Sila prítomnosti
Úvahy paliatívnej opatrovateľky
Laura Lokerová
Keď Laura Weberová vstupuje do domu nového pacienta, nikdy nevie, čo ju v ňom postretne. Kultúra, životný štýl, akceptácia zhoršujúceho sa stavu blízkej osoby zo strany rodinných príslušníkov – to všetko sa od domu k domu líši.
Raz sa jej naskytol mimoriadne nečakaný pohľad: čerstvo ulovené korytnačky. Syn jej pacienta na jej prekvapenie (a mierne zhnusenie) varil polievku z korytnačiek.
„Dobre sme sa na tom potom zasmiali, pretože som nemohla odtrhnúť oči od tých korytnačiek a stále som sa na niečo vypytovala,“ povedala Laura. „A myslela som si pritom: Načo sa to pýtam? Veď vlastne ani nechcem poznať odpoveď!“
Ale tento moment, hoci veľmi zvláštny, jej priniesol príležitosť vhodne osloviť syna svojho pacienta – čo je dôležitá súčasť jej práce. „Jednoducho ožil,“ povedala. „A práve vďaka tomu sme nadviazali komunikáciu.“
Taká je práca paliatívnej opatrovateľky: točiaca sa okolo vzťahov, nepredvídateľná a nevyhnutne… ľudská. Laura však trvá na tom, že starostlivosť o umierajúcich pacientov a podpora ich blízkych je nielen zmysluplná, ale aj radostná. Prečo? Pretože uprostred zmätku, smútku a opatrovateľskej práce (i nečakaných chvíľ smiechu a radosti) je celkom jedinečným a hmatateľným spôsobom prítomný Boh.
„Človek, ktorý zomiera, je tak trochu napoly v tomto svete a napoly už v tom druhom,“ hovorí Laura. „A keď ste pri ňom a počujete, čo hovorí alebo vyjadruje, alebo len vidíte reč jeho tela – viete, že Boh je tam s vami. Že je tam s vami Ježiš.“ Hovorí, že väčšina pacientov, ktorí zomierajú, v určitom momente natiahne ruky k nebu alebo upriami zrak na nejaký bod nad ich fyzickým okolím. Niektorí spomínajú, že vidia svojich zosnulých blízkych.
„Určite verím v nebo. Určite verím v Boha a v Ježiša,“ povedala. „Vídam ho každý deň.“
Ako sa vyrovnať s neistotou
Vždy, keď Laura príde do nového domova, jej úloha spočíva v posúdení stavu umierajúceho pacienta a v pomoci blízkym a opatrovateľom. Musí im pritom vysvetliť, čo môžu očakávať v nasledujúcich dňoch, týždňoch či mesiacoch.
„Mojím hlavným cieľom pri návšteve rodiny je odpovedať na otázky a pomôcť rodine nájsť pokoj – jednoducho pomôcť danej rodine pochopiť koniec života, prechod, ktorý sa blíži, a čiastočne im pomôcť prekonať aj ich emocionálny zmätok… Takže tam nie som len pre pacienta. Som tam pre celú rodinu.“
No „byť tu pre rodinu“ môže byť chúlostivá úloha i náročný proces. „Niektoré rodiny hlboko popierajú realitu, najmä pokiaľ ide o stav ich blízkeho. Nechcete pritom niekomu vtĺkať do hlavy všetky veci týkajúce sa konca života, ak nevníma, že niečo také vôbec hrozí. Takže musíte s ľuďmi putovať odtiaľ, kde sa nachádzajú. Jemne ich priblížite k cieľu, aby neboli šokovaní tým, čo sa bude diať.“
Vysvetľuje pritom: „Treba ľudí veľa učiť – a to veľmi jemným, láskavým spôsobom.“
Laura je katolíčka, ale väčšinou pracuje v iných ako katolíckych rodinách. No aj keď sa so svojou vierou nemôže vždy úplne výslovne podeliť so svojimi pacientmi a ich opatrovateľmi, hovorí, že – svojou prítomnosťou – môže pre nich i tak byť druhým Kristom. A tak sa stretáva s pacientmi a ich rodinami v takom rozpoložení, v akom momentálne sú. Ide im v ústrety aj v tom stave, v akom sa nachádzajú emocionálne a duchovne – a vstupuje do ich smútku, ktorý býva často poznačený neistotou.
„[Paliatívna starostlivosť] mi pomohla zvyknúť si na život v neznámom.“ Laura hovorí, že už nevníma ľudí a ich životy len v zmysle delenia „toto je správne a toto je zlé“. Skôr sa pozerá na danú situáciu a pýta sa: „Čo teraz treba urobiť?“
Ľudia najčastejšie potrebujú rešpekt a súcit. Spomenula si, že jeden pacient sa veľmi bál smrti. Keď sa ho na to citlivo pýtala, vysvetlil jej: „Moja zosnulá matka ma veľmi týrala a ja ju už nechcem vidieť.“
„Zaoberáte sa minulosťou ľudí, ich osobnou históriou – dokonca aj tou traumatickou,“ hovorí. „Do života jednej ľudskej bytosti, do jej skúseností a životných situácií vstupuje veľa faktorov. Vďaka tomu je to veľmi zložité. Preto hovorím, že som sa musela naučiť žiť v neznámom. Nič nie je úplne čierne alebo biele.“
Pripusťte si svoje pocity
Keď sa rodina tohto vystrašeného pacienta snažila potlačiť jeho obavy, Laura ich povzbudila, aby ho nechali o tom hovoriť, aby nechali jeho strachu priestor a dovolili mu vyjsť na povrch. Vytvorenie tohto „priestoru“ je dôležité aj pre samotných opatrovateľov – aj oni potrebujú priestor pre svoje vlastné pocity, ktoré majú vo vzťahu k danej situácii.
„Ako opatrovatelia budete prežívať rôzne druhy emócií,“ hovorí Laura. „Budete chcieť, aby sa to všetko skončilo, a potom sa budete za tieto pocity a myšlienky cítiť vinní – a to je normálne.“ Taktiež hovorí, že opatrovateľ môže po smrti svojho blízkeho pociťovať aj úľavu – a to je tiež v poriadku.
„Len buďte so svojimi pocitmi,“ vyzýva ľudí. „Dovoľte im existovať bez toho, aby ste ich posudzovali. Nehovorte si: ,Mal by som cítiť toto.‘ Alebo: ,Nemal by som cítiť toto?‘“
Tieto lekcie sa Laura naučila pri svojej práci paliatívnej sestry. Jednou z nich je práve toto: je potrebné byť so svojimi vlastnými emóciami a zostať v pokoji aj uprostred neistoty. Tieto lekcie uplatňuje aj vo svojom vlastnom živote.
Pred tromi rokmi jej lekári diagnostikovali vážnu chorobu a musela podstúpiť operáciu. Odvtedy jej život vyzerá úplne inak. Kvôli svojmu stavu už nemôže chodievať z domu do domu a navštevovať rodiny. Teraz pracuje na čiastočný úväzok v komunite dôchodcov – takže sa stále môže starať o tých, ktorí sa blížia ku koncu svojho života.
Napriek tomu zostáva pozitívne naladená. „Moja diagnóza mi pomohla stať sa lepšou sociálnou pracovníčkou, pretože viem, aké to je zostať v nemocnici. Viem, aké to je byť odkázaný na iných. Viem, ako pracovať s tými hroznými pocitmi, ktoré mi hovoria, že som druhým len na príťaž.“
Čas, ktorý Laura strávila v domovoch svojich pacientov, jej tiež ukázal, že hoci starostlivosť môže byť dosť náročná, muži a ženy, ktorým slúžila, neboli pre svoje rodiny príťažou. Aj keď svojim rodinám mohli ponúknuť len svoju prítomnosť, boli pre ne darom a požehnaním.
Preto keď Laura premýšľa o tejto svojej „práci snov“, ako ju sama nazýva, napĺňa ju vďačnosť. To, čo sa mnohým môže zdať ako nudná alebo skľučujúca práca, ju naučilo „umeniu byť s druhým človekom. Byť so svojou rodinou počas umierania – to je pre rodinu veľký dar. A je to obrovský dar aj pre mňa.“
A čo je najdôležitejšie, Laura bola svedkom vernej prítomnosti Pána v posledných hodinách života jej pacientov. Ako sama povedala: „Vďaka tomu veľmi podrástla moja viera.“