Vezmi, Pane, a prijmi!
Obetujme Pánovi svoje prvotiny
Dlhé roky blúdenia sa chýlili ku koncu. Napokon už celý Izrael stál na okraji púšte a mal vstúpiť do zasľúbenej zeme, „oplývajúcej mliekom a medom“ (porov. Dt 26, 9). Ako tam tak Izraeliti stáli, Mojžiš im pripomenul, ako všelijako ich Pán chránil počas ich púštnej cesty. Stále znova a znova a často zoči-voči vlastným hriechom a vlastnej neposlušnosti bol s nimi Boh a staral sa o nich. Teraz, keď sa usadia v tejto krajine, zožnú ovocie svojho putovania.
Prinášajme obetu Pánovi
No Boh im dal aj jedno prikázanie: len čo sa usadili a začali si dopestúvať vlastnú úrodu a chovať vlastný dobytok, každá rodina mala zasvätiť Pánovi všetko, čo dopestovala a dochovala. Pri prinášaní toho „najlepšieho z najlepšieho“ na oltár Pánovi sa zároveň mali modliť takto: „A hľa, teraz som priniesol prvotiny plodov zeme, ktorú si mi dal, Pane“ (Dt 26, 8 – 10). Mali sa rozhodnúť zriecť sa toho najlepšieho – s dôverou, že Boh sa o nich postará.
Ale čo sa malo stať s týmito „prvotinami“? Mali nimi odzrkadliť Božiu starostlivosť a sami sa postarať o ľudí na okraji spoločnosti a o chudobných. Každá rodina sa s prvotinami mala podeliť s „levitom, cudzincom, sirotou a vdovou“ (porov. Dt 26, 13). Inými slovami, mali sa o tieto plody podeliť s tými, ktorí obetavo slúžili Pánovi (t. j. s „levitmi“), s outsidermi a imigrantmi, ktorých mali medzi sebou (čiže s „cudzincami“), ako aj s tými, ktorí sa nedokázali postarať o seba samých (teda so „sirotami a vdovami“).
Tým, že Židia prinášali prvotiny, ohlasovali, že všetko, čo majú, majú od Pána: ich prepustenie z egyptského otroctva, ich zmluvný vzťah s Bohom, krajinu, ktorú dostali na bývanie, ba aj ich vlastný život. Všetko to boli plody Božej lásky a milosti, pričom ich obeta bola znakom ich vďačnosti voči nemu. Bola tiež uznaním toho, že keďže všetko pochádza od Pána, toto všetko je sväté. Toto všetko patrí Bohu a to znamená, že toto všetko bolo ním požehnané a jemu zasvätené. Ak sú teda sväté prvotiny, potom je svätá aj celá žatva.
Prvotina, ktorou je Ježiš
Ale čo to má spoločné s nami? My nežijeme v starovekom Izraeli a väčšina z nás nemá priame židovské korene. Prečo by sme sa teda mali zaoberať obetami, ktoré prinášali Izraeliti pred stovkami rokov?
Pretože tak ako všetko ostatné zo Starého zákona, aj táto tradícia prinášania prvotín sa naplnila a zároveň i bola pretvorená v Kristovi. Svätý Pavol nám hovorí, že Ježiš, ktorý je teraz už vzkriesený a v sláve, je „prvotina zosnulých“ (1 Kor 15, 20). On je Otcovou prvotinou za nás.
Všetko, čo Ježiš počas svojho pozemského života povedal či urobil, prinášal ako obetu svojmu Otcovi – a robil to kvôli nám. Každé uzdravenie, ktoré vykonal, každú kázeň, ktorú povedal, každý okamih, ktorý strávil tým, že sa zaujímal a staral o ľudí, mal priniesť slávu jeho Otcovi a vyslobodiť nás z otroctva hriechu a smrti. A Ježiš túto svoju obetu napokon zavŕšil na kríži. Zasvätil sa Otcovi dokonalým skutkom lásky a priniesol seba samého ako dokonalú obetu za naše hriechy. Stal sa akousi „prvotinou“ za nás všetkých – jeho bratov a sestry. Jeho obeta sa stala našou obetou. Vďaka tomuto jeho zasväteniu sa môžeme zasvätiť a stať sa v ňom svätými aj my sami.
Čo to znamená? Že Ježišovo zmŕtvychvstanie mení celý náš život. Ako napísal svätý Pavol Korinťanom: „A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch… Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí“ (1 Kor 15, 17. 19). Ježiš vstal z mŕtvych, aby sme my mohli vstať spolu s ním. Premohol hriech, aby sme ho prostredníctvom krstu dokázali premôcť aj my, a tak vstúpili do jeho života. On je prvotina, my sme žatva.
Prvotiny stvorenia
Svätý Jakub posunul Pavlov opis Ježiša ako prvotiny ešte ďalej – aplikoval ho totiž na každého z nás. Jakub ako veriaci Žid prijímal Mojžišovo učenie, že máme Bohu obetovať prvotiny zo svojich darov i zo svojho majetku. Potom však zašiel ešte hlbšie a povedal, že aj náš život môže byť „prvotinou“ Božieho stvorenia (porov. Jak 1, 18).Tak ako Ježiš obetoval Otcovi celé svoje ja, aj my môžeme prinášať podobnú obetu. Vo všetkom, čo robíme, najmä keď to robíme z lásky k Bohu a z poslušnosti jeho slovu, sa stávame obetou chvály a uctievania Pána. Pomáhame posväcovať zvyšok stvorenia, podobne ako prvotiny úrody posväcujú celú úrodu.
Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu zdôraznili túto našu úžasnú zodpovednosť slovami:
„Lebo mužovia a ženy, ktorí svojou prácou zarábajú na živobytie sebe a svojej rodine, pričom tým preukazujú primeranú službu aj spoločnosti, môžu právom hľadieť na svoju prácu ako na pokračovanie Stvoriteľovho diela… a ako na svoj osobný príspevok k uskutočneniu Božieho plánu v dejinách“ (Gaudium et spes 34, kurzíva pridaná).
Každý z nás, kto sa snaží žiť z viery, je obetou chvály darovanou Pánovi. My sme počiatkom plnej žatvy, ktorú Ježiš získal svojou smrťou a vzkriesením. Sme prvotinami nového stvorenia, ktoré Boh uskutočňuje v tomto svete.
A toto nové stvorenie nie je určené len pre tento svet. V Knihe zjavenia Ján rozpráva o svojom videní. Videl Ježiša, ktorý ako „Baránok stál na vrchu Sion a s ním stoštyridsaťštyritisíc tých, čo mali na čele napísané jeho meno a meno jeho Otca“ (14, 1). Hovorí nám, že to sú tí, ktorí „sú vykúpení z ľudí ako prvotiny Bohu a Baránkovi“ (14, 4).
Toto číslo 144 000 má symbolizovať dokonalosť a úplnosť. Zahŕňa 12 izraelských kmeňov, 12 apoštolov a nespočetné množstvo (t. j. „tisíce“) ľudí, ktorých života sa dotklo a premenilo svedectvo týchto mužov. Toto je konečná a celá žatva!
A čo ty? Vieš, že aj ty si súčasťou prvotín Božieho stvorenia, ktoré opisuje Jakub? Áno, už len tým, že žiješ svoju vieru a snažíš sa milovať tak, ako miluje Ježiš – hoci aj nedokonale –, pomáhaš rozvoju Božieho plánu spásy vo svete! Niekedy môže byť ťažké uveriť, že naša modlitba a naša vernosť majú dosah na celú večnosť, ale aj tento prísľub nám Boh dal. Môžeme ľuďom zmeniť život – a to naveky. Môžeme im pomôcť dostať sa do neba!
Prvotiny Ducha
Boh neinvestuje do projektov, ktoré nemajú perspektívu – a rozhodol sa investovať do teba. Vidí v tebe veľký potenciál! Vlial do teba to najlepšie, čo má – svojho Ducha Svätého.
Či už to cítiš, alebo nie, máš v sebe „prvotiny Ducha“ (Rim 8, 23). A ak je v tebe Duch Boží, znamená to, že je v tebe „Božia láska“ (5, 5). Je v tebe teda aj jeho milosrdenstvo, ktoré odpúšťa aj „sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18, 21 – 22). Je v tebe pokora, ktorá pohla Božieho Syna, aby sa „zriekol… seba samého“ (Flp 2, 5 – 8). Je v tebe Duch svätosti, ktorý je pripravený prísť na pomoc tvojej „slabosti“ (Rim 8, 26).
Boh, tvoj nebeský Otec, vlial do teba všetky tieto dary a ešte aj mnohé iné. A to znamená, že nie si obyčajný človek. Si stvorený na jeho obraz, si vykúpený jeho Synom a naplnený jeho Duchom. Patríš medzi prvotiny jeho nového stvorenia. Máš pripravené miesto v nebi po boku anjelov a svätých, a kým si tu na zemi, si Božím vyslancom. Váž si preto svoju dôstojnosť a rozhodni sa žiť tak, aby si prinášal Pánovi slávu a posväcoval jeho stvorenie.
„Vezmi, Pane, a prijmi…“
Pripomeň si dnes pri modlitbe, že v tebe prebýva Duch Svätý. Uvažuj, čo to znamená, že Duch z teba urobil prvotinu zasvätenú Pánovi a jeho zámerom. Poďakuj nebeskému Otcovi a chváľ ho za to, že ti dal výsadu takého vysokého povolania. A potom sa pomodli túto modlitbu svätého Ignáca z Loyoly:
Vezmi, Pane, a prijmi
celú moju slobodu,
moju pamäť, môj rozum
a celú moju vôľu.
Všetko, čo mám a čo vlastním,
ty si mi to dal.
Tebe, Pane, to vraciam,
všetko to je tvoje,
nakladaj s tým celkom
podľa svojej vôle.
Daj mi len svoju lásku a milosť,
lebo tá mi stačí. Amen.