Keď sa dejú zlé veci
Rozhovor s mojím vnukom
Lorene Hanley Duquinová
So svojím pätnásťročným vnukom chodievame každú nedeľu na neskoré raňajky. Jedlo je vždy skvelé, no ešte lepšie je to, že sa môžeme porozprávať o tom, čo sa deje v našom živote.
V jedno nedeľné ráno som mu povedala: „Pracujem na knihe pre starých rodičov; píšem v nej o tom, čo robiť, keď sa stane niečo zlé.“
Vedela som, že ho to zaujme. Aj keď je môj vnuk ešte pomerne mladý, aj on sám už zažil veľa zlých vecí. Počas uplynulého roku zápasil s vážnymi zdravotnými problémami a pritom sa snažil spracovať ťažký prechod medzi základnou a strednou školou. O pár mesiacov nato im požiar, ktorý vznikol z elektrického skratu, zničil dom, v ktorom bývali, a spolu s ním aj všetko, čo mali.
„Akú radu by si dal starým rodičom vnúčat, ktorým sa deje niečo zlé?“ opýtala som sa ho.
Na pár minút sa zamyslel. Odolávala som pokušeniu narušiť toto ticho, pretože som videla, že hlboko premýšľa. Napokon povedal, že starí rodičia môžu pre svoje vnúčatá urobiť tri veci:
„Môžete nám pomôcť správne sa rozhodnúť“
Vysvetlil mi, že keď sa stane niečo zlé, deti musia robiť určité rozhodnutia. Podotkla som, že by sa mu určite nepáčilo, keby som mu hovorila, čo má robiť. On s tým súhlasil, ale povedal, že pomáhať s rozhodovaním je niečo iné ako hovoriť: „Urob toto,“ alebo: „Urob tamto.“
„Starí rodičia toho v živote prežili už veľa, takže načerpali veľa múdrosti,“ povedal. „Môžu nám pomôcť svojím dobrým úsudkom.“
Keď som ho požiadala, aby mi vysvetlil, čo myslí pod tým „dobrým úsudkom“, povedal, že je to poznanie, ktorú cestu si vybrať, keď je na výber viacero možností. Dobrý úsudok je schopnosť rozlíšiť, čo si má človek myslieť, čo povedať a čo urobiť.
„Ako mu tým starí rodičia pomáhajú?“ spýtala som sa.
Prekvapilo ma, keď mi tvrdil, že to robím stále – počúvam, keď rozpráva o rozhodnutiach, ktoré musí urobiť, a kladiem mu otázky, ktoré ho nútia premýšľať. Po takomto rozhovore sa dokáže rozhodnúť, čo je asi najlepšia možnosť.
„Dobre,“ odvetila som. „A čo je druhá vec, ktorou môžu starí rodičia pomôcť vnúčatám, keď sa im stane niečo zlé?“
„Môžete nám pomôcť poučiť sa z našich chýb“
S úsmevom povedal: „Páči sa mi, keď rozprávaš príbehy o chybách, ktoré si urobila za mlada. Vždy mi hovoríš, že z chýb sa človek učí– ak po nich človek zmení svoj život k lepšiemu!“
Potom mi pripomenul môj príbeh o tom, ako som sa v siedmich rokoch pokúšala riadiť bicykel nohami. Spadla som a zlomila som si ruku.
„To bola chyba,“ zasmial sa. „Ale poučila si sa z toho, a ja som sa zas poučil z toho, keď si mi to spomenula.“
Ďalej povedal, že sa mu páči, že mu nikdy nedávam pocítiť to, keď urobí chybu. Preto sa mi aj nikdy nebojí priznať, keď sa stane niečo zlé. Prezradil, že vie, že ho nebudem súdiť, obviňovať ani sa naňho hnevať.
„Dobre,“ pritakala som. „A čo je tá tretia vec, ktorú môžu robiť starí rodičia?“
„Môžete nám pomôcť spracovať naše emócie“
Bavili sme sa o emóciách, ktoré vznikajú, keď sa dejú zlé veci: strach, hnev, sklamanie, smútok, vina, hanba, nenávisť a depresia. „Pocity sú zložité,“ skonštatoval. „Niekedy môžeš mať zlé a dobré pocity zároveň, ako napríklad na pohrebe, keď sú ľudia smutní, ale zároveň rozprávajú príbehy, ktoré všetkých rozosmejú.“
Spýtala som sa, čo môžu starí rodičia urobiť, aby pomohli vnúčatám spracovať ich emócie.
„Oni rozumejú, ako sa cítime, pretože v určitom období života už asi niečo podobné zažili,“ povedal. „Starí rodičia vedia, že určité emócie sa nedajú prestať cítiť len tak; oni vedia, že niektoré emócie sa vždy nedajú na povel stopnúť. Preto môžu vnúčatám dovoliť priznať si a naplno prežiť svoje negatívne emócie. Môžu ich počúvať a dať im najavo, že im rozumejú.“
Tiež navrhol, aby starí rodičia vnúčatám pripomínali, že zlé pocity nakoniec pominú a tie dobré sa napokon opäť vrátia.
Aj keď sa dejú zlé veci…
Keď sme sa rozprávali, zistila som, čo si myslí o tom, že sa starí rodičia modlia za svoje vnúčatá. Keď som sa ho spýtala, či mu to pomáha, odpovedal, že áno, ale priznal, že ho trápi, prečo všemocný Boh dopúšťa zlé veci. Napätie a vnútorný rozpor, ktorý pri tom cítil, nasmeroval náš rozhovor novým, no zároveň dôležitým smerom.
„Viem, že Boh nám dal slobodnú vôľu, a tak sa ľudia môžu rozhodnúť konať zlo,“ povedal. „Viem, že môžu prísť choroby a prírodné katastrofy.“
Chápal aj to, že sa dejú aj nehody – ako napríklad skrat elektrického vedenia, ktorý im v dome spôsobil požiar. Nerozumel však tomu, prečo sa niektorí ľudia zázračne zachránia, kým iní musia trpieť.
„Tak na túto otázku nedokáže odpovedať ani ten najmúdrejší starý rodič,“ priznala som. „Je to jedna z veľkých záhad života. Ale ak sa pozrieme, čo nám hovorí naša katolícka viera, vidíme, že Boh dopúšťa zlé veci, aby z nich napokon mohlo vzísť niečo dobré. On nezabránil ukrižovaniu Ježiša, ale Ježišovo utrpenie a smrť viedli k zmŕtvychvstaniu a novému životu, ktorý vidíme na Veľkonočnú nedeľu.“
… Boh je vždy s nami
Nastala chvíľka ticha. Potom môj vnuk priznal, že sa hnevá na Boha, lebo dopustil, aby sa mu stali zlé veci.
„Je v poriadku povedať Bohu, že si nahnevaný,“ povedala som mu. „Je to jedna z najlepších foriem modlitby, pretože vychádza z tvojho najhlbšieho vnútra. Boh sa za to na teba nebude hnevať. Miluje ťa bez ohľadu na to, ako sa cítiš.“
Vysvetlila som mu, že Boh nám nikdy nesľúbil život bez bolesti a utrpenia. Ale sľúbil, že bude vždy s nami – a to tak v dobrých, ako aj v zlých časoch.
Rozprávali sme sa o tom, ako mi pred niekoľkými rokmi diagnostikovali rakovinu prsníka. „Z toho ťažkého obdobia som sa naučila, že si môžem vybrať, či budem veriť, že rakovina prsníka je prekliatie, alebo budem veriť, že to nejakým zvláštnym spôsobom povedie k požehnaniu. Ak by som verila, že je to prekliatie, zaviedlo by ma to na temnú cestu sebaľútosti a depresie. No vo viere, že z toho vzíde niečo dobré, som sa mohla držať nádeje, že Boh ma cez to prenesie a zmení môj život k lepšiemu.“
Priznal, že sa bál, že zomriem, a tak som ho uistila, že teraz už rakovinu nemám. „Boh má pre mňa na tomto svete ešte nejaké úlohy,“ povedala som mu. „A nejaké úlohy má aj pre teba.“
Rozhovor sa prerušil, keď sme dojedli.
„Neznelo to ako moralizovanie či karhanie?“ spýtala som sa. Pokrútil hlavou: „Nie.“ Potom dodal, že o tom všetkom ešte bude musieť popremýšľať.
Keď čašníčka priniesla účet, vedela som, že náš spoločný čas sa chýli ku koncu. „Môžu starí rodičia urobiť ešte niečo?“ zisťovala som.
Oči sa mu zaleskli a usmial sa. „Áno,“ vyhlásil. „Môžete nás naučiť, koľko peňazí máme nechávať ako prepitné!“