Tajomstvo radosti
Svätý František z Assisi nám ukazuje cestu.
Radosť je jedným z „ovocia Ducha Svätého“, napriek tomu máme veľa príkladov smutných, škľúčených a trpiacich svätých.
Našťastie existujú aj radostní a usmiati svätí. Filip Neri mal skvelý zmysel pre humor. Terezia z Avily povedala slávnu vetu: „Boh nás zachráň od svätých s kyslou tvárou“, keď viedla svoje karmelitánske sestry tancovať.
František z Assisi bol jedným z tých radostných a usmiatych svätých. V skutočnosti sa zdá, že počas celého svojho života vyžaroval radosť; bola to snáď jeho najpôvabnejšia vlastnosť. Po stáročia to k nemu priťahovalo ľudí.
Samozrejme, František sa vyrovnal ostatným svätým v odhodlaní a utrpení, ale jeho skupina veselých bratov spievala napriek – alebo snáď práve kvôli – strádaniu, ktoré znášali. Správy o prvých františkánoch rozprávajú, ako sa bratia museli snažiť, aby sa nerozosmiali zakaždým, keď sa stretli.
Keď František hovoril o pokání, vždy začínal svoje kázne slovami „Nech vám Pán dá pokoj“. Nikdy nehlásal posolstvo o nešťastí a ohni a síre. Skôr pozýval ľudí, aby sa pripojili k radosti, ktorú prežíval. Nehovoril: „Zmeňte svoje cesty, alebo pôjdete do pekla“, ale: „Nebudete mať pokoj ani skutočnú radosť, kým sa nekajáte a nezmeníte svoje cesty.“
Paradox dokonalého šťastia. Počas svojho života František veľmi trpel, fyzicky aj emocionálne. Ale videl priamu súvislosť medzi svojím utrpením a šťastím. Uvedomil si, že utrpenie vyplýva zo sebeckej túžby – to znamená z lipnutia na egu a postojoch, ktoré nás napĺňajú pýchou. A vedel, že utrpenie skončí len tak, že sa vzdáme egoistických pripútaností. František našiel šťastie v odpútaní sa od seba samého, ba dokonca v zrieknutí sa seba samého.
Jedného dňa František opísal „dokonalú radosť“ bratovi Leovi. Požiadal ho, aby tento opis zapísal, aby nikto neprehliadol podstatu veci.
Predstavte si, že by sa všetci profesori z veľkých európskych univerzít pridali k mníchom, povedal František. Bolo by to dôvodom na dokonalú radosť? Nie. A čo keby sa všetci biskupi a králi sveta stali členmi františkánskeho bratstva? Ani to by nebola pravá radosť. Čo keby bratia cestovali do nekresťanských krajín a obrátili všetkých neveriacich na Krista? Ani to by nebola pravá radosť. A nakoniec, čo keby sám František mal dar uzdravovania a dokázal inšpirovať ľudí vykonávaním veľkých zázrakov? Opäť, to nie je dokonalá radosť.
Františkovi vlastné slová opisujúce pravú radosť sú živé a silné:
Vraciam sa z Perugie a prichádzam sem [do Portiuncula, kde to všetko pre Františka a bratov začalo] uprostred noci; je zima, blato a taká zima, že sa na okrajoch môjho habitu vytvorili ľadové cencúle, ktoré mi neustále udierajú do nôh a z týchto rán mi tečie krv. Celý pokrytý blatom a premrznutý prichádzam k bráne a po tom, čo som chvíľu klopal a volal, prichádza brat a pýta sa: „Kto si?“ Odpovedám: „Brat František.“ A on hovorí: „Odíď, nie je vhodná hodina na potulovanie sa, nemôžeš vojsť.“ A keď trvám na svojom, odpovedá: „Odíď, si jednoduchý a chudobný človek, takých je nás tu veľa a nepotrebujeme ťa. V tejto hodine k nám určite nevojdeš!“ A ja opäť stojím pri dverách a hovorím: „Pre lásku Božiu, vezmi ma dnes na noc.“ A on odpovedá: „Nevezmem. Choď k Crosiersom a opýtaj sa tam.“ Hovorím vám toto: Keby som mal trpezlivosť a nerozčuľoval sa, bola by v tom skutočná radosť a skutočná cnosť a spása duše. (František a Klára: Kompletné dielo)
Vyjadruje František to, čo by sme dnes nazvali „masochizmom“? Je niečo zlé na radosti zázrakov a obrátení? Alebo je to len zbožný príbeh, ktorý nemá žiadny vzťah k našim životom? Nie, v žiadnom prípade! Tu je niekoľko úvah, ktoré nám môžu pomôcť pochopiť jeho posolstvo a aplikovať ho na naše životy.
V stopách Ježiša. František nielen hovoril o „dokonalom šťastí“ – on ho aj žil. Vedel, aké to je, keď človek mrznúť, byť zablatený, bez prístrešia a dokonca odmietnutý. V istom zmysle ho mnohí z jeho bratov odmietli ešte pred jeho smrťou, keď jeho životný štýl označili za nereálny. Postavili ho na piedestál a urobili ho irelevantným. František sa nepochybne cítil odhodený stranou, ale prijal to s trpezlivosťou.
Ak použijeme hollywoodsky obraz, František bol človek, ktorý „spieval v daždi“. Niekedy bol dážď doslovný. Inokedy bol dážď v jeho srdci z pochybností a depresie, ale on pokračoval v speve. To preto, že svoju vieru v Boha neposudzoval na základe výsledkov, ako to máme sklon robiť my. („Môj dedko bol láskavý a štedrý človek, ale Boh ho na konci života tak veľmi trápil, že už neverím v Boha.“) Pre Františka skutočná viera a skutočná radosť vyžadujú trpezlivosť. Vložil sa do Božích rúk a robil, čo mohol, aby nasledoval Božiu vôľu, ale výsledky nechal na Bohu.
A zamyslite sa nad týmto: Františkova úvaha o pravej radosti bola aj skúsenosťou Ježiša. Na Kvetnú nedeľu Ježiš vstúpil do Jeruzalema za ovácií obdivujúceho davu. Ale do týždňa ho opustili jeho najbližší priatelia a on trpel fyzickým mučením a strašnou smrťou.
Nie je pravda, že príbeh Ježiša by bol žalostne neúplný, keby sa skončil na Kvetnú nedeľu? Mnohé hollywoodske filmy by sa tam skončili. Ale v Markovom evanjeliu je Ježišova smrť na kríži momentom úplného vyprázdnenia seba samého, ktorý ho odhaľuje ako „Syna Božieho“ (15, 39). Predchádzajúce zázraky a chvály boli len predzvesťou. Ak sa necháme uniesť týmito zábleskami božskej moci, môže nám to zabrániť prijať konečné posolstvo Ježiša, ktoré sa prejaví až na kríži.
Skrytá svätosť. Trpezlivosť a zhovievavosť, o ktorých hovoril František, sa bude vyžadovať aj od nás. Nakoniec, žiadny zázrak nás neochráni pred všetkým utrpením. Ak spojíme toto nevyhnutné utrpenie s Bohom v ukrižovanom Ježišovi Kristovi, tak ako to urobil František, aj my začneme vnímať kríž ako zdroj hlbokej radosti a útechy.
František poznal radosť a osobne a dôverne poznal aj Kristovo utrpenie – natoľko, že začal niesť fyzické znaky Ježišových rán, stigmy. S alebo bez stigiem však František niesol rany Krista prostredníctvom svojej úplnej oddanosti životu, aký viedol Ježiš.
Hoci len málo ľudí nesie stigmy, každý Kristov učeník je pozvaný, aby rástol v tejto skúsenosti radosti a utrpenia. V skutočnosti to mnoho ľudí okolo nás robí práve teraz. Niekedy o tom počujeme v smútočných prejavoch, ktoré sa prednášajú pred alebo po pohrebných obradoch. V takýchto smútočných rečiach ľudia často počujú inšpirujúce príbehy o nedávno zosnulých, ktoré nikdy nepoznali. Ako muž, ktorý zomrel vo veku osemdesiatich rokov, v mladosti riskoval svoj život, aby založil odborovú organizáciu v továrni, kde pracoval. Ako žena ako teenagerka upratovala domy, aby jej súrodenci mohli chodiť do školy. Ako manželka roky každý deň navštevovala svojho manžela v domove dôchodcov, keď sa stále viac a viac prepadal do demencie.
Toto sú príklady toho, čo František povedal bratovi Leovi, že je skutočná radosť. Zabudnite na seba. Neprestávajte dávať. Odložte stranou modlárstvo sebeckosti. Príde bolesť a utrpenie, ale je to utrpenie niesť svoj kríž, ako to urobil Kristus.
Robte to pre lásku. František dobre poznal druh bolesti a utrpenia, ktoré pramenia zo vstupu do života a úplného odovzdania sa. S radostnou vytrvalosťou sa rozhodol „zostať v hre”. Viedol duchovný život a bral vážne príkaz svätého Pavla, aby nerobil nič, čo by „uhasilo Ducha“ (1Sol 5, 19). Jeho vášnivý život odzrkadľoval život Ježiša počas jeho rokov verejného pôsobenia. Podobne ako Ježiš, aj František sa vďaka svojej vášni otvoril utrpeniu i radosti.
Otvárame sa radosti i utrpeniu, keď sa z lásky k druhému obetujeme, tak ako to robil František. Pomyslite na matku a otca, ktorí sú ochotní obetovať sa za dieťa so špeciálnymi potrebami, alebo na manžela či manželku, ktorí sa obetujú za chorého manžela alebo manželku, alebo na dospelého syna či dcéru, ktorí sa obetujú, aby sa starali o starých rodičov. Mnoho ľudí sa nezištne obetuje priamo v našich farnostiach a komunitách, pravdepodobne hneď vedľa nás. Hoci sú tieto situácie spojené s ťažkosťami a vyčerpaním, často prinášajú aj radosť, pretože je to kresťanské konanie.
Život svätého Františka nás pozýva zažiť radosť Krista, ktorý vstúpil do nášho utrpenia a sľúbil nám nový život. Nech sa aj my, podobne ako František, rozhodneme „zostať v hre“ a bežať po ceste lásky a dokonalého šťastia.
Upravený úryvok z knihy Looking to St. Francis: The Man from Assisi and His Message of Hope for Today od otca Johna Bohrera a Josepha Stoutzenbergera.