Vášnivá Cirkev

Apoštoli odhodlaní ohlasovať evanjelium.

Predstavte si, aké to muselo byť, keď Ježiš pred dvetisíc rokmi vystúpil do neba.

Len pár týždňov predtým sa apoštoli, bojac sa o svoj život, rozutekali v Getsemanskej záhrade. Peter poprel, že vôbec pozná Ježiša, a mnohí, ktorí ho predtým oslavovali ako prichádzajúceho kráľa, teraz volali: „Ukrižuj ho!“

Keď Ježiš vstal z mŕtvych, apoštoli boli nesmierne šťastní, že ho opäť videli, ale stále neboli pripravení na úlohu hlásať evanjelium a budovať Cirkev. Nemali žiadny katechizmus ani pápežské encykliky, kostoly, duchovné cvičenia ani kánonické právo, ktoré by ich viedli. Boli priekopníkmi v úplne novom podnikaní, kde sa mohli opierať len o spomienky na Ježiša a sľub, že sa okolo Turíc stane niečo nové.

Avšak spomienky apoštolov na Ježiša, znásobené milosťou Turíc, dramaticky zmenili situáciu. Peter sa už nikdy neodvrátil. Tomáš už nikdy nepochyboval. Neboli už žiadne otázky o ceste. Vedeli, že Ježiš je cesta. Vedeli, kam ide. A vedeli, čo im bolo zverené.

Pozrime sa na niektoré dôvody, prečo Cirkev v tej dobe napriek všetkým zdanlivo neprekonateľným prekážkam prekvitala.

Neprekonateľné prekážky. Keď vznikla Cirkev, Rimania nemali veľký záujem o tento nový druh judaizmu, najmä ak mal vyvolať nepokoj v Jeruzaleme. Horšie bolo, že mnohí vodcovia samotného judaizmu nenávideli Ježiša. Ich názor na neho sa pohyboval od rozdeľujúceho až po otvorene rúhajúceho. Teraz, keď Ježiš odišiel, farizeji a saduceji chceli zničiť aj jeho učeníkov – a to znamenalo prenasledovanie.

Rozdelení v názore, ako naložiť s apoštolmi, veľrada nariadila Petrovi a Jánovi, aby „vôbec nehovorili ani neučili v mene Ježiša“ (Sk 4,18). Keď apoštoli odmietli, mnohí zo starších „sa rozzúrili a chceli ich zabiť“ (Sk 5,33).

Apoštoli však pokračovali v kázaní, Cirkev rástla a odpor sa stupňoval. Štefan bol ukameňovaný. Šavol začal chodiť od domu k domu, zatýkať veriacich a vyhrážal sa smrťou. Jedno obzvlášť násilné vypuknutie násilia spôsobilo, že mnohí členovia jeruzalemskej cirkvi sa rozptýlili po Judey a Samárie (Sk 8,1-4). Napriek tomu, že útek z Dávidovho mesta musel byť veľmi ťažký, toto rozptýlenie v skutočnosti pomohlo cirkvi rozšíriť sa do nových území. Časy boli ťažké, ale bratia a sestry zostali odhodlaní zostať verní Pánovi a jeden druhému. Dokonca sa radovali, keď boli prenasledovaní (Sk 5,41)!

Ako je to možné? Krátka odpoveď znie: Duch Svätý. Od dňa Turíc boli ľudia naplnení, ba opojení Duchom Božím. Toto dramatické vylievanie Duchu zmenilo ich životy, keď zažili Boha úplne novým spôsobom. Prostredníctvom Ducha Peter smelo kázal o Ježišovi všetkým, ktorí ho chceli počúvať (Sk 2,:22-38; 3,12-16). Prostredníctvom toho istého Ducha Svätého apoštoli začali konať zázraky uzdravovania a oslobodenia – dokonca aj na diaľku (Sk 3,7; 5,12-16).

Všetko toto sa začalo diať krátko po tom, ako Ježiš vystúpil do neba. Spomienky apoštolov na čas strávený so vzkrieseným Pánom v spojení s vylievaním Ducha Svätého na Turíce a všetkými zázrakmi, ktoré nasledovali, naplnili prvých veriacich nadšením pre svoje povolanie. Chceli obetovať všetko, čo mali, aby hlásali evanjelium. Navyše sa chceli zasvätiť tomu, aby sa stali ľudom vyvoleným pre Pána, ľudom, ktorý by mohol nazvať svojím.

Možno táto modlitba, ktorú Lukáš opisuje v Skutkoch apoštolov, najlepšie vystihuje postoj veriacich: „Pane, ty si stvoril nebo a zem i more a všetko, čo je v nich… A teraz, Pane, pozri na ich hrozby a daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou. Vystri svoju ruku, aby sa skrze meno tvojho svätého Služobníka Ježiša diali uzdravenia, znamenia a divy.“ (Sk 4, 24.29-30)

Vzhľadom na ich vlastné očakávania a Božiu hlbokú túžbu vybudovať svoju Cirkev nie je divu, že keď sa takto modlili „miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo.“ (4, 31).

Ako evanjelizovali? Ako teda apoštoli a prví kresťania plnili svoje povolanie hlásať evanjelium a budovať Cirkev? Keď prišlo na rozprávanie o Ježišovi, mali určite plné ruky práce. Poznali Ježiša osobne. Videli jeho zázraky. A hrozby voči nim ich neodradili. Ale pre ľudí, ktorých oslovovali, to bolo niečo iné. Táto nasledujúca generácia nikdy nevidela Ježiša. Nikdy ho nepočuli kázať ani nevideli robiť zázraky. Do veľkej miery sa mohli spoliehať len na slová apoštolov.

To znamenalo, že apoštoli museli byť pri hlásaní svojho posolstva čo najjasnejší. Nemuseli len rozprávať príbeh o Ježišovi, vrátane jeho smrti a zmŕtvychvstania, ale museli vysvetliť, čo to všetko znamená pre ich poslucháčov. Inými slovami, museli vysvetliť Ježiša a vysvetliť svoje povolanie k pokániu a obráteniu!

Hoci sa to na prvý pohľad môže zdať ľahké, pohľad na kázanie apoštolov v knihe Skutky apoštolov ukazuje, koľkým prekážkam museli čeliť. Pozrime sa na niektoré spôsoby, akými prezentovali svoje posolstvo, a na to, ako bolo prijaté.

Povýšený zo smrti k životu. Ako sme už spomenuli, apoštoli sa najprv zamerali na fakty o Ježišovi, najmä na úžasný fakt, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych. Skutky apoštolov nám prinášajú najmenej štyri príklady, keď Peter sám hovorí o zmŕtvychvstaní ako o centre evanjelia. Ak je to kľúčom k „hlavným rečiam“ Petra v Skutkoch apoštolov, môžete si predstaviť, ako často o tom hovoril v každodenných rozhovoroch s novými obrátenými!

Na Turíce Peter vyhlásil: „A vy ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili.  Ale Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti.“ (Sk 2,23-24). Neskôr Peter hovorí svojim poslucháčom: „Zabili ste pôvodcu života, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych.“ (Sk 3,15; 5, 30; 10, 39-40).

Ale nezostali len pri zmŕtvychvstaní. Pre Židov Boh prebýva v nebesiach, „nad“ našimi pozemskými domovmi. To znamená, že ak Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych, tak ho aj povýšil do neba, čím ukázal, že Ježiš nebol len ďalším človekom. Bol Synom Božím, poslaným z neba, aby nás spasil, a znovu vzkriesený do neba, teraz oslávený a povýšený nad všetko ostatné.

Tak ako Boží jediný Syn prišiel z neba, tak sa aj vrátil do neba. Jedna z raných hymien oslavuje Ježiša ako „povýšeného“ a toho, ktorý dostal „meno, ktoré je nad každé iné meno“ (Flp 2, 9). A List Hebrejom nám hovorí, že „bolo aj vhodné, aby sme mali takého veľkňaza: svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov, povýšeného nad nebesia“ (Heb 7,26).

Sme povýšení s Ježišom. Keď tak kázali, apoštoli jasne vyjadrili, že Ježišovo povýšenie bolo viac než len historický fakt. V tomto historickom fakte je implicitne obsiahnutý duchovný sľub pre všetkých, ktorí veria a sú pokrstení vo vzkriesenie Ježiša: aj my môžeme byť vzkriesení! V skutočnosti to bol práve tento sľub, ktorý motivoval prvých učeníkov, aby tak verne nasledovali Ježiša. Sľub úplného odpustenia, sľub nového života v úzkom zjednotení s Bohom, ako aj sľub večného života v nebi ich nadchli a uchvátili ich srdcia. Nechceli nič iné, ako všetkým rozprávať o možnosti zažiť Ježišovu moc vo svojom živote teraz i naveky – tú istú moc, ktorú sami začali zažívať.

Svätý Pavol zhrnul tieto sľuby vo svojich listoch. Napísal, že tí, ktorí sú pokrstením sú pochovaní s Kristom, budú s ním zjednotení vo vzkriesení podobnom jeho (Rim 6, 5). Hovoril tiež o vzkriesení mŕtvych v neporušiteľnosti a o tom, ako budeme všetci premenení a staneme sa neporušiteľnými. Hovoril o tom, ako bola smrť porazená víťazstvom Ježiša nad samotnou smrťou (1 Kor 15, 50-58). A čo viac, hovoril o tom, ako tieto sľuby začínajú už teraz, ešte pred smrťou (Rim 8, 11).

Všetko je možné. V situácii, ktorá sa zdala beznádejná, vznikla Cirkev – a prosperovala. Tento najnepravdepodobnejší výsledok nám hovorí, že ak sa naučíme slová a skutky Ježiša, ak vložíme svoju nádej a dôveru do neho a ak prosíme Ducha Svätého o milosť – milosť žiť v Kristovi, milosť evanjelizovať a milosť byť nástrojmi uzdravenia – prúdiť budú nesmierne požehnania. Všetko je možné pre tých, ktorí veria v Ježiša!