Se Dio vuole!
Lekcie mojej mamy
Teresa Baricelliová
Snáď najťažšou časťou života viery je prijímanie Božej vôle vtedy, keď sa nezhoduje s našou vôľou. Bez ohľadu na naše životné povolanie, všetci prežívame chvíle frustrácie – chvíle, keď Božia vôľa nezodpovedá našim túžbam a snom. Ako mi často hovorievala moja mama, Talianka: „Se Dio vuole… Ak to Boh chce.“ Chcela, aby som už v prvých rokoch svojho života pochopila, že musíme plniť a konať Božiu, nie vlastnú vôľu.
Život mojej matky je skvelým svedectvom a dôkazom sily odovzdania sa Božej vôli. Trinásť rokov žila s hrubým a násilným alkoholikom, ale jej neochvejná viera mi ukázala, že ak moje modlitby nie sú vyslyšané tak, ako som očakávala, neznamená to, že Boh sa o mňa nezaujíma. Boh chce pre nás to najlepšie. Musíme mu veriť, lebo nás miluje viac, ako si dokážeme predstaviť!
Jedným z najťažších bremien v mojom živote bol otec-alkoholik. Moji rodičia sa rozviedli po jednej strašnej udalosti; mala som vtedy tri a pol roka. Otec prišiel domov opitý a začal biť mamu na chodbe nášho bytového domu. Vtlačila som sa medzi nich a zo všetkých síl som sa ho snažila zastaviť. Suseda ma chytila práve vtedy, keď otec zhodil mamu zo schodov. Dodnes si pamätám, ako ležala na podlahe a plakala; pamätám si jej otlčené a doráňané telo, no ešte ťažší pohľad bol na jej zlomené srdce. Tej noci otec odišiel a už sa k mame nikdy nevrátil.
Roky bolesti a straty
V nasledujúcich rokoch som sa cítila bezmocná a zmätená. Vedela som, že keď otec nebol opitý, mal mamu rád. Mama mi často hovorila: „Ocko je chorý a musíme sa zaňho modliť.“ A ja som sa modlila, dúfajúc, že jedného dňa prijme pomoc, ktorú potrebuje, a vráti sa k nám. Vlastne by som bola šťastná, keby sa objavil aspoň v nedeľu, keď nás mohol chodiť navštevovať. Prosila som mamu, aby mi dovolila obliecť si „slávnostné“ šaty, aby som bola pekná pre ocka. Potom som netrpezlivo stála pri okne, čakala a dúfala, že ho uvidím. Môj o šesť rokov starší brat bol múdrejší. Ležal na podlahe, prezeral si svoje baseballové kartičky a hovoril: „On nepríde. Zabudni na to!“
Väčšinou mal pravdu. Otec sa neukázal a ja som celé popoludnie preplakala. Bolelo ma to. Modlila som sa za zázrak, ale namiesto toho som sa len stala svedkom jeho ďalších výčinov. Otec často uprostred noci zvonil na zvonček a kričal nadávky, pričom hrozil, že mamu zabije. Potom sa zrútil vo dverách obchodu na druhej strane ulice. Ráno som musela znášať posmešky krutých detí z okolia, ktoré mi hovorili: „Tvoj otec je opilec a mal by ísť do väzenia!“ Plakala som, ale zároveň som sa ešte viac modlila. No Boh mlčal.
Počas dospievania som sa s otcom občas stretla. Napriek bolesti som sa za neho naďalej modlila. Pár rokov po svadbe som sa mu ozvala, aby som sa s ním porozprávala. Povedala som mu, že som sa vydala a mám dieťa. Bol prekvapený, že som sa mu ozvala; hovoril, že si uvedomuje, že si nezaslúži byť súčasťou môjho života. Povedala som mu o tom, akú hlbokú bolesť mi spôsobil. Prezradil mi, že bol na spovedi a pravidelne chodieva na sväté omše. Utešovalo ma vedomie, že je na správnej ceste, ale nebolo jasné, či prestal piť. Premrhal svoj život a toľkokrát ma sklamal. Bolo pre mňa ťažké uveriť tomu, že moje modlitby boli konečne vyslyšané.
Vrátil sa domov k Pánovi
Potrebovala som čas; musela som najskôr spracovať všetko, čo sa stalo. Modlila som sa a rozjímala som nad Svätým písmom a životopismi svätých. Uvedomila som si, že napriek všetkej bolesti z detstva som vytrvala v modlitbe. A vďaka Božej milosti som sa stala silnou a vernou kresťankou – tak ako moja mama. Keď som sa potom s otcom opäť zhovárala, prevzal zodpovednosť za všetky svoje hrozné činy a povedal mi, že naozaj prestal piť. To bolo úžasné! Uvedomila som si, že moje modlitby boli vyslyšané! S pribúdajúcim vekom sa môj otec priblížil k Bohu. Keď už nevládal vychádzať z domu, každý týždeň ho navštevoval kňaz. Žil s radosťou a rád sa modlil. Dokonca kúpil môjmu synovi jeho prvé Sväté písmo a mne poslal kópiu knihy Príbeh mojej duše od svätej Terézie z Lisieux. No asi najväčšiu radosť mi spôsobilo to, keď sme s bratom zistili, že zomrel pri modlitbe ruženca! Bol v pokoji s Bohom a ja som si uvedomila, že hoci sa nikdy nevrátil domov k nám, vrátil sa domov k Pánovi.
Dedičstvo viery
Moje detstvo bolo poznačené bolestnou prázdnotou, ktorú som mohla vyplniť mnohými deštruktívnymi spôsobmi. Ale ďakujem Bohu za moju mamu, ktorá mala veľkú dôveru v Pána. Vyrastala som s vedomím, že Boh ma miluje a chce pre mňa a mojich blízkych to najlepšie. Naučila nás žiť v Božej prítomnosti a dôverovať mu nielen v našich materiálnych potrebách, ale mu aj veriť, že nám udelí silu prekonať všetky prekážky, ktoré nás postretnú. Vďaka príkladu mojej mamy som svoju vieru odovzdala svojim trom deťom a teraz ju odovzdávam aj svojim ôsmim vnúčatám. Ja a môj manžel sme dostali veľkú milosť: vidíme, že naše deti vedú zbožný život. Teraz sa modlíme za naše vnúčatá, aby aj oni rástli vo viere, a v každej tej malej tváričke vidíme Boha a jeho prítomnosť. Áno, Boh odpovedá na naše modlitby podľa svojej vôle…
Se Dio vuole!