Vrátiť sa domov do Pánovho milosrdenstva
Boh ma nikdy neprestal volať
Angie Joseová
Vyrastala som v silne veriacej katolíckej rodine a väčšinu svojho voľného času som trávila s mamou v kostole. Samozrejme, chodievali sme na nedeľné sväté omše, ale každý týždeň sme chodievali aj na modlitby, eucharistické adorácie, duchovné obnovy a iné podujatia. Patrila som do „Ježišovho klubu“ – tak sa volala naša mládežnícka skupina a počas svätých omší v priebehu týždňa som aj miništrovala.
Vďaka tomuto nášmu životnému štýlu som sa zoznámila s Pánom a jeho Cirkvou. Raz počas stretnutia Ježišovho klubu náš vedúci poprosil nebeskú Matku, aby počas ruženca naplnila kostol vôňou ruží. „No iste,“ povedala som skepticky svojej mladšej sestre, keď sme odtiaľ odchádzali na toaletu. No keď sme sa vrátili, moja sestra sa na mňa s udiveným pohľadom pozrela a povedala: „Angie, cítiš to?“ V kostole bola vôňa ruží! Tento zážitok s prítomnosťou Panny Márie sa mi vtlačil hlboko do srdca.
Poblúdenie
No aj napriek takýmto formatívnym skúsenostiam s vierou som sa na strednej škole dostala do inej partie. Chcela som si dať od kostola a Cirkvi pauzu. Mala som pocit, že nepotrebujem Ježiša a že si v živote poradím aj sama. Moju mládežnícku skupinu, adoráciu a modlitby postupne vytlačili drogy a alkohol. A nekonečné večierky.
Moja mama bola zničená. Nechápala, prečo už nechcem mať nič s Pánom. Vinila za to seba a premýšľala, kde urobila chybu. Postila sa, všetkých prosila o modlitby a sama sa modlila jednu novénu za druhou. No ako čas plynul, žila som čoraz horšie. Napriek všetkým jej modlitbám som sa stále viac a viac strácala vo svete.
Krátko po svojich osemnástich narodeninách som zistila, že som tehotná. Vôbec som neplánovala mať niekedy dieťa a už vôbec nie mať ho ešte počas dospievania. Mala som obavy a necítila som sa schopná byť matkou. Po pôrode mi so starostlivosťou o môjho syna veľmi pomohla blízka rodina. V priebehu nasledujúcich rokov sa striedavo dávala dokopy a rozchádzala so surovcom, ktorého som sa neustále pokúšala zmeniť.
„Niečo mimoriadne“
Počas týchto náročných rokov sa moja mama ďalej modlila za moje obrátenie. Hoci som zotrvávala pri svojom starom životnom štýle, moja mama sa naučila odovzdávať Bohu a dôverovať mu uprostred mnohých chaotických situácií.
V októbri 2022 padli narodeniny môjho dospievajúceho syna na nedeľu. Vtedy ma prekvapil pozvaním: „Mami, poď s nami do kostola.“
Rozladilo ma to. Bolela ma hlava a bola som strašne smädná – pretože som v predchádzajúcu noc pila. A vlastne som tam ani nechcela ísť. Ale nedokázala som mu povedať nie. „Nejako to teda prežijem,“ pomyslela som si.
Netušila som však, že s otvorenou náručou na mňa čaká Pán. Vo chvíli, keď som vstúpila do kostola, pocítila som niečo mimoriadne. Tak silno ma zaplavila Božia prítomnosť a láska, až som mala pocit, že sa nedokážem nadýchnuť. V tej chvíli som jasne vnímala, že potrebujem zmeniť svoj život. Svoju rodinu som nechala sedieť v zadnej časti kostola a ja som si išla sadnúť do tretieho radu, kde som – so slzami v očiach – zostala po celú svätú omšu.
Po pätnástich rokoch nepokoja a zmätku som sa vrátila domov.
Malé kroky vo viere
No nebolo to ľahké. Hoci som začala chodievať na nedeľné sväté omše, zakaždým som vo svojom vnútri musela zvádzať ťažký boj, aby som vyšla z domu a jednoducho išla – no niekedy som s tým bojovala ešte aj pätnásť minút pred omšou. Prešlo pár mesiacov a začali sa blížiť Vianoce. Moja sestra ma povzbudzovala, aby som išla na svätú spoveď. Pripadalo mi to ako šialený nápad, no aj tak som na ňu išla. Keďže som tak dlho žila mimo Cirkvi, bolo to veľmi ťažké. No na konci mi kňaz povedal: „Len vedz, že anjeli a svätí v nebi sa dnes radujú.“ Jeho slová ma naplnili láskou, šťastím… a nádejou.
Kúsok po kúsku môj hlad po Pánovi premohol moje zväzky so starými zvykmi. Cítila som, že sa musím vzdať svojich štvrtkových večerov v meste, ktoré boli vždy začiatkom môjho „víkendového spoločenského života“. Povedala som Pánovi: „Dám ti štvrtok. Keď prídem z práce, namiesto toho, aby som išla do baru, pôjdem na adoráciu.“
Milosť, ktorú som začala zakúšať na adorácii, bola taká utešujúca, že som čoskoro začala chodievať do svojej farnosti počas viacerých večerov pracovného týždňa. Moja rodina bola prešťastná – a aj ostatní farníci, ktorí sa tiež za mňa dlhé roky modlili. To, že som mohla byť medzi ľuďmi, s ktorými som vyrastala, bolo pre mňa veľkým požehnaním – a teraz sú mi ako druhá rodina! A ja sama som zázrakom našej miestnej cirkvi.
Môj život s Pánom teraz spočíva v tom, že mu slúžim, usilujem sa duchovne rásť a byť stále s ním. S ním začínam svoj deň – vďakyvzdaním a modlitbou, v ktorej ho prosím, aby ma použil ako nástroj pre svoju Cirkev. V rámci svojej farnosti som dostala príležitosť pôsobiť v rôznych službách. Dúfam, že budem prinášať lásku a ohnivú silu jeho Ducha Svätého všade, kam ma Pán povedie – tak ako to robili jeho apoštoli: hlásať jeho slovo, modliť sa s mojím farským spoločenstvom a deliť sa o jeho dobrotu s dušami, ktoré potrebujú jeho lásku a milosrdenstvo.
Svätý Pavol v Prvom liste Timotejovi napísal: „Ježiš Kristus prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich. Ale dosiahol som milosrdenstvo, aby na mne na prvom ukázal Ježiš Kristus všetku zhovievavosť ako príklad pre tých, čo v neho uveria pre večný život“ (1 Tim 1, 15 – 16).
Taký je aj môj príbeh. Dnes som presvedčená, že Pán ma miluje viac, než si dokážem predstaviť. On ešte stále píše môj príbeh – a ja som tu, aby som mu slúžila a ohlasovala jeho slávu!