodil na jeseň roku 1182 v rodine bohatého obchodníka s látkami. Istý čas si vďaka otcovým peniazom vychutnával mladícky rozmarný život. František žil tento život naplno; v žartoch a hľadaní pôžitkov prekonával aj svojich priateľov. Potom sa vydal za vojenskou slávou, až kým ho nezajali a viac než rok neväznili; vtedy ho opäť zachránili otcove peniaze. František, otrasený a deprimovaný touto skúsenosťou, sa napokon pokúsil nasledovať vznešenejšie vojenské povolanie. Vybavený kvalitnou výzbrojou sa pripojil k miestnym šľachtickým rytierom bojujúcim za pápeža. Hneď na druhý deň sa však bez toho, aby sa čo i len dostal do boja, vrátil domov, čím zahanbil svoju rodinu i svojich spoluobčanov.
Neskôr zanechal pohodlie otcovho domu a začal tráviť čas v malej schátranej kaplnke za mestom. Tak sa začal jeho „pád“ z bohatstva a rozkoše do pokory a úcty k Bohu a celému jeho stvorenstvu.
Jedného dňa, keď sa modlil v tejto kaplnke, začul Ježišov hlas, ktorý mu hovoril: „Obnov môj dom.“ František sa pustil do obnovy tejto malej kaplnky a kameň po kameni ju zrekonštruoval. Aby si zabezpečil živobytie a materiál na projekt, chodil po meste a žobral – František, syn bohatého obchodníka s látkami! Jeho činy iste upútali pozornosť jeho bývalých spoločníkov i ďalších mladých ľudí z mesta. Čo to vlastne robí? Niektorí z nich sa k nemu pridali, a tak vznikla komunita „menších bratov“, ktorá neskôr dostala meno františkáni.
Inkarnačná spiritualita
František sa vydal radikálne odlišnou cestou než vtedajší svet. To neznamená, že by bol pohŕdal stvoreným svetom alebo sa naň pozeral akosi zhora. Dnes by sme povedali, že jeho duchovnosť bola „inkarnačná“. Ježiš je Boh, ktorý k nám prišiel v ľudskom tele, je pravý Boh aj pravý človek. Vďaka vteleniu (Kristovej inkarnácii) kresťania nemôžu nehľadieť na pozemské veci s úžasom a bázňou. Vďaka vteleniu vidíme, že svet a všetky jeho stvorenia nás nemusia odvracať od Boha, ale môžu byť nástrojmi jeho zjavenia.
Na začiatku svojho života chcel František stúpať nahor – chcel zrejme nadobudnúť väčšie bohatstvo, rytierske vyznamenania či dokonca získať šľachtický titul. No napokon sa Františkov život stal cestou zostupu do jednoduchosti – k tomu, čo jeho prvý životopisec nazval „prvotnou nevinnosťou“. František si uvedomil, že tak ako celá príroda, aj on patrí do diela stvorenia. A práve Františkov vzťah k prírode je jadrom jeho duchovnosti.
Citlivé srdce
Dochovalo sa nám mnoho príbehov o tom, ako František komunikoval so zvieratami a rastlinami alebo sa staral o ich blaho. Hovorí sa, že raz kázal skupinke ľalií a spieval spolu s cvrčkami; striedal sa s nimi v chválení Boha. Keď sa jedného dňa chystal kázať pred zhromaždením ľudí, vtáky robili taký hluk, že ho nebolo počuť. Vtedy ich požiadal, aby počas jeho kázne na chvíľu stíchli; povedal im, že ony už chválili Boha svojím spevom, a teraz je na rade on. A vtáky okamžite stíchli.
To, ako František vnímal ostatné stvorenia, jeho prvý životopisec Tomáš z Celana opísal takto:
„Keď raz našiel na jednom mieste veľké množstvo kvetov, kázal im a vyzval ich, aby chválili Pána, ako keby boli obdarené rozumom. Rovnako s najúprimnejšou čistotou vyzýval kukuričné polia a vinice, kamene a lesy a všetky krásne veci na poliach, vodné pramene a zeleň v záhradách, zem a oheň, vzduch a vietor, aby milovali Boha a ochotne mu slúžili. Napokon nazýval všetky stvorenia svojimi bratmi a mimoriadnym spôsobom – tak ako nik pred ním – svojím citlivým srdcom odhaľoval tajomstvá prírody.“
Pápež František vo svojej encyklike Laudato si’ napísal, že týmto Františkovým jedinečným vzťahom k prírode „nemožno pohŕdať ako iracionálnym romantizmom… Ak sa cítime intímne spojení so všetkým, čo existuje, spontánne z toho vyplynie striedmosť a starostlivosť. Chudoba a strohosť svätého Františka neboli len vonkajším asketizmom, ale čímsi radikálnejším: odmietnutím toho, aby realitu považoval iba za jednoduchý predmet na použitie a ovládnutie“ (LS 11).
Pieseň brata Slnka
Na sklonku svojho života bol už František takmer slepý. V dôsledku nesprávnej liečby ochorenia, ktoré pravdepodobne pochytil počas putovania po Egypte a Blízkom východe, neprestajne trpel bolesťami očí; veľkú bolesť mu spôsobovalo aj svetlo. No aj uprostred týchto ťažkých okolností napísal František jednu z najkrajších piesní, aké kedy boli zložené v taliančine: Pieseň brata Slnka, ktorá sa niekedy nazýva aj Chválospev stvorenia.
František a jeho bratia túto pieseň podľa všetkého pravidelne spievali pri svojich modlitbách. Aj my ju teda môžeme začleniť do svojho duchovného života a k svojej pravidelnej modlitbe.
Čo si z nej môžeme vziať? Táto pieseň sa zameriava na rôzne živly a prvky prírody a vyjadruje bratský vzťah panujúci medzi všetkými stvoreniami. František si pre pieseň, ktorú mali spievať bratia, mohol vybrať akúkoľvek inú tému, no on rád čerpal silu z kontemplácie prírody stvorenej Bohom. František v tomto chválospeve dokázal chváliť celé stvorenie vrátane našej smrteľnosti, ktorú vo svojej piesni nazval našou „sestrou telesnou Smrťou“. Kristus totiž vstúpil do celého prirodzeného sveta vrátane smrti. Vďaka Kristovi je naša stvorenosť dôvodom na radosť. A tak si úctu a česť zaslúži aj samotná smrť.
Ako by sme vo svetle tohto Chválospevu stvorenia mali vnímať vesmír? Sme zvyknutí na obraz „nebeských zástupov“, ktoré spievajú chválu Bohu. No môžeme si pod tým predstavovať len anjelov – čisté bytosti, ktoré niekde ďaleko od nás chvália Boha, zatiaľ čo my smrteľníci sme uväznení v tomto chaotickom svete, a tak nemáme o čom spievať. Po celý život trpíme a potom zomrieme. František nám však predkladá celý zoznam vecí, ktoré môžeme ospevovať. Takisto existuje množstvo vecí, ktoré samy neustále nejakým spôsobom „spievajú“ Bohu chválospev. Je vari vesmír len mŕtvou hmotou? Alebo azda Kristovo vtelenie neodhaľuje, že vesmír je zborom, ktorý neprestajne spieva chválospev svojmu Stvoriteľovi? V Piesni brata Slnka František ospevuje živosť prírody a nás pozýva, aby sme sa k tomuto zboru pridali aj my.
Zem je naším domovom; podeľme sa o ňu so všetkými ostatnými stvoreniami. Podobne ako Písmo, aj zem je knihou. Otvorme ju a objavíme v nej Božiu slávu. František si uvedomoval, čo znamenajú slová žalmu: Chváľ, Pána, celé stvorenie!
Pieseň brata Slnka (Chválospev stvorenia)
Najvyšší, všemohúci, dobrý Pane,
tebe patria chvály, sláva i česť a každé dobrorečenie,
len tebe patria, Najvyšší;
a nijaký človek nie je hoden vysloviť tvoje meno.
Buď pochválený, môj Pane, so všetkým svojím tvorstvom,
najmä s pánom bratom Slnkom,
ktorý je dňom a skrze neho nám dávaš svetlo.
A on je krásny a žiari veľkým jasom;
o tebe, Najvyšší, je nám znamením.
Buď pochválený, môj Pane, za sestru Lunu a hviezdy;
na nebi si ich utvoril jasné, vzácne a krásne.
Buď pochválený, môj Pane, za brata Vietor,
za vzduch i mračná, za jasnú oblohu i každé počasie,
čím dávaš svojim tvorom obživu.
Buď pochválený, môj Pane, za sestru Vodu,
ktorá je veľmi užitočná, pokorná, vzácna a čistá.
Buď pochválený, môj Pane, za brata Oheň, ktorým osvetľuješ noc.
Aj on je krásny, veselý i silný, a mocný.
Buď pochválený, môj Pane, za sestru našu matku Zem,
ktorá nás živí a stará sa o nás
a vydáva rozličné plody s farebnými kvetmi i trávu.
Buď pochválený, môj Pane, za tých, čo odpúšťajú pre Tvoju lásku
a znášajú slabosť a trápenie.
Blahoslavení tí, ktorí to pokojne znášajú, lebo Ty, Najvyšší, ich budeš korunovať.
Buď pochválený, môj Pane, za sestru telesnú Smrť, ktorej žiaden živý človek nemôže uniknúť.
Beda tým, čo zomierajú v smrteľných hriechoch;
blažení tí, ktorých nájde v Tvojej najsvätejšej vôli, lebo druhá smrť im neublíži.
Chváľte môjho Pána a dobrorečte mu,
ďakujte mu a slúžte s veľkou pokorou!