Hovorme pravdu s láskou
Ako povedať to, čo treba povedať
Mike Schmitz
Osobne som mal to šťastie, že ma vychovávali rodičia, ktorí ma milovali. Lásku mojej mamy potvrdzuje okrem iného to, že nám dennodenne varila a starala sa o nás. No opíšem vám aj iný príbeh, ktorý ukazuje, ako veľmi ma mala rada. Keď som mal asi päť rokov, mama ma vzala na nákup do obchodu. Na jednom regáli som vtedy uvidel postavičku Spidermana. Vzal som ju z regála a spýtal som sa, či mi ju kúpi. „Nie, daj ju naspäť,“ povedala. No ja som drankal: „Mami, prosím!“ „Nie, vráť ju späť.“ Keď sa neskôr nepozerala, vzal som figúrku z regála, dal som si ju pod tričko a prišiel som s ňou až domov.
Išiel som do sestrinej izby a začal som si tú figúrku otvárať. Moja mama musela tušiť, že sa čosi deje. Prišla do izby a opýtala sa: „To je tá figúrka, o ktorej som ti povedala, že ju nemáš brať?“ Prichytila ma! No hneď nato mi ukázala, ako veľmi ma miluje. Povedala: „Dobre, vezmi tú figúrku. Ideme do auta. Vrátime sa do obchodu; pôjdeš tam a povieš im, čo si urobil.“ Protestoval som: „To nemôžem urobiť! Veď ma dajú do väzenia!“
Nastúpili sme do auta a išli sme do obchodu. Mama zostala pri dverách, aby mohla sledovať, čo sa bude diať a kázala mi ísť dnu. Išiel som za pani predavačkou sediacou za pokladňou a povedal som jej, čo som urobil. Nepamätám si úplne presne, čo sa stalo potom, no dobre si pamätám, že mama ma nechala zakúsiť dôsledky toho, čo som si zvolil. Tak ako mi preukazovala lásku tým, že mi varila, preukázala mi lásku aj tým, že mi dala zakúsiť tvrdú lásku.
Povedať to, čo treba povedať
Svätý Pavol vo svojom Liste Rimanom hovorí, že „si nemáme byť nič dlžní, okrem vzájomnej lásky“ (porov. Rim 13, 8). Možno si pri čítaní tohto verša pomyslíme: „Som stvorený pre lásku. To je ľahké!“ No potom si uvedomíme, že keď sa snažíme dávať a prijímať lásku, je to niekedy aj náročné.
Svätý Pavol označuje lásku slovom agapé. Toto slovo pritom neoznačuje emocionálnu lásku či náklonnosť, ktorú človek voči niekomu prechováva. Agapé je činorodá láska. Je to efektívna láska. Ak máme lásku agapé, tak túžime po dobre toho, koho milujeme, a túto túžbu aj uvádzame do praxe. Ak sa o to aspoň chvíľu pokúšate, zistíte, že takáto skutočná láska vás niečo stojí.
Takáto náročná láska si pri rodičovstve vyžaduje nechať dieťa zakúsiť dôsledky toho, pre čo sa rozhodlo. Niekedy to znamená dať človeku niečo, čo potrebuje, a nie to, čo chce. A niekedy táto náročná a tvrdá láska vyžaduje povedať niekomu, koho máme radi, aj tvrdú pravdu, ktorú potrebuje počuť.
Ježiš nám hovorí, že keď máme s niekým blízky vzťah, máme v takejto situácii povinnosť prehovoriť. „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata“ (Mt 18, 15). Keď treba niečo povedať, niekedy ja musím byť tým človekom, ktorý sa na to podujme.
V Liste Efezanom svätý Pavol hovorí, ako máme hovoriť tieto náročné pravdy: „Z vašich úst nech nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na potrebné budovanie, aby prinášalo milosť tým, čo počúvajú“ (4, 29). V podstate hovorí toto: vyhnite sa nepotrebnej negativite. Vyhnite sa veciam ako je ohováranie, klebetenie, hundranie, reptanie, sťažovanie a kritizovanie.
Veľmi často sa stáva, že sa s druhými ani len nedokážeme pozhovárať bez toho, aby sme rozprávali o nepotrebných negatívnych veciach. Napríklad sa ťa niekto môže opýtať, ako si strávil víkend. A ty môžeš odpovedať: „No, bolo to dobré, ale stala sa mi takáto nepríjemná vec…“ A to platí aj vtedy, keď hovoríme o počasí. Hneď povieme: „Je tak horúco!“ či: „Viem, neustále som spotený. Je to hrozné!“ Veľmi ľahko sa dá upadnúť do pasce negativity, ale prvým krokom k tomu, aby sme povedali to, čo treba, je hovoriť len to, čo druhému pomôže.
Nevyhýbaj sa napätiu
Hoci by sme sa mali vyvarovať zbytočných negatívnych reakcií, nemali by sme sa vyhýbať napätiu, ktoré môže byť niekedy nevyhnutnou súčasťou náročného rozhovoru. Keď sa totiž chceme vyhnúť napätiu, často sa vyhýbame aj samotnému rozhovoru – a nakoniec sa začneme vyhýbať aj danej osobe. A osobu, ktorej sa vyhýbame, nemôžeme milovať.
Nedávno som to zažil na vlastnej koži. Na univerzite, na ktorej pôsobím, bolo potrebné prijať dôležité rozhodnutie, ktoré sa týkalo členov misijného tímu organizácie FOCUS a zamestnancov univerzitného pastoračného centra. Rozprával som sa o tom s Noahom, ktorý je riaditeľom pobočky FOCUSu na našej univerzite. Navrhol, aby sme všetkých zvolali, vyjasnili si veci a uistili sa, že sa všetci zhodujeme na ďalšom postupe. Dohodli sme sa na termíne stretnutia.
Ale myslel som si, že keď sa všetci stretnú v jednej miestnosti, môže to spôsobiť problémy. Bál som sa, že by si ľudia skočili do vlasov, alebo že by sme mohli dokonca urobiť nejaké nesprávne rozhodnutie. Preto som sa rozhodol, že sa s každým z nich radšej porozprávam medzi štyrmi očami. Potom som Noahovi povedal: „So všetkými som sa porozprával. Všetko je už vyriešené. Už sa nemusíme stretávať.“ Myslel som si, že som problém vyriešil.
O pár dní neskôr ma Noah požiadal o rozhovor. Keď sme sa stretli, bol veľmi priamy, ale aj veľmi vľúdny. Povedal mi: „Mám na srdci jednu vec: Vyriešil si síce daný problém, ale tak, že si viedol individuálne rozhovory – a urobil si to preto, aby si sa vyhol napätiu.“ Uvedomil som si, že má pravdu. Tým, že som sa vyhol napätiu, som zároveň zabránil týmto ľuďom, aby si preukázali lásku vľúdnym vypovedaním toho, čo mali na srdci.
Krásne na tom bolo, že Noah sa mi nevyhýbal. Mal mňa i náš vzťah natoľko rád, že urobil čosi náročné; to, o čom hovorí svätý Pavol, keď píše, že sa máme vyhýbať všetkým zlým a zlomyseľným rečiam a hovoriť len dobré veci, také, ktoré ľudia potrebujú počuť – veci, ktoré im skutočne pomôžu.
Svedectvo vydané z lásky
Mám priateľa, ktorý sa volá Joe; pochádza z Tennessee. Kým ešte Joe žil vo svojom rodisku, pracoval v kuriérskej službe v oddelení triedenia balíkov. Chlapi, s ktorými pracoval, sa stali jeho kamarátmi. Niekedy mu tam však bolo ťažko, pretože po každom víkende mnohí z nich rozprávali o svojich víkendových zážitkoch – o tom, čo vyviedli, alebo s koľkými dievčatami boli.
Joe vtedy vždy stíchol. Raz si jeden z nich, Richard, ktorý neprestajne rozprával o všetkom, čo zažil, všimol, že Joe mlčí. Preto sa ho spýtal: „Joe, ty na to nič nehovoríš. Čo si myslíš o mojom víkende ty?“ Joe odpovedal: „Nemusím nič hovoriť.“ Snažil sa ho odbiť. Richard však trval na svojom: „Naozaj to chcem vedieť. Čo si o tom myslíš?“
V tej chvíli sa Joe pomodlil modlitbu, ktorú sa modlieval každý prorok: Pane, teraz mi pomôž! Potom zdvihol zrak a povedal: „Richard, viem, že hovoríš, že sa len bavíš, no zanechávaš po sebe stopy smútku. A to nielen u týchto žien, ale zarmucuješ aj svoju rodinu, svojich skutočných priateľov a v konečnom dôsledku aj seba samého. Ak budeš žiť takto ďalej, tvoje rozhodnutia ťa dobehnú a budeš sa musieť zodpovedať za všetko zlo i za spúšť, ktorú po sebe zanechávaš. Jedného dňa ti Boh ukáže dôsledky tvojich rozhodnutí a vtedy pocítiš skutočný smútok.“
Nastalo ticho. Potom zrazu ostatní chlapi začali hovoriť: „Joe, ty si kazateľ! Richard, Joe má pravdu. Nemal by si to robiť.“ Bol to typický usvedčujúci moment, pretože Joe odpovedal na otázku, ktorú Richard síce nevyslovil, no predsa ju medzi riadkami položil: „Miluješ ma natoľko, aby si mi povedal pravdu?“
Nebuďme nikomu nič dlžní
Pavol hovorí: „Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali“ (Rim 13, 8). Keď nám to padne zaťažko a keď nás to niečo stojí, láska nám radí: „Nevyhýbaj sa svojmu blížnemu.“ Hovorí nám: „Miluj ho natoľko, že si ho vypočuješ, a aj natoľko, že mu povieš, čo treba povedať.“ Je to ťažké, ale aj to je láska – láska, ktorá je niekedy tvrdá a náročná. Ak nepovieme slová, ktoré treba povedať, ak nemilujeme tak, ako to náš blížny potrebuje, kto im potom povie tie slová? A kto bude milovať ľudí, ktorých nám Boh vložil do života?